Roboti, mimozemšťania, všetko

Predstava chorvátskeho rodinného sci-fi vyvoláva vopred mierne obavy. Žánrový film z tohto súdka vzniká v kontexte malých národných kinematografií často v poloamatérskych podmienkach, z iniciatívy nadšencov a fanúšikov. Môj dedo spadol z Marsu je však trochu iný prípad – aj preto, že jeho cieľovou skupinou je hlavne mladé publikum a film vznikol v rozsiahlej európskej koprodukcii s minoritnou účasťou Slovenska.

Už z plagátu filmu môžeme odčítať inšpirácie tvorcov, režisérskej dvojice Dražen Žarković a Marina Andree Škop. Veľká žiarivá planéta v pozadí a v popredí dve postavy – jedna ľudská, druhá robotická. Navzájom k sebe naťahujú končatiny, aby sa dotkli. Podoba so slávnym plagátom k filmu E. T. mimozemšťan (ktorý sám vizuálne cituje Michelangelovo Stvorenie Adama) dáva tušiť, akým smerom sa Môj dedo bude uberať. Takýto antropocentrický model zároveň vyvoláva konotácie: detská hrdinka Una odovzdáva robotovi ľudské poznanie o empatii a kamarátstve a obohacuje tým jeho čisto logické, matematicky presné myslenie. Kultivovaný človek sa znovu stáva učiteľom exotického, mimozemského „divocha“. 

Film Môj dedo spadol z Marsu všakchce byť hlavne dobrodružstvom záchrany a vzájomného spoznávania sa v duchu kinematografickej nostalgie. A nostalgie sa nám dostáva či už v rovine scénografie, snímania, alebo rekvizít. Toto retro sa v plnej miere predvedie hneď v úvode filmu – odkazom na videohru Space Invaders, popovým chorvátskym šlágrom, ktorý znie zo slúchadiel walkmana alebo záberom hviezdnej oblohy ako od Spielberga. 

V príbehu o mladej Une je všetko – vesmír, mimozemšťania, roboti, hviezdne koráby, cudzie planéty a civilizácie. No napriek tomu nepôsobia tieto zložky skutočne prítomne; často sa javia len ako nutná ilustrácia a nie ako organická súčasť fantastického, nového, nepoznaného sveta. A to veľmi zamrzí, hlavne pri zohľadnení prvej, vydarenejšej polovice filmu. Keď sa nám v nej napríklad predstavuje záhadná civilizácia nesmrteľných entít (z ktorej pochádza aj Unin dedo), tvorcovia používajú výraznú, sterilnú počítačovú animáciu. Dokážu tak vytvoriť odstup od čohosi ľudského, reálneho, a takýto štylistický prvok si podáva ruku s tematickým rozprávaním o samote a odcudzení.

Zaujímavo vyznievajú aj iné vizuálne efekty – nesnažia sa pôsobiť futuristicky, ale čerpajú z audiovizuálnej histórie. Po chvíli však začneme pochybovať, či takýto prístup nie je skôr opatrným konštruovaním emocionálnej odozvy u diváka než plnohodnotným autorským vkladom. A hlavne – nie je to nijaká novinka. Či už ide o vizuálnu štylizáciu alebo o atmosféru tajomného dobrodružstva ako z hollywoodskeho filmu 80. rokov, Môj dedo spadol z Marsu nepracuje s týmito prvkami tak sústredene ako napríklad súčasný seriál spoločnosti Netflix, Stranger Things. K tejto vlne spomínania a snívania o vzrušujúcich filmových zážitkoch nášho detstva sa však dá určite zaradiť.

Problémom môže byť, že snímkanevykračuje smerom k invencii alebo aspoň k zručnému narábaniu so známymi prvkami. Namiesto toho sa skôr bezpečne (občas aj rozpačito, niekedy trochu hlúpo) drží klasického rozprávania (a vizuálnych postupov) a pôsobí viac zastaralo ako príjemne nostalgicky či sebareflexívne. Od filmu to síce netreba nutne vyžadovať, ale nedá sa odrazu zabudnúť na vývoj žánru a na stav, v akom sa nachádza v súčasnosti. Preto snímka Môj dedo spadol z Marsu ponúka častejšie to očakávateľné a len kde-tu dokáže prekvapiť. No pritom ešte v prvej polovici tvorcovia zručne pracujú s napätím a postupným odkrývaním Uninej rodiny a všetkých záhad okolo nej. Dá sa tak hovoriť skôr o premárnenom potenciáli než o zlom filmárskom remesle. Aj mladá herečka Lana Hranjec, ktorá stvárnila hlavnú úlohu, je zábavná a sympatická a film získava veľkú časť svojej energie práve vďaka nej.

Čo už je však neúnosné, to je narastajúci pátos v závere filmu, vytrácanie motivácií a finálne riešenia situácií. Snímka si nenahromadí dostatočný objem citovosti vo vzťahoch na to, aby mohla sprostredkovať dojemné vyústenie príbehu a neprepadnúť zároveň do umelej sentimentálnosti. 

Napriek tomuto všetkému (a nie je to žiadna okrajová poznámka) nemožno tvrdiť, že snímka ako celok nefunguje. Nie je úplne súdržná a hlavne v druhej polovici sa tvorcom mnohé súčasti vymykajú spod kontroly. V konečnom dôsledku však obstojí ako konvenčný rodinný sci-fi film s bezpečným prístupom k látke, hoci potenciál dosiahnuť vyššiu úroveň ako takýto štandard zostal nevyužitý. 

Môj dedo spadol z Marsu (Moj dida je pao s Marsa, Chorvátsko/Luxembursko/Nórsko/Česko/Slovensko/Slovinsko/Bosna a Hercegovina, 2019) RÉŽIA: Dražen Žarković, Marina Andree Škop SCENÁR: Pavlica Bajsić, Branko Ružić KAMERA: Sven Pepeonik STRIH: M. Andree Škop HUDBA: Stein Berge Svendsen HRAJÚ: Petra Polnišová, Lana Hranjec, Nils Ole Oftebro, Ozren Grabarić, Alex Rakoš, Sven Barac MINUTÁŽ: 75 min. HODNOTENIE: ** a pol DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 6. 6. 2019

Peter Kováč (poslucháč audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
foto: Continental Film

Prečo musia byť mačky v klietkach?

Aj islandská kinematografia posledných rokov sa globalizuje. Už to nie je len „islandskosť“ – dôraz na lokálny, mytológiou predchnutý kolorit a špecifickú identitu, ono severské „podivno“. Po pionieroch ako Hrafn Gunnlaugsson, Fridrik Thór Fridriksson či Baltasar Kormákur sa etabloval celý rad tvorcov, ktorí chcú komunikovať so súčasným publikom a riešiť aj univerzálnejšie, aktuálne témy. Jednou z nich sú migranti a utečenecká kríza. Zameriava sa na ňu aj režisérka Ísold Uggadóttir v snímke A dýchajte pokojne.

Lara je slobodná matka na mizinea bývalá narkomanka. Je však pripravená bojovať do posledného dychu o možnosť starať sa o svojho syna. Máme isté dôvody držať jej palce. Keď sa jej konečne podarí získať prácu, sme úprimne šťastní: bude súčasťou pohraničnej stráže na islandskom letisku. K jej povahe sa to síce hodí ako pankáč do banky (scenár možno nie celkom zodpovedá sociálnej realite), ale dobre. Aby si lukratívne zamestnanie, a teda budúcnosť pre dieťa, udržala, prejavuje sa až prehnane snaživo, vďaka čomu dostane do problémov Adju, mladú černošskú ilegálnu migrantku. Aj ona je matka. Aj ju zadržanie násilne oddelilo od dcéry. Aj ona je... lesbička.

V tomto momente asi treba spozornieť. Bohužiaľ, nevyhneme sa predvídateľnému, „politicky správnemu“ rozuzleniu. Lara sa musí rozhodnúť, či pomôcť alebo sa držať bokom. Zvíťazí ľudskosť? Režisérkin debut vznikol v spolupráci s Netflixoma premiéru mal minulý rok na festivale Sundance, kde získal cenu za réžiu. Pre niekoho „sociálne porno“,„politicko-korektná propaganda“, „agitačná moralita“ či „nenápadná tlačenka“, pre iných upozornenie na zúfalú situáciu utečencov a vyjadrenie elementárneho súcitu a solidarity. Tak či onak, spoločenskú objednávku v pozadí je pomerne ťažké prehliadnuť.

Ako typický produkt pre festivalové publikumsnímka efektívne zapĺňa svoju trhovú niku. Prihovára sa jazykom, ktorému takéto „elitné“ publikum rozumie: pomalé tempo rozprávania, dlhé observačné zábery, trochu „zašpinený“ obraz (fádne sivé biotopy ľudských existencií na okraji spoločnosti), režijný minimalizmus a až dokumentaristický spôsob snímania. Treba uznať, žerežisérke sa vďaka dôsledne neromantickej, civilnej forme podarilo vyhnúť zbytočnému sentimentu, sociálnemu pátosu a emočnému žmýkaniu diváka.

Ak je Island pre mnohých synonymom fotogenickej prírodnej scenérie, Uggadóttir ukazuje menej pohľadnicovú podobu tejto ostrovnej krajiny: ošumelé, neosobné sídliská s čisto funkčnou architektúrou bez akéhokoľvek prvku estetiky. Namiesto vizuálne opulentných širokouhlých záberov a veľkých krajinných celkov sú tu klaustrofobicky stiesnené priestory ubytovní či interiéru auta. V pozadí často vidíme širokú viacprúdovú diaľnicu prechádzajúcu prázdnou krajinou alebo vysoký farebný vodojem, jediný objekt, ktorý púta pozornosť.Blahobyt bez farby. Účelnosť bez štýlu. Všeobecné bez jedinečného.

Naopak, metódou sociálnej drámy je potomzdôraznenie individuálneho (svedomie, súcit, milosrdenstvo) oproti všeobecnému(zákon, pravidlá, systém, štát). Jedinečného oproti typickému, subjektívneho oproti objektívnemu. Ideálneho oproti – reálnemu. Režisérka totiž ponúka divákovi idealizovanú, vykonštruovanú situáciu, ktorú by bežný človek (nie nutne bezcitný...) zrejme riešil inak, menej vznešene ako filmové postavy. Tie sa navyše správajú často nelogicky (prečo Lara uteká z bytu, práve keď si našla dobrú prácu?). Áno, je kruté, že mačky musia byť aj v útulku v klietkach. Rovnako krutá, a nevyhnutná, je aj deportácia ilegálnych migrantov späť do krajín, z ktorých za cenu obrovských obetí utiekli. No veriť, že sa to dá zmeniť prostým načúvaním hlasu svedomia, to je predsa len trochu naivné.

Koncept filmu „o ľudských právach“ jednoducho nedokáže plne postihnúť komplikovanú sociálnu realitu súčasného sveta. Snaha o jednoznačnú výpoveď, zaujatie jasného postoja robí zo snímky politicky angažovaný manifest humanizmu, ktorý z nás má vytiahnuť to najlepšie a dojať, no v konečnom súčte vedie skôr k mentorskému poučovaniu a moralizovaniu.

Ani z politického hľadiska nič nerieši: Lara bude musieť odmietnuť množstvo ďalších ilegálnych prisťahovalkýň s podobným osudom ako ten Adjin! Prečo pomôcť iba jej? Riešenie je len iluzórne, nedá sa zovšeobecniť. Skutočný konflikt je pritom skôr zamlčaný ako otvorene exponovaný: mám zachrániť trpiaceho cudzieho človeka, alebo myslieť na svoje vlastné dieťa? Film sa tvári, akoby tento konflikt neexistoval. Áno, idealizmus je stále dôležitý, nemožno si ho však takto zjednodušovať.

A dýchajte pokojne (Andið eðlilega, Island/Švédsko/Belgicko, 2018) SCENÁR A RÉŽIA: Ísold Uggadóttir KAMERA: Ita Zbroniec-Zajt HUDBA: Gísli Galdur HRAJÚ: Kristín Þóra Haraldsdóttir, Babetida Sadjo, Patrik Nökkvi Pétursson MINUTÁŽ: 100 min. HODNOTENIE: *** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 25. 7. 2019

Daniel Kováčik (literárny a filmový kritik)
foto: ASFK

Káva a mŕtvoly 

„Stretnú sa Bill Murray, Adam Driver, Tilda Swinton, Chloë Sevigny, Steve Buscemi a Tom Waits v hororovej zombie komédii Jima Jarmuscha.“ Takto by mohol vyzerať začiatok dobrého vtipu. Lenže jeho autor ho nevie dobre povedať, zabúda na niektoré podstatné detaily a pridáva niečo, čo sa mu tam priplietlo z úplne inej historky. A čo je pre poslucháčov (a v tomto prípade divákov) takéhoto vtipu najhoršie? Že sú na konci v neistote, či správne pochopili pointu. 

Veľké očakávania vzbudila informácia, že Jim Jarmusch, ikona amerického nezávislého filmu, nakrúca hororovú zombie komédiu Mŕtvi neumierajú. Nadšenie divákov a verných fanúšikov Jarmuschových filmov ešte stúplo, keď sa dopočuli o hereckom obsadení, ktoré v oblasti nezávislej filmovej produkcie nemá konkurenciu. O to väčšie môže byť ich sklamanie po dopozeraní najnovšieho prírastku do režisérovej žánrovo rozmanitej filmografie. Bohužiaľ, hodnotenia snímky zrejme nezachránia ani skalní fanúšikovia béčkových zombie hororov (alebo paródií), pretože na to, aby ju ocenili, obsahuje žalostne málo nových nápadov a ešte menej drsných gore scén. Navyše nie je ani trochu strašidelná, čo by ani tak nevadilo, keby bola aspoň vtipná.

Dej filmu sa odohráva v typicky ospalom americkom zapadákove, v malom mestečku Centerville. Dvaja miestni policajti sa v aute znudene presúvajú po jeho uliciach a čakajú na koniec šichty. Tento deň však nevyzerá ako ostatné a oni začínajú tušiť, že zažijú poriadne dlhú noc. Starnúci šerif Robertson (Bill Murray) netrpezlivo odpočítava nielen hodiny do konca služby, ale aj zostávajúce dni do dôchodku. Jeho mladší kolega Peterson (Adam Driver) zase stále dúfa, že sa konečne dostane k nejakému poriadnemu vyšetrovaniu. Hodiny pribúdajú, slnko nezapadá a z rádia sa stále ozýva rovnaká odrhovačka The Dead Don't Die od Sturgilla Simpsona. Prerušované správy z autorádia hlásia, že v dôsledku „polárneho štiepenia“ dochádza k vychýleniu zemskej osi, čo môže mať za následok práve tieto nezvyčajné javy. No policajt Peterson už tuší, že za tým bude niečo viac. 

Kým sa však jeho teória o zombíkoch potvrdí a policajti nájdu prvé dokaličené mŕtvoly, prejde skoro hodina filmu. Diváka potom konečne zdvihne zo sedadla pohľad na prvého zombíka v podaní Iggyho Popa. Úloha mu pristane. Škoda len, že dostal tak málo priestoru. Oveľa viac ho má skvelá Tilda Swinton v úlohe novej šéfky pohrebného ústavu, ktorá so škótskym prízvukom a samurajským mečom odtína hlavy rad radom. Je to divná postava a v závere prekvapí jej zvláštny osud, ktorý už len podčiarkne absurditu celého filmu. Bol to režisérsky zámer?

Sympatické je, že Jarmuschovi zombíci nejdú len po mäse. Mŕtvoly tu ožívajú aj preto, aby si mohli znova vychutnať silnú kávu, napiť sa lahodného Chardonnay, pripojiť sa na wi-fi či cez Bluetooth, čakať v rade pred svojím obľúbeným železiarstvom alebo sa pred lekárňou dožadovať Xanaxu na upokojenie. Takéto momenty, a najmä neustále opakovanie, že so Zemou sa niečo deje, napovedajú, že nemá ísť len o prázdnu „vyvražďovačku“ ani o priamočiary film s politickým posolstvom, ale skôr o vtipnú metaforu toho, že ak sa nespamätáme a nezbavíme zlozvykov, ktoré sa stali súčasťou našej každodennosti, hrozí, že pre ľudstvo bude najlepšie nasadnúť na prvý lietajúci tanier a zmiznúť na nejakú inú planétu. Jim Jarmusch to aj sám naznačil pri premiérovom uvedení filmu v Cannes, keď povedal, že Mŕtvi neumierajú sú v podstate jeho výzvou ľudstvu na ochranu Zeme. 

Škoda, že tento postoj prekrývajú vo filme jeho nedostatky. Herecky je opäť výborne zvládnutý. Ale nenájdeme v ňom silné stránky žánrových filmov, ako sú Noc živých mŕtvych (1968) a Úsvit mŕtvych (1979) Georgea A. Romera, o ktoré sa Jarmusch opiera, a márne v ňom budeme hľadať aj to povestné čaro každodennosti, známe z predošlých filmov režiséra. Mimochodom, keď už spomíname hororové žánre, Jarmuschovmu štýlu viac pristal upírsky film Prežijú len milenci (2013).

Keď Adam Driver v snímke Mŕtvi neumierajú neustále opakuje repliku „Toto nedopadne dobre“, v duchu (a možno aj nahlas) s ním súhlasíte. Jarmuscha však máte radi, a tak si pomyslíte, že je to len taká jeho hra, sarkastická sebareflexia. Bohužiaľ, príbeh sa rozbieha veľmi pomaly, stráca iskru i tempo, opakované vtipy prestávajú byť zábavné a zombíci nie a nie zaútočiť. Takže na záver už musíte sklamane skonštatovať, že takýto odvar, ktorý nie je ani komédiou, ani zombie hororom, vám jednoducho nestačí. Ostáva len veriť, že to bola iba slepá ulička, z ktorej sa Jarmusch môže vrátiť späť a to inak ako oživená mŕtvola.  

Mŕtvi neumierajú (The Dead Don't Die, USA/Švédsko, 2019) SCENÁR A RÉŽIA: Jim Jarmusch KAMERA: Frederick Elmes HRAJÚ: Bill Murray, Adam Driver, Chloë Sevigny, Tilda Swinton, Selena Gomez, Iggy Pop, Steve Buscemi, Danny Glover MINUTÁŽ: 105 min. HODNOTENIE: ** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 4. 7. 2019 

Nina Šilanová (filmová publicistka)
foto: CinamArt SK

Keď je kamera najkvalitnejšou zložkou filmu

Česko-nemecko-slovenský film Uzly a pomaranče nakrútil režisér Ivan Pokorný na motívy knihy spisovateľky Ivy Procházkovej, ktorá sa podieľala aj na scenári. Ústrednou postavou príbehu je štrnásťročný Darek a hlavnou témou rozprávania prechod od bezstarostných detských rokov do obdobia prvej lásky, životných sklamaní, priamejších konfrontácií s okolitým svetom a schopnosti prijímať ho taký, aký je, nie taký, akým by sme ho chceli mať na základe detských predstáv a prianí. 

Darek prišiel o svoju milovanú mamu a žije len s otcom a so sestrou, ktorá má Downov syndróm. Na tejto ploche scenár rozohráva viacero dejových línií, no, žiaľ, žiadnej z nich nedokáže venovať dostatočnú pozornosť, a tak niektoré zostávajú otvorené. Časť publika to môže považovať za tvorivý zámer, druhá časť zase za znak toho, že Uzly a pomaranče sledujú príliš veľa tém a motívov naraz, pričom autori nevedia v rámci 90-minútovej plochy elegantne ukončiť všetko, čo si vzali na plecia. Film by rozhodne neutrpel, ak by sa zameral napríklad len na Darekovu rodinnú situáciu a vznikajúcu lásku s nemeckou gymnazistkou Hankou. Chlapcova nádejná kariéra futbalistu tu napokon aj tak vyšumí dostratena.

Knižná predloha ponúka podľa všetkého materiál na seriál a v ňom by sa dali šikovnejšie rozohrať i uzavrieť všetky dejové línie. Na filme však treba jednoznačne vyzdvihnúť kameru Jürgena Rehberga, ktorý zapĺňa plátno krásnymi obrazmi prírody severných Čiech na pomedzí s Nemeckom. 

Milovníci československých klasík z oblasti filmovej tvorby pre deti a mládež by si mohli trochu naivne nakrútené Uzly a pomarančeužiť viac než cynickejšia generácia súčasných tínedžerov, žijúcich predovšetkým vo virtuálnom svete. 

Uzly a pomaranče (Uzly a pomeranče, Česko/Nemecko/Slovensko, 2019) RÉŽIA: Ivan Pokorný SCENÁR: Iva Procházková KAMERA: Jürgen Rehberg HUDBA: Jiří Hájek HRAJÚ: Stanislav Majer, Steffen Groth, Ewa Farna, Leoš Noha, Eva Sakalová, Tomáš Dalecký, Hana Bartoňová MINUTÁŽ: 92 min. HODNOTENIE: ** a pol DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 13. 6. 2019

Erik Binder (filmový publicista)
foto: Continental film

All you need is love... k romantickej komédii

Po Bohemian Rhapsody a Rocketmanovi prichádza do kín ďalší hraný film venovaný hudobnej legende. Jeho autori sa však nevybrali cestou klasickej životopisnej drámy, ale svoju poctu najznámejšej britskej skupine postavili na zaujímavej premise: Čo keby ste sa zobudili do sveta, ktorý nepozná Beatles? Práve to sa stalo hrdinovi príbehu Jackovi Malikovi, neúspešnému pesničkárovi, ktorý si zrazu môže pridať do repertoára všetky hity Johna, Paula, Ringa a Georgea. Vlastne, iba tie, na ktoré si sám spomenie, keďže „vygoogliť“ sa už nedajú.

Často využívaný princíp straty pamäte sa v tomto prípade originálne obracia z jednotlivca na celú spoločnosť, čo otvára nekonečne veľa možností, ako sa dá s týmto nápadom vyhrať. To súvisí aj s diváckymi očakávaniami. A práve tie môžu priniesť sklamanie. Richard Curtis ako scenárista komerčne úspešných romantických komédiízostáva verný svojmu žánru a ani jeho spolupráca s Dannym Boylom neprináša nakoniec oveľa viac ako naivnú žánrovku s hudobným leitmotívom Beatles. Klasické romantické klišé a karikovanie postáv, najvýraznejšie pri ziskuchtivej hudobnej producentke, vyznievajú miestami zbytočne prvoplánovo, a hoci je voľba tohto žánru vzhľadom na popový charakter Beatles koniec-koncov prirodzená, evidentné zacielenie na mainstreamové publikum pôsobí trochu ako zmarená príležitosť posunúť príbeh o stupienok vyššie. 

Yesterday má však aj veľa svetlých momentov v podobe odkazov čitateľných pre verných fanúšikov kapely, ale najmä vďaka hereckému obsadeniu hlavnej postavy. Sympatický Himesh Patel dodáva starým piesňam nové čaro a pri ich výbere nešli filmári iba po najväčších hitoch, takže skladby skôr funkčne posúvajú dej. Napokon všetko, čo divák potrebuje, aby si Yesterday užil, je nečakať príliš veľa.

Yesterday (Spojené kráľovstvo, 2019) RÉŽIA: Danny Boyle SCENÁR: Richard Curtis KAMERA: Christopher Ross HUDBA: Daniel Pemberton HRAJÚ: Himesh Patel, Lily James, Ed Sheeran, James Corden, Kate McKinnon MINUTÁŽ: 117 min. HODNOTENIE: *** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 27. 6. 2019

Zuzana Točíková Vojteková (filmová publicistka)
foto: CinemArt SK