59. ZLÍN FILM FESTIVAL

Medzinárodný festival filmov pre deti a mládež sa v Zlíne koná už od roku 1961 a je najstarším i najväčším svojho druhu na svete. Jeho 59. ročník sa uskutočnil od 24. 5. do 1. 6. 2019. Napísala nám o ňom Ľubica Orechovská, ktorá tam pôsobila v medzinárodnej porote hraných európskych debutov. 

Zdá sa to dnes v kontexte vývinu českej a slovenskej kinematografie až neuveriteľné, že prvá prehliadka filmov pre deti a mládež vznikla zo záujmu domácich tvorcov zo zlínskych filmových ateliérov prezentovať národnú tvorbu určenú mladému publiku. Dnes je skôr výnimkou, ak sa do medzinárodných súťaží hraných filmov dostane zástupca česko-slovenského regiónu. Ak neberieme do úvahy animované snímky a rozprávky, akoby sme na malého a mladého diváka zabudli. 

O to silnejším zážitkom je vidieť v Zlíne počas festivalu plné kinosály, ktoré premietajú takmer nepretržite – tento rok ponúkli 280 filmov. Pre lepšiu orientáciu bol filmový program rozčlenený podľa vekových kategórií: 3 až 9 rokov, 10 až 14 rokov, 15 a viac rokov. Podľa umeleckej riaditeľky podujatia Markéty Pášmovej to s dôverou detského publika ani u nich nebolo vždy také ružové a štandardne silná, dokonca vzrastajúca návštevnosť je odrazom mnohoročného „vychovávania“ svojho publika. Ako dodala, vždy ju poteší, ak sa do súťažných sekcií dostanú aj domáce snímky – tento rok to bol rodinný film TvMiniUni: Zloděj otázek a česko-nemecko-slovenský titul Uzly a pomaranče.

Festivalom ožívajú v Zlíne nielen kiná, ale aj ďalšie mestské priestory – park, kongresové centrum, zámok, filmové ateliéry, galérie, gastro prevádzky... V čase medzi premietaniami sa diskutuje s tvorcami, obľúbenými domácimi hercami, v parku sa oddychuje pri divadle či koncertoch a na tvorivých dielňach. 

Festival sa pravidelne snaží upozorňovať na osobnosti či udalosti spojené so zlínskym krajom. Tohtoročné motto znelo „Objavuj a spoznávaj“ a v logu sedela zvedavá kreslená festivalová opica na legendárnej Tatre 87 – na aute, ktorým podnikli koncom 40. rokov svoju prvú veľkú výpravu Jiří Hanzelka a Miroslav Zikmund, pričom Zikmund žije dlhodobo v Zlíne a tento rok oslávil stovku. Čo sa týka zvedavosti – detí i dospelých –, tá rezonovala nielen na úvodnom a záverečnom ceremoniáli festivalu, ale niesla sa celým sprievodným programom.

Na festivale sa udeľujú štatutárne ceny pre hraný film pre deti, hraný film pre mládež, animovaný film, študentský film a európsky hraný debut. Pôsobia tam viaceré medzinárodné poroty zložené nielen z filmových profesionálov, ale aj z detí. Bola som členkou poroty v súťaži hraných európskych debutov. S kolegami Slobodanom Dedeićom zo Srbska a Šimonom Šafránkom, českým režisérom a publicistom, sme videli desať titulov a až na známy belgický film Dievča to boli všetko české premiéry. Napriek ich národnej, tematickej aj žánrovej rozmanitosti sa v rámci sekcie opakovali niektoré motívy, ktoré sa v tom kontexte neobjavili náhodne – možno reflektujú podobné problémy, ktoré sa opakujú vo svete mladých v dnešnej Európe. Napríklad v takmer každom príbehu vystupovalo dievča alebo mladá žena, ktoré vyrastali buď bez rodičov, alebo bez jedného z nich, prípadne nenachádzali pochopenie vo svojom domácom prostredí. U väčšiny z nich však bolo cítiť intenzívnu chuť zmeniť chod vecí prinajmenšom v ich vlastnom živote. A ako na záver našej porotcovskej práce skonštatoval srbský kolega, povolaním manažér kastingu a asistent réžie (o. i. na filmoch Kusturicu, Karanovića či Paskaljevića), mali sme šťastie, že sme nemuseli udeľovať cenu za herecký výkon. Hodnotilo by sa nám veľmi ťažko, pretože herecké stvárnenie mladých hrdiniek bolo vo všetkých filmoch ohromujúce. Naša porota sa nakoniec rozhodla udeliť hlavnú cenu švédskej snímkeZem nezasľúbenáv réžii Victora Lindgrena. Je o dvoch dievčatách, ktoré síce nehovoria rovnakým jazykom, pretože jedno z nich je cudzinkou, no v tom podstatnom si úplne rozumejú. Zdôvodnili sme to takto: „Film sa citlivo venuje spolužitiu rôznych kultúr v súčasnom Švédsku, ktoré sa zároveň týka celej Európy. Bez použitia stereotypu, pátosu a poučovania rozpráva príbeh o pochopení, priateľstve a hľadaní rodiny.“ Cenu za vizuálne stvárnenie filmu sme udelili mimoriadne šarmantnej nemeckej snímke Erika Schnitta Cleo cestuje v čase.

Predmetom tohto textu nemá byť predstavovanie filmov, ktoré slovenský divák ešte nemal možnosť vidieť. Ide skôr o vyjadrenie obdivu k neveľkému mestu, ktoré je dlhé roky zaslúžene na veľkej mape filmových festivalov. Zlínska prehliadka pravidelne presviedča malých a mladých divákov o tom, že dobré filmy sa pre nich vo svete stále nakrúcajú. Môžeme len dúfať, že aspoň niektorý z nich sa dostane do slovenských kín či do televízie, alebo že sa podarí niektorú z našich už existujúcich filmových prehliadok rozšíriť o program pre deti a mládež. Kým sa tak stane, dá sa za ním odbehnúť do Zlína. Budúci rok tam oslavujú šesťdesiatku. A určite to bude veľké!

Ľubica Orechovská (producentka a manažérka distribúcie)

43. FESTIVAL ANNECY

V júni sa už tradične zišli tisíce priaznivcov animácie vo francúzskom mestečku Annecy, kde sa už od roku 1960 koná festival animovaných filmov. Spočiatku to bolo bienále, no od roku 1998 sa festival koná každoročne. Vypracoval sa na najväčšie podujatie animovanej tvorby na svete a aktuálne sa uskutočnil jeho 43. ročník (10. – 15. 6. 2019).

Na festival prichádza ročne viac ako 10 000 akreditovaných účastníkov, preto je dôležité rezervovať si vstupenky včas. Väčšina predstavení je vypredaná a prípadné voľné miesta organizátori vypĺňajú ľuďmi, ktorí stoja v last minute rade. Ak chce mať človek istotu, že sa na projekciu dostane, musí prísť aj o hodinu skôr. Stále je však možnosť pozrieť si vonkajšie projekcie pri jazere, ktoré je významným mestotvorným prvkom a každý návštevník prejde popri ňom niekoľkokrát denne pri presune medzi jednotlivými sálami. Vonkajšie projekcie sa začínajú po zotmení, premietajú sa novšie i staršie filmy, a čo je dôležité – netreba si na ne rezervovať vstupenku. 

Symbolom festivalových predstavení sú papierové lietadielka. Je to zvláštna tradícia, ktorá sa uplatňuje pred každým premietaním v hlavnom festivalovom kine Bonlieu. Diváci vytvoria lietadielka – zvyčajne z letákov, ktoré nájdu vo vestibule kina – a počas čakania na projekciu ich púšťajú zo svojich sedadiel do vzduchu s cieľom zasiahnuť pódium a plátno. Komu sa to podarí, zožne od všetkých veľký aplauz.

Tento rok sa na festival hlásilo 3 139 filmov a z nich zaradili dramaturgovia do programu vyše 200 titulov – dlhometrážnych, krátkych i študentských. Svoje miesto si tu našli aj televízne seriály, tvorba pre deti či dokonca VR filmy. Slovensko reprezentovala snímka Kriss Sagan Poetika Anima, ktorá súťažila v sekcii študentských filmov, a bábkový ŠarkanMartina Smatanu, ktorý sa predstavil v bloku detskej tvorby.

Víťaznou snímkou v kategórii dlhometrážnych filmov sa stal francúzsky titul J'ai perdu mon corpsrežiséra Jérémyho Clapina. Krištáľ za najlepší krátky film a zároveň možnosť uchádzať sa o Oscara získal titul Mémorable režiséra Bruna Colleta, v oblasti televíznej tvorby zabodoval francúzsko-belgický film Panika v mestečku: Jarmok (r. Vincent Patar, Stéphane Aubier) a za najlepší študentský film vybrali Dcéru v réžii Darie Kashcheevy z pražskej FAMU. Ale ani slovenská tvorba neobišla naprázdno – Šarkan získal počas záverečného ceremoniálu Cenu mladého publika.

Paralelne s festivalom prebieha od roku 1983 aj trh MIFA (Marché international du film d’animation), ktorý sa vypracoval na najväčšie svetové podujatie pre profesionálov venujúcich sa animovanej tvorbe. Pravidelne sa na ňom zúčastňuje viac ako 500 vystavovateľov a prezentujúcich z vyše 80 krajín sveta. 

Okrem prezentácií jednotlivých spoločností, národných inštitúcií alebo filmových škôl prebieha v rámci festivalu aj MIFA Pitch – prezentácia pripravovaných projektov v kategóriách krátky film, televízny seriál, celovečerný film a tento rok organizátori pridali aj kategóriu VR filmov. Vlani sme sa dostali do výberu ôsmich pripravovaných krátkometrážnych projektov so snímkou Davida Štumpfa a Michaely Mihályiovej SH_T HAPPENS. Spomedzi vybratej osmičky len dva projekty nemali francúzskeho koproducenta. A po prezentáciách sa ho podarilo získať aj nám, pričom neskôr pribudla i podpora realizácie filmu zo strany francúzskeho fondu CNC a televízie Arte.

Tento rok sa síce na MIFA Pitch neprezentovali slovenské projekty, ale na trhu sa predstavili dva filmy s účasťou slovenských producentov. Uskutočnila sa prípadová štúdia filmu Aj myši patria do nebarežisérov Jana Bubeníčka a Denisy Grimmovej a v programe Gap Financing sa predstavil pripravovaný česko-francúzsko-slovenský film Michaely Pavlátovej Moje slnko Maad.

Vďaka programu Creative Europe – MEDIA mali slovenskí producenti druhýkrát možnosť využiť zvýhodnené akreditácie na vstup na filmový trh a všetky podujatia pre profesionálov. Program zastrešoval producentov z krajín strednej a východnej Európy, ktorí mohli prezentovať svoje pripravované projekty alebo svoje spoločnosti či festivaly.

V Annecy by nemal chýbať žiadny fanúšik animovanej tvorby, ani filmár s pripravovaným projektom, ktorým chce osloviť zahraničných partnerov. Dobré meno a organizácia vytvárajú z tohto festivalu ideálne miesto na získanie kontaktov, načerpanie inšpirácie aj informácií i na dobrú zábavu.

Peter Badač (producent)

Kríza ako dar

V dňoch 20. až 25. júna sa v Banskej Štiavnici „zrazilo“ dvanásť tútorov s rovnakým počtom projektov na medzinárodnom workshope Ex Oriente Film. Slovo „zrazilo“ môže pôsobiť nevhodne, no zdá sa, že práve z podnetnej zrážky sa rodia nové idey a nové smery uvažovania. V atmosférickom a útulnom zátiší Štiavnice sa tak uskutočnila prvá fáza 17. ročníka workshopu, ktorý organizuje český Inštitút dokumentárneho filmu a združenie Film Expanded. Podtitul Find Your Way – Vision, Space and Storytellingodkryl zameranie na literárnu prípravu projektov. 

„Workshop by mal fungovať ako bezpečné miesto, kde sa snažíme komunikovať, nahliadať do najrôznejších možností pracovania s filmovou rečou, vzájomne na seba zapôsobiť,“ hovorí jeden z organizátorov a hlavných tútorov Filip Remunda. Niekedy môže ísť o zrážku charakterov a inokedy je tá zrážka terapeutická, závisí to od otvorenosti participanta. Ten sa niekedy ocitá v ťažkej dileme, vyjavujú sa pred ním mnohé cesty a on spätne nevie, ktorú nasledovať. Buď hneď pri úvodnom načrtávaní príbehu (akého príbehu vlastne?), alebo vtedy, keď sa pozerá na natočený materiál (ako selektovať, čo je dôležité?). Počúva skúsenejších, no aby vedel skúsenejší reagovať, najprv počúva on. Tue Steen Müller, tútor z Dánska, hovorí, že „deväťdesiat percent tútorstva je o psychológii. Som pripravený na projekt, no nie som pripravený na človeka.“ Najprv sa treba pýtať, potom hovoriť o možnostiach, usmerňovať. Ponúka sa slovo radiť, ale to by bolo príliš nebezpečné. Viacerí tútori by s ním asi nesúhlasili. Dalia Neis, experimentálnejšie ladená autorka a tútorka, hovorí o tom, že neprišla na workshop dávať participantom lekcie. „Som tu na to, aby som v nich spôsobila krízu. Mnohí autori dostatočne neuvažujú o tom, prečo si vybrali tú-ktorú formu alebo čo ich zaujíma na témach, o ktorých hovoria. Privádzam ich k lepšiemu zváženiu vecí, ktoré na svojich projektoch berú ako samozrejmosť.“ 

Proces je dôkladne naplánovaný. Participanti predstavia svoj projekt a krátku ukážku. O deň na to, rozdelení do štyroch skupín, hovoria o vízii a ťažkostiach. Nasledujú individuálne stretnutia s tútormi. Potom ďalšia skupinová terapia, ktorá už zahŕňa prezentáciu čerstvo napísaného príbehu s prípadnými zmenami. Nakoniec sa rozpráva o otázkach, ktoré sa im počas pobytu vyplavili na povrch. Stretnutia sú krátke, no intenzívne. Tvorcovia tak majú priestor uvažovať v osamotenom medzičase o konzultáciách a projektoch v nových intenciách.  

Program pre verejnosť nenáhlivo vrství a zosilňuje významy povedaného, resp. videného (v tomto aj v opačnom poradí, záleží na kontexte). Maciej Kubicki doobeda prednášal o živote filmu Over the Limit, ktorý produkoval. Podvečer nasledovala projekcia. Divák pozerajúci film cez prizmu slov tohto poľského producenta si naraz uvedomuje skutočnú dĺžku jeho života. Vo výsledku trvá „len“ 74 minút, tým však predchádzali roky mordovania, kríz a rôznorodých zrážok, až priamych nárazov (vrátane terapeutickej zrážky – workshopu Ex Oriente Film). Až sa chce uvažovať o akejsi priamej úmere medzi vytrvalou a poctivou prácou v období od predprodukcie po postprodukciu a životnosťou filmu po premiére. Neviem, či funguje. V tomto prípade sa to tak zdá. Rok a pol po premiére je film Over the Limit živý, teraz sa premieta v podmanivej atmosfére na terase v štiavnickej Eleuzíne. 

Mystickou prednáškou s názvom Spectral Glitches, Eerie Terrains & The Unfilmablezaujala Dalia Neis. Ako nafilmovať neviditeľné? Ako ukázať niečo, čo nemožno ukázať? Púšťa svoj 20-minútový študentský film z FAMU. Označuje sa za „ghostbustera“ (krotiteľku duchov). Áno, podľa toho filmu. Jej obľúbený.

Premietol sa i film ďalšieho z tútorov – Chlapi neplačú. Upozorňuje na neostrosť hraníc medzi dokumentárnym a hraným. Alen Drljević chcel „dokumentovať“, nakoniec napísal scenár k hranému filmu. Jedno však nevylučuje druhé. Teda nie nejako zásadne. Jednou z možných odpovedí na Daliinu druhú otázku je teda urobiť film hraný s využitím dokumentárnych praktík a držať sa rešeršu. Remunda hovorí, že nejde ani tak o „dokumentáciu“, to slovo je príliš zavádzajúce, ale jednoducho o film – umelecké dielo. Tue Steen Müller dodáva: „Ber z každej poličky.“ Všetky konvencie majú rozpustné hranice. 

Témy projektov sa prelínajú. Trauma po vojne, spoločenské zlomy a ich vplyv na jednotlivca, samota či vylúčenie. Výsledok možno len odhadovať. Ex Oriente Film pomáha stanoviť projektu akúsi úmernosť, formátovať ho. Vyvádza z krízy a slepých uličiek práve v momentoch, keď má tvorca možnosť uvedomiť si ich, resp. sám pre seba sformulovať miesto, na ktorom sa v procese nachádza. Až vtedy nadobúda „kríza“ nový zmysel. 

Jakub Lenčéš (absolvent audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)