Vladimír Beskid

historik umenia a riaditeľ Galérie Jána Koniarka v Trnave

Svet filmu je paralelným, rozhýbaným svetom výtvarného umenia. Je predstaviteľom súčasnej vizuálnej kultúry a jej obrazov. Je vlastne nasekaným sledom malých obrázkov. Možno aj preto som mal vždy rád silné „obrazové“ a metaforické kino talianskej školy od Felliniho po Sorrentina. 

Z domácej kinematografie predo mnou vyčnieva oscarová snímka Obchod na korze (1965). Jednak pre prenikavú sondu do totalitného slovenského štátu, jednak pre nezameniteľný výkon Jozefa Kronera a aj pre historické kulisy mesta Sabinov, ktoré si dodnes hovorí „oscarové mesto“. Myslím, že s touto bolestivou a tragickou kapitolou arizácie sme sa doteraz nevyrovnali – stále sme trochu pokrivení. Na druhom brehu stojí Hanákove dokumentárne superkino pod názvom Obrazy starého sveta (1972). Sugestívne príbehy individuálnej histórie. Dojemné, poetické a oslobodzujúce rozprávanie starých ľudí z Liptova a Oravy, plné životnej múdrosti, naivity a čistoty. Tu nesmierne dôležitú rolu zohrávajú aj „zamrznuté“ obrazy fotografií od magického Martina Martinčeka. Z 80. rokov ma očarila predovšetkým rodinná sága Tisícročná včela (1983)od Juraja Jakubiska, pamätám sa aj na pôvabný plagát od Albína Brunovského, aj na dobové „pozdvižení“ za uznanie a ceny zo Západu – z festivalov v Benátkach a Seville. K slzám ma rozosmiala podivná východniarska groteska Pásla kone na betóne (1982) od Štefana Uhra a Milky Zimkovej. Z porevolučných čias je to určite Šulíkova Záhrada, možno Škopova Eva Nová či Bebjakova Čiara. Vo všetkých sú skvelé tečúce „obrazy“ kamery.