Tromfové esá dokumentarizmu konečne na DVD

Minulý rok bolo na prestížnom Medzinárodnom festivale krátkeho filmu Oberhausen prezentované pásmo slovenských krátkych filmov a viaceré z nich sa ocitli aj na reprezentatívnom 2-DVD Slovenský dokumentárny film 60, ktoré aktuálne vydáva Slovenský filmový ústav (SFÚ). Obsahuje dvadsaťjeden titulov vo výbere Rudolfa Urca a Pavla Branka.

Začnem osobnejšie. Už zopár rokov sledujem (a ticho závidím) DVD prírastky veľkých filmových archívov, ktoré vo svojich fantáziách vidím úhľadne zoradené v domácej filmotéke. Vojnové dokumenty a inštruktáže z Imperial War Museums, filmové kolekcie z British Film Institute (BFI): predvojnové dokumenty vyrobené pre General Post Office, tematicky koncipované zostavy filmov z archívu vládnej agentúry Central Office of Information, zacielené na portréty Británie a jej obyvateľov, spoločenské a sociálne aspekty života detí a ich rodičov, kriminalitu mladistvých, políciu a súdnictvo, zdravotnícke a bezpečnostné agitky a podobne. Netreba však putovať až do Londýna, stačí do neďalekej Viedne a Rakúskeho filmového archívu, ktorý má v ponuke filmy z ranej kinematografie až po rozpad impéria, rakúsko-uhorskú vojnovú propagandu z obdobia prvej svetovej vojny, podľa spolkových krajín zostavenú kolekciu Rakúsko v historických filmových dokumentoch či ročné edície filmového týždenníka Austria Wochenschau od 30. do 80. rokov minulého storočia.

Možno práve dlhodobý deficit v dostupnosti krátkych filmov z archívu Slovenského filmového ústavu, ich vyradenie z distribučného obehu po zániku Štúdia krátkeho filmu a zmiznutie do „prepadliska dejín“ ma podnietili prijať lákavú ponuku zo SFÚ pustiť sa do pravidelného mesačného cyklu krátkometrážnych filmov v rámci programu filmotéky Kina Lumière. Kraťasy z archívu, neskôr aktualizované na Kino Čas, mi tak umožnili pozrieť sa (s adekvátnym časovým odstupom) na obrovskú množinu filmov trochu inak, bez potreby zvyčajného „best of“ kritéria. Prvé, experimentálne ladené pásmo s názvom Hľadanie nových foriem, sme odštartovali v apríli 2014 a nasledovali ďalšie pásma: Slávne májové dni, Neposlušné deti, Pohľadnice z prázdnin, Spätný pohľad na SNP, Škola – základ života, Slovenská výtvarná moderna, Trezorové filmy atď.

Do júna 2019 sme premiérovo uviedli 56 pásiem (prvé tri roky boli pásma aj reprízované). Pri priemernom počte šiestich filmov na pásmo to vychádza na približne 336 filmov, pričom len minimum z nich bolo opakovaných. Cieľom bolo (znovu)objavovať nielen notoricky citované a časom preverené tituly, ale aj tie menej známe, neoverené, zabudnuté. Popri Kraťasoch z archívu sme spustili aj ďalší formát: Výročia osobností Krátkeho filmu – dokumentaristov, spravodajcov, kameramanov, animátorov... Keď sa v rámci rôznych podujatí pripomínajú osobnosti hraného filmu, prečo by aj „krátkari“ nemohli dostať priestor, hoci v menšom, komornejšom vydaní? Za šesť rokov sme premietli 55 výročných pásiem, čo je približne 330 filmov. Spolu to dáva magických 666 filmov, čo je iba slabý zlomok z celkovej produkcie Štúdia krátkeho filmu. Podľa databázy SK Cinema je za obdobie 1945 až 1990 evidovaných 3 427 dokumentárnych a populárno-vedeckých filmov, 3 366 spravodajských filmov (Týždeň vo filme, Kinožurnál, Sonda a ďalšie) a 1 694 animovaných filmov (veľkú časť tvoria večerníčkové seriály vyrobené pre televíziu).

Kraťasy z archívu si získali stále publikum, prilákali mladú generáciu aj bývalých „krátkarov“, ich priateľov a rodinných príslušníkov. Bez rozpakov možno hovoriť o komunite, ktorá sa vrátila do spoločenského života. V roku 2016 do programu Filmotéky pribudol mesačník Očami filmových spravodajcov v dramaturgii Rudolfa Urca a ďalšie príležitostne zostavené pásma (z filmov Vlada Kubenku, Martina Slivku, Carte Blanche Pavla Branka, filmové prehliadky k výstavám v SNG a pod.). Krátke filmy sa (opäť) stali prirodzenou súčasťou kina.

Aké teda sú krátke filmy spred roku 1990? Pre niekoho nostalgické, pre niekoho zábavné. S prekvapením však možno skonštatovať, že len časť celkovej produkcie je poznačená (zjavnou či menej okatou) ideológiou, že všetky tie filmy sú najmä zrkadlom doby a spoločnosti, v ktorej vznikli, sú antikvárnou mapou zaniknutého sveta, dávno neexistujúcich periférií miest, ešte skúpo zastavanej krajiny a pre mileniálov ťažko pochopiteľných rituálov a obskúrnych trendov. Sú nielen súčasťou našej histórie rovnako ako literatúra či výtvarné umenie, ale aj výborným študijným materiálom pre tých, ktorí sa chcú dozvedieť viac o dobe, ktorú žili naši rodičia a ich rodičia.  

Vrátim sa však späť, k tromfovým esám, ktoré som si prepožičala z recenzie Pavla Branka venovanej MFKF Oberhausen 1965. Branko, pozorne sledujúc trendy prezentované na najstaršom festivale krátkych filmov, považoval za najperspektívnejšie z dokumentaristických smerov dva. „Jednak tzv. leacockovská reportáž, cinema direct(...), ktorá sa usiluje neovplyvnene prebiehajúcej realite vychytiť čo najviac jej nestrážených okamihov a vysledovať jej dramatické nite, vyniesť ich na povrch, no pritom nechať realitu hovoriť samu za seba a nič k nej ex post nedokladať. A jednak dokumentárny film koncipovaný, založený na zachytení jednej alebo oboch kinematograficky registrovateľných vrstiev reality – vizuálnej aj akustickej, a na ich kontrapunktickej organizácii.“ Práve kontrapunkt je podľa neho„tromfovým esom“, „,superzbraňou‘ dokumentu, ktorej sa – čo do účinnosti – sotvačo vyrovná“1.

Dané smery sa objavili aj v slovenskom dokumentárnom filme 60. rokov. Za zlomový je považovaný rok 1963, keď sa k celospoločenskému obrodného prúdu prihlásili aj filmári. Rokmi 1963 a 1970 je rámcovaná aj najnovšia kolekcia (digitálne reštaurovaných) titulov autorsky zostavená do dvoch DVD: Chlapi z Mostovej ulice(podľa bratislavského sídla dokumentárneho a populárno-vedeckého filmu) a Zakliate v trezore. Kritériom výberu bol teda spomenutý reportážny charakter, podmienený silou stvárnenia (Chlapi z Gaderskej doliny, Spoveď, Kuchári, Predčasná reportáž, Voda a práca, Zasľúbená zem, Ruky, Sená na Doščanke, Hr. Peklo, Svätý Juraj Majstra Pavla, Rozhovor), sociálno-kritický faktor a závažný spoločenský kontext (okorenený „superzbraňou“), pre ktorý mnohé z filmov (okrem iných dôvodov) putovali do trezoru (Zakliata dolina, Prišiel k nám Old Shatterhand, Obec plná vzdoru, Fotografovanie obyvateľov domu, Roľníci, Nedokončená kronika, Omša, Som prekliaty fotograf, Lilli Marlen, Hokej‘69).

Urc s Brankom, dvaja v/na dokumentaristickej vlne, priamo zainteresovaní na vzostupe slovenského dokumentárneho filmu, hoc každý z inej pozície, nezabudli ani na autorskú pestrosť, vďaka ktorej sú v kolekcii zastúpení ťažiskoví režiséri strednej aj mladšej generácie (Ladislav Kudelka, Pavol Sýkora, Ivan Húšťava, Jaroslav Pogran, Martin Slivka, Štefan Kamenický, Jozef Zachar, Karol Skřipský, Vlado Kubenko, Mikuláš Ricotti, Otakar Krivánek, Dušan Hanák, Dušan Trančík, Rudolf Urc, Julius Matula, Peter Mihálik, Milan Černák). Dúfajme, že postupnou digitalizáciou archívu SFÚ sa čoskoro vynoria aj ďalšie DVD kolekcie, keďže je z čoho vyberať.
__________________________________
1. Pavel Branko: Straty a nálezy 2. FOTOFO, FTF VŠMU, SFÚ 2005, s. 74 – 75.

Eva Filová (filmová historička a publicistka)
foto: archív SFÚ