Filmové čítanie

Slovenský filmový ústav vydal na konci roku 2014 publikáciu autorskej dvojice František Gyárfáš – Juraj Malíček Naše filmové storočie a v súčasnosti pripravuje jej druhé, rozšírené vydanie, ktoré by sa malo dostať k čitateľom na jeseň. Kniha je opäť postavená na reflexiách vybraných titulov z dejín kinematografie, pričom každý z autorov ponúka v samostatných textoch vlastný pohľad na jednotlivé diela. K stovke snímok reflektovaných už v predchádzajúcom vydaní publikácie aktuálne pribudnú ďalšie. O jednej z nich si môžete prečítať v nasledujúcej ukážke.

Mad Max: Zbesilá cesta / Mad Max: Fury Road (r. George Miller, 2015)  

F. Gyárfáš: Vyprahnutou krajinou sa rúti cisternový voz. Vyzerá silný a nebezpečný. Vzadu má obrannú vežu s ostňami; dáva najavo, že je pripravený na boj. Rúti sa krajinou a za ním dav čudných, rýchlych, agresívnych vrakov áut. Dobiehajú ho, plné rozvášnených bojovníkov. Niektorí sa knísajú na koncoch dlhých tyčí. Keď sa tyče naklonia nad cisternu, hádžu na ňu malé bomby alebo na ňu skáču. Medzi niekoľkými obrancami a húfom agresorov sa vo veľkej rýchlosti odohráva boj zblízka aj na diaľku. Pripomína to svorku vlkov naháňajúcu jeleňa. Na jednom z áut stojí vpredu gitarista a zúrivo hrá šialené akordy boja. O výsledku sa nedá pochybovať. 

Takýto bol dvojminútový trailer k filmu Mad Max: Zbesilá cesta. Divoký a vzrušujúci. Neobyčajne fotogenický. Nedokázal som traileru odolať, ale rozum ma varoval: toto nevydrží. Bolo to ako klip skupiny Kiss: ak to má trvať dve hodiny, radšej ich strávim na samotke v tme. Ani náznak príbehu, metafory, nežnosti, smútku. Len ničiace hordy Mordoru. 

Nikdy predtým som nevidel žiadneho Mad Maxa. Už názov ma odpudzoval nedostatkom inteligencie. Predstava Mela Gibsona v niečom, čo malo viac pokračovaní, bola rúhaním. V kinofilskom vzdelaní nepredstavovala nevedomosť o Mad Maxoch žiadnu ujmu na povesti. Naopak. 

Lenže v tom traileri bolo čosi mimoriadne: ako upír krv som zacítil esenciu, prazákladné tkanivo, z ktorého sa zrodil film. A tak som šiel do kina, nedôverčivý a pripravený odísť. Film sa začal, bežal a pokračoval v tom istom divokom rytme Sepultury; nespomalil, nevynútil si pauzu na rozvíjanie zápletky. Nič nepredstieral, bol iba samým sebou: obrovská bojová cisterna obkolesená útočiacou armádou. Ak dej spomalil, tak iba preto, že vozy zapadli do hmly či močiaru. Alebo ich zastavila prekážka. Ale nikto nezľavil z honu. 

Voz ukradla Furiosa, nádherná, divoká, jednoruká, na všetko odhodlaná bojovníčka, ktorá si nechce dať ukradnúť život ani slobodu, ktorá sa nezmierila s fatalitou post-apokalyptickej beznádeje. Miestnemu diktátorovi dokonca ukradla najvzácnejší poklad – jeho rodičky, čo ju odsúdilo na neukončiteľné nepriateľstvo. Čím menšie šance mala, tým čistejší bol náš obdiv. Jej nákladiak sa valil púšťou ako Schindlerova tisícka krajinou smrti. Svetielko malej sviečky v požiari sveta. 

Kto je Max? Keď som ho videl prvý raz, nevedel som nič o dôvodoch jeho nihilizmu. Bol to len lakonický chlapík, ktorý nemá prečo žiť a úpenlivo odmieta zomrieť. Očividný bojovník, ale za nič a proti ničomu. Na rozdiel od Furiosy nechce utiecť z toho zúfalého sveta. Nikomu nie je nič dlžný, nikomu vďačný, k nikomu necíti nenávisť a nikoho nemá rád. Má jedinú víziu: rozhodovať o sebe sám. 

Keď ho náhoda zapletie s Furiosou, je mu všetko jedno: ukradne jej cisternu a nechá ju aj s bezbrannými devami napospas vrahom. Guľku by si zaslúžil. Možno aj horšie: náš nezáujem. Toto má byť hrdina, ktorý už štvrť storočia priťahuje davy? Lenže bez Furiosy cisterna nefunguje. Max sa zmieri s vynúteným spojenectvom. V akomsi nepravdepodobnom nastavení začne konať férovo. Apokalypsa sa rozplynie, pretože zrazu vidíme svet, v ktorom platia a majú platiť pravidlá. Sme v známom, večnom spore o desatoro: máme dodržiavať čosi, čo nikto nevynucuje. 

Na úvahy niet času. Naháňačka poľavila len na chvíľu. Už sa zase valí ďalej, divoká a krutá. Ak si chcem vybaviť jej tempo, spomeniem si na hektický spôsob, akým si Max prepílil železnú masku, čo mu na hlavu pripevnili jeho väznitelia. Má len pár sekúnd, tak ich musí využiť. 

Nekonečná naháňačka filmu Mad Max: Zbesilá cesta trvá celý film. Je ako riava metalového koncertu: odpočívať môžete doma. Kde je príbeh, láska, poézia, komplikovanosť sveta záujmov? Všetko to tam kdesi je, ale len úchytkom. 

Mohlo by sa zdať, že takéto jednorozmerné kino neudrží napätie. Že sa opotrebuje, opozerá, zunuje. Lenže George Miller dokázal do filmu vložiť toľko nápaditosti, originality a vizuálnej elegancie, že sa na to dá dívať ako na dvojhodinový klip majstra. Ponoriť sa do rieky filmu a padať nekonečnou Niagarou. 

Miller začal s Mad Maxom v roku 1979. Bol to banálny, ničím nezvyčajný béčkový film, ktorý sa spomedzi podobných vymykal iba tým, že bol mimoriadne úspešný. Končili sa sedemdesiate roky; svet vyzeral naozaj hnusne, rozumu ubúdalo na všetkých stranách so štvorcom sily a supermocnosti boli nesmierne silné. Postava Maxa bola intelektuálne ešte o poschodie pod Rambom a Mel Gibson jej svojím toporným herectvom ani charizmu nepridal. Napriek tomu to bola dobrá postava: v hroznom svete zľahostajnejú alebo zošalejú všetci. Maxovi veríme oboje. Druhý objav, ktorý Miller urobil, bola naháňačka. To, čo iné filmy používali ako korenie, sa u neho zmenilo na spôsob rozprávania. 

Mad Max 2 z roku 1981 už bola orgia divokého motoristického šialenstva. Maxova postava je definitívne vyformovaná. Pribudlo toľko vizuality, že dvojka je kinematografický klenot. Keby som ju vtedy videl, chválil by som ju aj vo filmovom klube. 

Mad Max 3 (1985) bol už omylom. Niekedy sa stáva, že umelec nepochopí, čo je v jeho vlastnom diele úchvatné. Príkladov je veľa, najrukolapnejšia je štvrtá časť Pirátov z Karibiku. Miller priviedol Maxa do normálneho dystopického príbehu a prikázal mu: ,A terazsa ukáž!‘ Akoby chcel od inštalatéra, aby prednášal ontológiu. Maxovi chýba životný elán, nemá túžby, vyhýba sa cieľom. V mestečku je nikto. Miller postavil Maxa pred úlohu, na ktorú nemal. Trojkou sa séria rozumne skončila.

Ktovie, čo Millera priviedlo po tretine storočia späť k Mad Maxovi.Možno ako Chirico zatúžil obnoviť sily svojej mladosti. Aj Glennovi Gouldovi trvalo podobne dlho, kým sa vrátil k Bachovým Goldbergovým variáciám a nahral ich o tretinu dlhšie. Miller zostarol a zmúdrel. Pochopil, v čom spočívalo kúzlo Mad Maxov. Zbavil sa Mela Gibsona, ktorý mu to len kazil, ale nezmenil Maxov charakter. Max je apatický survivor. Netúži vzbúriť sa osudu. Provizórium apokalypsy je jeho životný priestor. 

Nápad preniesť váhu filmu na nádhernú jednorukú Furiosu (Charlize Theron) bol skvelý. Ona stelesňuje nezlomnosť a vôľu, ktorá ženie naháňačku; ona jej dáva dôvod aj zmysel. Furiosa je existenciálnym vzbúreným človekom. Ju milujeme, Maxa iba tolerujeme. Veľmi som ocenil voľbu ženy za nositeľku vízie. Muži vychádzajú z módy. 

Ale najmä – Miller vnútil filmu Mad Max: Zbesilá cesta tempo a zbavil ho páuz. Už niet času na kávičku a cigaretu. Po prestávke sa nikto nevráti. 

Až sa budú vyberať filmy pre mimozemšťanov do reprezentatívnej kolekcie, Mad Max: Zbesilá cesta by mal byť medzi nimi. Mimozemšťania možno nebudú poznať čas a rýchlosť bude pre nich iba banálny pohyb. Ak však budú chcieť porozumieť nám, musia to pochopiť. 

Pre seba vkladám tento film do najlepšieho priečinku, čo mám: medzi esencie kinematografie. 

J. Malíček: Pred štyridsiatimi rokmi, ešte s tvárou Mela Gibsona, sa policajt Max Rockatansky stal svedkom konca civilizácie, ako ju poznáme. Neprebudil sa jedného dňa do postapokalyptického sveta, ale stal sa priamym svedkom plaziaceho sa postupného rozkladu. Bomby už vybuchli, rádioaktívny spad spadol, ale svet sa nezrútil do chaosu okamžite, chvíľu to trvalo. Poldruha hodiny, deväťdesiattri minút filmového času, počas ktorých Max prišiel o dieťa a ženu a zošalel. Stratil nádej a nemohol dúfať vo vykúpenie a prvý Mad Maxz roku 1979 je aj vďaka tomu podstatne lepší film, než ako si ho pamätáme. O dva roky neskôr vznikla dvojka, postapokalyptickejšia, temnejšia; portrét krajiny po konci, v ktorom sa preživšie ľudské svorky ruvú o zvyšok zdrojov. Akostný akčný film, snímka definujúca estetiku série. V tretej časti z roku 1985 sa civilizácia snaží pozviechať, spomenúť si na hodnoty, ktoré ju definovali pred koncom, ale nejde to, navzdory koncu, ktorý zostáva otvorený a je prísľubom, že predsa len by mohlo svitnúť na lepšie časy. 

Hotovo, koniec, trilógia Mad Max sa skončila v osemdesiatych rokoch. Z Mela Gibsona sa stala regulárna filmová hviezda a Tina Turner sa po krátkom flirte s herectvom vrátila k pôvodnej profesii hudobnej legendy.

Nikto nečakal, že Mad Maxsa po tridsiatich rokoch vráti vo filme, pri ktorého charakteristike bude akýkoľvek kvalitatívny súd pôsobiť ako eufemizmus. Akoby doň vstúpil duch fanúšikovského nadšenia, zrodivší sa v osemdesiatych rokoch pri nástupe VHS. Lebo odtiaľ, z pirátskych videokaziet, poznáme Šialeného Maxa– celá trilógia bola jednou z definujúcich súčastí tej doby, súčasť folklóru videomaniakov, ktorí sa predstihovali v tom, koľko filmov na videu stihli pozrieť za víkend.

A tá fanatická posadnutosť filmom akoby sa v Zbesilej ceste vrátila, aby nám pripomenula, aké to je – skutočne milovať film. 

Postapokalyptické road movie, ktorého prvú polovicu tvorí naháňačka a druhú preteky a nakrútili ho automobiloví fetišisti, proroci kultu osemvalcových vidlicových motorov; neskutočne nadupaný akčný film, ktorý je preto taký dobrý, lebo to, čo vidíme, je len maličký fragment, povrch čohosi podstatne hlbšieho. Film o nádeji a vykúpení. Odznie to priamo v ňom, niekoľkokrát, explicitne, azda preto, aby bolo naozaj fakticky jasné, že Mad Max: Zbesilá cesta je síce v najpoctivejšom slova zmysle popcornový film, ale žiadny fast food, naopak, popcorn sa v ňom stáva predmetom labužníckeho vychutnávania. 

Svet mimoriadne neprívetivej budúcnosti, ktorého skutočná výrazová sila je obsiahnutá v minucióznych detailoch. Ľudský jedinec je v ňom v lepšom prípade redukovaný len na (ná)stroj, zmyslom existencie je užiť si „nádherný deň“ a podpísať sa. Pozrite sa na mňa, dívajte sa, svedčte, ako odchádzam. Svet, v ktorom všetci sú už mŕtvi a len vyvolení, fanatickí bojovníci nadsmrteľného Joea, majú dovolené dať svojej smrti zmysel. Dívajte sa, buďte mi svedkami, večný život vo Valhale si treba zaslúžiť. 

Toto je Mad Max: Zbesilá cesta. Filmárska štúdia religiozity, fascinujúci portrét kultu, ktorý hľadá zmysel tam, kde už ho niet. 

Tých pár záberov z Citadely na dojky, na potetovanú pani, na najväčší poklad skrytý za ťažkými dverami obrovského trezoru. Vidíme klavír a štósy kníh, relikvie našej veľkosti, ktorá už je v tamtom svete len mýtickou, sakrálnou spomienkou. Svet, v ktorom jedinú skutočnú cenu má neporušený, nekontaminovaný genetický materiál.

Oň sa hrá, oň sa preťahujú tyran a jeho svorka „nohsledov“ na jednej strane, a na druhej žena bez ruky a šialenec, obaja hľadajúci vykúpenie v nádeji pre tých druhých, pre svet, ktorý nádej už stratil. 

Mad Max: Zbesilá cesta je majstrovský kúsok, jeden z hŕstky filmov, pri ktorých chcem vidieť ich kvalitu ako ich objektívnu vlastnosť obsiahnutú v nich samých, nie v spôsobe, ako sa na ne dívame. 

Mad Max: Zbesilá cesta je film definovaný výpravou – tá tu nie je iba kulisami, ale naopak, je základnou dramatickou a dramaturgickou zložkou. Kvôli nej je ten film taký dobrý, a verím, že si to musí uvedomiť každý divák, ktorý sa naň skutočne pozerá.    

Film, na ktorý je radosť dívať sa, áno, samozrejme, ale pravým, skutočným pôžitkom je jeho premýšľanie. Veľký film, a zdá sa mi, že v tomto prípade doslova: jeho audiovizuálna sila je zjavná aj pri komornom dívaní sa na obrazovku monitora, ale viac sa hodí, keď sa má kde naozaj rozvinúť, rozprestrieť. Preto som bol v kine trikrát a keď sa naň pozerám doma, tak vždy len na projektore. Takto sú všetky filmy výborné, ale len niektoré sú ešte lepšie.