Filmové stopy košatej doby

Vytiahnuť zo zabudnutia slovenskú dokumentárnu tvorbu 60. rokov v jej rozmanitých odtieňoch, aj to bola jedna z ambícií zostavovateľov 2-DVD Slovenský dokumentárny film 60, ktoré práve vydáva SFÚ. Výberová kolekcia titulov je rozdelená do dvoch blokov – Chlapi z Mostovej ulice a Zakliate v trezore– a stoja za ňou Rudolf Urc a Pavel Branko, ktorých sme požiadali o rozhovor.

Ako vyzerali počiatky tohto projektu?

R. Urc: Celé sa to vlastne začalo mojou knihou Neviditeľné dejiny dokumentaristov, pri ktorej sa ukázalo, že ľudia vedia veľmi málo o filmoch 60. rokov. Toto bol podnet, prečo sa k tomu vrátiť. Stretli sme sa s Pavlom a začali sa o tom baviť. 

Postupovali ste spôsobom, že ste si najprv vybrali osobnosti, ktoré ste chceli mať na 2-DVD zastúpené, a k nim ste hľadali vhodné filmy?

R. Urc: Pre mňa boli východiskom filmy a najprv sme si museli ujasniť, ktoré boli pre toto obdobie najreprezentatívnejšie. Potom sme v dialógu s Pavlom kolekciu cibrili a hľadali, čo nám v nej chýba.

Ako by ste definovali reprezentatívnosť vzhľadom na obdobie 60. rokov?

R. Urc: To desaťročie bolo dosť košaté – v tematickom okruhu, v žánroch, výrazových prostriedkoch, vrstevnatosti rukopisov... Spočiatku sme sa upli na ideu autentizmu v dokumentárnom filme, čo mala byť odpoveď na predchádzajúce obdobia so štylizovanými a v zobrazovaní reality často aj falošnými snímkami. Postupne sme prichádzali aj k iným filmom, lebo v 60. rokoch vznikli napríklad aj polohrané tituly. S Pavlom sme teda diskutovali, a občas aj polemizovali, čomu dať prednosť, čo je dôležitejšie, ktorí z autorov sú výraznejší, aké filmy patria do prvého sledu... Tá debata trvala vyše pol roka a pre mňa to bolo poučné. Sám som sa vďaka Pavlovi veľa dozvedel.

P. Branko: Ja by som v prvom rade podčiarkol, že Rudko bol motorom tohto podujatia. On vytváral kostru diela, popoháňal ho a rozvíjal, ja som mu prihrával, prichádzal s podnetmi a občas som vytiahol nejaký film, ktorý sa mi zdal charakteristický a pritom ojedinelý. Pri výbere sme boli limitovaní rozsahom, minutážou. Museli sme prihliadať aj na to, že niektoré z filmov, ktoré tú dobu reprezentujú takpovediac notoricky, boli už viackrát prezentované. Bolo dôležité, aby sme z toho obrovského intelektuálneho poľa aj občiansky zaangažovaného nástupu povyťahovali diela zapadnuté.

R. Urc: Museli sme urobiť veľmi prísnu a chvíľami aj nepríjemnú selekciu. Keď sa na to pozriete, chýbajú tam napríklad špičkové filmy roku 1968. Tie sú však všeobecne známe. Aj pri Hanákovej snímke Prišiel k nám Old Shatterhand, ktorá už bola viackrát prezentovaná, sme sa dlho rozprávali, či ju na DVD zaradiť, alebo nie. Napokon tam je, pretože sa ukázalo, že v kolekcii prevažujú vážne filmy a ten Hanákov by ju mohol trochu vyvážiť. Išlo teda aj o dramaturgické hľadisko. Uvedomujem si, že vo výbere mohlo byť ešte všeličo iné, ale výsledok je podľa mňa vzhľadom na limity objektívne akceptovateľný. Novú zostavu filmov s ďalšími doplnkami urobí niekto iný. Lebo v súvislosti so 60. rokmi je stále čo hovoriť, písať aj ukazovať.

P. Branko: Účelom tohto súboru bolo aj vytiahnuť zo zabudnutia predovšetkým hodnoty, na ktoré rokmi už napadal prach. Ktože už vie, že Zachar nakrútil feériu Ruky?Ten film akoby už ani nebol. A ak ide o to, že je tam nedostatočne zastúpený rok 1968, myslím si, že prvotný prínos politickej časti kinematografie roku 1968 a aj 1969 je v občianskej odvahe a v tom, že ľudia sa odhodlali vysloviť, čo by boli radi povedali už dávno, ale nebolo by im to prešlo. No to je takrečeno tematický prínos, po filmovej stránke v tých tituloch často prevažuje publicistika. Okrem toho sú to zväčša filmy stredo- až dlhometrážne, zabrali by na DVD priveľa miesta. A nie sú zabudnuté. My sme sa snažili klásť dôraz na to, čo bolo esteticky prínosné, ale nebolo distribučne vyťažené. Preto sa nám veľmi ťažko vyberal film k Martinovi Slivkovi, od ktorého sme do kolekcie napokon zaradili dobre známu Vodu a prácu.

Od začiatku ste mysleli na dvojdielne DVD?

R. Urc: Áno. Prvá kolekcia mala byť reprezentatívnym výberom filmov, o ktorých sa až tak veľa nehovorilo. Druhá prehľadom zakázaných filmov, ktoré sme vlastne nevybrali my, ale cenzor. Je to kolekcia vzácnych vecí, hoci niektoré z nich sú dostatočne známe. 

Istý čas som zvažoval aj nápad, že popri 60. rokoch spracujeme i 50. Pripadalo mi zaujímavé hľadať kontinuitu medzi školou Horňák-Uher-Hollý a tými, čo prišli po nich. Ale ukázalo sa, že to nejde, že už je to priveľká ambícia. 

Doba sa síce v mnohom zmenila, ale pri niektorých filmoch kolekcie, ako je dajme tomu Zakliata dolina, cítiť paralely so súčasnosťou. Vyberali ste dokumenty na DVD aj podľa toho?

R. Urc: Paralel sa dá nájsť viac, ale koncepčne sme takúto analógiu nehľadali. 

P. Branko: Paralely so súčasnosťou nie sú zahrnuté v súbore, ale v rozmýšľaní o ňom. Niektoré témy, ktoré omínali vtedajšiu spoločnosť, vystupujú dnes ešte príkrejšie. Veď zakliatych dolín bolo na Slovensku za čias reálneho socializmu menej ako dnes. Prausova sociologická sonda Zem, ktorá hľadá svoje nebo, je nový variant Zakliatej doliny, ako ich zrodila neoliberalistická ekonomika. 

Kolekcia obsahuje aj film Lilli Marlen, ktorý sa z celej zostavy vymyká. Dlho ste diskutovali o jeho zaradení?

R. Urc: Slovenských experimentálnych filmov nebolo veľa a tento Mihálikov spomedzi nich vyčnieval. Navyše ho znovu objavila mladá kritika, čo nás tak trochu inšpirovalo. Je to film, ktorý najjasnejšie reprezentuje jednu vývojovú niť slovenského dokumentu – veľmi tenkú, ale predsa identifikovateľnú niť. 

Keď ste si s odstupom času pozreli opätovne tieto filmy, prekvapilo vás medzi nimi niečo, zmenili ste na niektorý z nich názor, prehodnotili svoj pôvodný postoj?

R. Urc: Pre mňa boli milým prekvapením napríklad Zacharove Ruky, ktoré som nepoznal a do kolekcie ich navrhol Pavel. Nevedel som, čo od Zachara by sa nám do výberu hodilo. Samozrejme, okrem Psychodrámy, ale tá je veľmi dlhá. No Ruky tam presne zapadli. Aj film Hokej ’69 sa objavil až dodatočne. Chceli sme, aby bol na DVD zastúpený i Milan Černák a on sa presadil najmä športovými reportážami. Nič také sme nemali, ale odrazu sme našli Hokej ’69 a to bolo to pravé hneď z niekoľkých hľadísk. Okrem iného aj pre echo celkovej atmosféry konca 60. rokov. Potom Ricottiho film Svätý Juraj Majstra Pavla, to bol takisto veľmi dobrý podnet od Pavla. 

P. Branko: Ja som bol preto skôr prihrávačom a oponentom, lebo na rozdiel od Rudka som si tie filmy nemohol opätovne pozrieť, už mi neslúžia oči. Opieral som sa len o to, čo som mal kedysi napozerané a nahodnotené. Išiel som v spomienkach bez spätnej konfrontácie po filmoch, ktoré sú čímsi unikátne. Svätý Juraj Majstra Pavla vo mne kedysi zanechal silný dojem a neviem o žiadnom inom filme, v ktorom by sa reštaurátorstvo stalo nosnou osou dramaturgie a vyrástol by z toho dramatický príbeh. Zachar si vyskúšal všemožné žánrové prístupy a postupy a nakrútil toho požehnane, ale Ruky z jeho profilu vystupovali. Iný takýto film nemá. U Černáka bol istotne najväčší význam v jeho dramaturgickom vedení štúdia, ale bol to aj dobrý reportér. Išlo len o to, nájsť tú správnu reportáž, v ktorej by sa zaleskol. 

Ktoré filmy sa dostali do kolekcie okamžite?

R. Urc: Samozrejme, o niektorých tituloch nebolo treba polemizovať. Napríklad o Trančíkovom Fotografovaní obyvateľov domu alebo o Hanákovej Omši. Ale zhodli sme sa aj na Kudelkových Chlapoch z Gaderskej doliny, Sýkorovej Spovedi, Kubenkovom Hr. Peklo... Ja mám v kolekcii film Nedokončená kronika o Clementisovi. V čase jeho vzniku nikto nepredpokladal, že ho škrtnú, a odrazu bol medzi zakázanými. Dosť mi záležalo na tom, aby bol tento film vo výbere, pretože to bol zvláštny prípad, ktorý charakterizuje tú dobu z inej strany. Prišlo nejaké uznesenie ÚV, že sa nepatrí vracať k politickým procesom, a všetky filmy, ktoré ich nejako tematizovali, sa vzápätí nemohli premietať. Bola to doba naozaj nesmierne košatá, zvláštna, zaujímavá... To sú 60. roky, aj s tým, ako sme sa dohadovali s úradmi a inštitúciami, ako sme sa zachraňovali cez Slovenský filmový zväz, ako novinári pomáhali tvorbe – a Pavel ju obhajoval medzi prvými. Pre mňa to bol veľmi kreatívny čas. 

P. Branko: Ja sa pristavím pri tom, prečo som súhlasil s výberom Sýkoru. Jeho filmy nie sú vysoko leštené, ale je to naše odvetvie začiatkov cinéma vérité. Takto u nás vtedy nikto nefilmoval, hoci dnes je fikcionalizácia reálnych postáv a tém úplne bežná. Koho by ste však v tom čase pokladali za stúpenca cinéma vérité? 

R. Urc: Napadá mi Krivánek. Film Deň náš každodenný začínal robiť najprv u nás v dokumente, ale potom ho presunuli do hraného filmu, lebo sme na to nemali peniaze. Alebo jeho Rozhovor. Boli to krásne veci, hoci niektoré už trochu zapadli. Ešte viac však zapadli filmy z 50. rokov. Napríklad Hollého titul Na vedľajšej koľaji – tomu dnes už mladí ľudia na škole veľmi neveria, ten jazyk už nezodpovedá ich cíteniu. A je viacero filmov, ktoré sme kedysi oceňovali ako jednotky, no časom už tak nie sú vnímané. 

P. Branko: Pretože sa zvyšuje dôraz na spojenie fikcie s realitou. Veď najlepšie slovenské dokumenty či polodokumenty poslednej doby majú v sebe aj prvky magického realizmu, čo je niečo, čo si v 60. rokoch neviem predstaviť. A myslím si, že je to veľmi dobrá, produktívna cesta. 

Ak niekto nevie čítať svojich predchodcov, jeho chyba. Celý svet neustále vynáša do popredia literárnu klasiku, ako je Tolstoj, Dostojevskij a ďalší. No darmo to vynášate, už to nestrhuje, lebo to nezodpovedá tempom, ktoré je oproti životnému rytmu dnešného človeka strašne pomalé. Môžete to obdivovať, ale nie je to už taký zážitok ako pred sto rokmi. A myslím, že pri filmoch je to ten istý úkaz. My nemôžeme urobiť nič viac ako ukázať, akú vysokú hodnotu predstavovalo to, čo u nás priniesli 60. roky. Vzniklo to z úplne unikátnej atmosféry, atmosféry autocenzúry. Je predsa známe, že tlak určitej neslobody, a nemusí byť nevyhnutne politická, podnecuje hľadať neošúchané riešenia a nové poetiky. Pokiaľ cenzúra nejde kyjakom na všetko, čo sa jej vidí len trochu podozrivé, prináša inšpiratívne momenty vo sfére poetiky. Núti autorov hľadať obrazy, ako vyjadriť myšlienku, ktorá by nemusela prejsť, keby bola podaná priamo, a ani by nemala tú silu. Filmy 60. rokov boli teda metaforické aj z dôvodu hry na mačku a myš, kým dnešné výboje poetiky sa napájajú skôr zo zdrojov svetovej kultúry než z tlaku politiky. 

Daniel Bernát
foto: Miro Nôta