„To, že sme vyhrali, mi zavolali v noci a hovorím, že sa mi trikrát zastavilo srdce – za každú z cien raz,“ vraví v rozhovore čísla režisérka Barbora Sliepková. Jej Čiary získali vlani na MFDF Ji.hlava hlavnú cenu pre najvýraznejší svetový dokument, cenu pre debut aj ocenenie za zvukový dizajn. „Ocenenia z Jihlavy si veľmi vážim. Ťažko sa mi to opisuje, pretože na festival do Jihlavy som ako diváčka chodievala, odkedy ma bavil film. Popri tom, že sme získali ceny, mi v hlave bežalo, čo všetko som tam zažila – masterclass Viktora Kossakovského, režisérku Lailu Pakalnina a jej film Komín – na premietaní sme užasnutí ležali v plnom kine na zemi pod plátnom so spolužiakmi...“ hovorí Sliepková. Jej film sa dostal do kín tesne predtým, ako ich opäť zatvorili. Celkový čas, počas ktorého museli kiná na Slovensku vlani vyvesiť pomyselnú ceduľku „dnes nehráme“, sa bez pár dní natiahol na pol roka. 

Čiary boli vlani jednou z najvýraznejších domácich kinopremiér a v našom tradičnom januárovom bodovaní vlaňajších slovenských kinopremiér získali druhé najvyššie skóre hneď po Cenzorke Petra Kerekesa a Ivana Ostrochovského. Tá vznikala ako dokument, nakoniec však tvorcovia zvolili formu hraného filmu, aby pod jeho rúškom vyprovokovali realitu a vylákali ju na povrch v bezpečnej zóne fikcie. 

Podobnou metódou s bodovým scenárom a s protagonistami s voľnosťou v replikách pracoval Peter Solan v snímke Kým sa skončí táto noc. Tento film je medzi dielami, ktoré v čísle nájdete vo výsledkoch ankety Film.sk – slovenský film storočia. S výnimkou časového sklzu čísla, pod ktorý sa do istej miery podpísala, prináša táto anketa viaceré dobré správy. Umiestnenie niekoľkých dokumentov z posledných rokov ukazuje kondíciu slovenského filmu, ktorý nežije iba spomienkami na „zlaté šesťdesiate“. Tie na druhej strane zostávajú jeho najsilnejším obdobím aj inšpiráciou. Polovica filmov v našom rebríčku „top 20“ má v roku svojho vzniku na treťom mieste číslicu šesť. 

Komentár Jeleny Paštékovej k jej výberu v ankete mi pripomenul, že v roku 1958 hľadali na Expe v Bruseli najlepší film všetkých čias. Hlasovalo 117 filmových historikov z dvadsiatky krajín a vybrali 12 filmov. Zasadla aj porota Mladí srdcom. Všetko muži, vekový priemer 37 rokov. Nádejní filmári, ako Robert Aldrich, Satjádžit Ráj či Michalis Kakojannis, mali vybrať víťaza. Mladé srdcia vyhlásili, že v dvanástke je priveľa nemých filmov, zahŕňa priveľa štýlov, obdobie rokov 1895 až 1955 je pridlhé a vo výbere chýba Japonsko. Víťaza nevybrali, ale z dvanástky menovali šesť filmov cenných pre mladých filmárov. Kabinet doktora CaligarihoChamtivosť aj Občana Kana vynechali. 

Ani do nášho rebríčka sa nedostali všetky filmy, ktoré by v ňom mohli byť. Hlasujúci v ankete mali pri výbere a voľbe kľúča v rámci celovečerných filmov voľnú ruku a výsledkom je relatívne pestrá kolekcia diel. Spájať by ich mohlo to, čo Martin Porubjak kedysi v texte o filmovom herectve 60. rokov formuloval ako spoločného menovateľa viacerých pomerne rôznorodých snímok: vysoká miera autenticity a úsilie dopátrať sa prostredníctvom umenia pravdy o sebe. 

Pátranie po pravde tu pritom často neznamená jednoduché roztriedenie na polarity dobrý/zlý, víťaz/porazený, biely/čierny, skôr mapovanie ich mixu, drobných odtieňov sivej mimo komfortnej zóny čierno-bielej šablóny videnia sveta. 

„Prišiel som s motívom viny hlavného hrdinu, ktorý sa kedysi angažoval v čistkách a v akcii združstevňovania, a zaujal ma rozpor, že táto postava by mohla byť dobrým človekom. Pomáhal mi pri tom aj môj silný osobný pocit relativity hodnôt,“ spomínal režisér Dušan Hanák pri vydaní filmu 322 na DVD. Ten je na čele nášho rebríčka dvadsiatich filmov. Každý z nich má síce v rebríčku konkrétnu pozíciu, ale skôr, než povedať, že piaty Organ je lepší než šieste Slnko v sieti, chce upozorniť, že popri Slnku v sieti je tu aj Organ, že slovenský film má mnoho farieb a odtieňov so škálou napríklad od Vtáčkov, sirôt a bláznov až po FREM. Jednoduchú formu „hitparády“ nechce využiť na budovanie „pomníkov“, ale ako pozvánku na (znovu)objavovanie slovenských filmov. Prípadne ako novoročnú výzvu pozrieť si, opäť či prvýkrát, filmy z rebríčka a vytvoriť si vlastný rebríček slovenských filmov storočia. Pridáte sa?

Matúš Kvasnička