Pokračovanie obsahu:

Vytvoriť to správne svetlo

Kameraman Tomáš Juríček aktuálne nakrúca pokračovanie koprodukčnej televíznej minisérie Mária Teréziaa do kín zamieri na jeseň film s úplne inou estetikou a témou – Amnestie. Je to práve rôznorodosť, ktorá definuje Juríčkovu filmografiu – od Konečnej stanice cez Kandidáta (za ktorého má cenu Slnko v sieti) až po Cuky Luky film, od animovanej tvorby cez dokument až po televízne projekty či reklamu.

Kameramani často hovoria, že ich ku kamere priviedla fotografia. Bolo to tak aj u vás? 

– Nemyslím si to, aj keď som ako pionier v 80. rokoch navštevoval fotografický krúžok. Keď ma začal zaujímať obraz vážnejšie, čo bolo asi na strednej škole, boli to rovno film a kamera. Mal som kamaráta, ktorý sa hlásil na VŠVU, tak sme nakrúcali moje prvé filmy s jeho vizuálnymi predstavami. Dobrý kameraman nemusí byť zákonite dobrým fotografom. Aj keď to má k sebe blízko, sú to odlišné disciplíny.

Po absolvovaní bratislavskej VŠMU ste pokračovali v štúdiu v Spojených štátoch. Čo sa napokon z tejto skúsenosti ukázalo ako dôležité?

– Toto je nepresná informácia, ktorá býva uvádzaná v mojom životopise. V Spojených štátoch som neštudoval, bol som tam za kamarátom Petrom Veverkom, ktorý absolvoval štúdium na American Film Institute v Los Angeles, a počas leta som s ním pracoval na jeho cvičeniach. Bol to, samozrejme, veľký zážitok vzhľadom na to, že AFI sa považuje za jednu z najzaujímavejších vzdelávacích filmových inštitúcií vôbec. Myslím, že mi to dalo veľa, aj pre moju pedagogickú činnosť. Tamojší systém prípravy študentov je veľmi inšpirujúci. V porovnaní s tunajším prostredím bolo vzdelávanie na AFI zamerané viac na rozvoj remesla a zároveň výstavby príbehu, dramaturgie rozprávania, premyslené uchopenie diela. V cvičeniach, ktorých sa tam robí veľa, sa podľa mňa šťastne kombinuje remeslo s umením. Jedna vec je zámer niečo vytvoriť a povedať, ale treba to vedieť aj preniesť na plátno. No a v AFI dokážu zohnať špičkových profesionálov z celého sveta, ktorí tam chodia prednášať. 

V začiatkoch si zároveň každý kameraman prejde pozíciou asistenta. Pri ktorej spolupráci ste sa naučili najviac?

– Toto síce bol môj prípad, ale určite to nie je podmienkou dobrého kameramana. Viacero špičkových kameramanov cestou asistenta neprešli. Ja som vychádzal zo strojníckej priemyslovky, nemal som umeleckú strednú školu. Keď som si vymyslel, že budem robiť film, začal som od začiatku – od asistenta cez druhého kameramana až po toho hlavného. Tieto časy boli pre mňa najlepšou školou, lebo som mal to šťastie, že som mohol pracovať s ľuďmi, ktorí ma profesijne aj ľudsky zaujímali. Zo všetkých by som spomenul aspoň Petra Tótha, Doda Šimončiča, Martina Štrbu a Vladimíra Smutného. To boli ľudia, od ktorých som sa najviac naučil. Hlavne Doda a Martina som túžil vidieť pri práci a byť im pri nej nápomocný, čo sa nakoniec aj podarilo. Bolo to veľmi podnetné obdobie.

Viackrát ste spolupracovali s režisérom Jiřím Chlumským. Čo ho presvedčilo, že vás oslovil vtedy ešte ako viac-menej začínajúceho kameramana na prvú spoluprácu? 

– To je asi otázka pre neho. S Jirkom som sa zoznámil pri reklamách a filme Stůj, nebo se netrefím!, kde sme spolu s Martinom Kollárom robili asistentov kamery. Nasledovalo ešte zopár projektov v pozícii druhého kameramana, než som sa dostal k nakrúcaniu jeho nízkorozpočtového filmu Konečná stanica. Určite som mal šťastie na spolupracovníkov a príležitosti si ma nakoniec našli. 

S Chlumským ste nakrútili rôzne snímky i seriály. Ak medzi vami nastali nejaké tvorivé konflikty, ako to prebiehalo?

– S Jirkom sme toho urobili veľa. Je to veľmi úprimný a hlavne vtipný človek, typ režiséra s jasnou predstavou. Tvorivý konflikt určite vznikol, ale nikdy nie dramatický, ktorý by sa nedal veselo, prípadne s pohárom vína, vyriešiť.

Ak si vezmeme vašu filmografiu, je z pohľadu žánrov, formálneho prístupu a cieľovej skupiny divákov pestrá. Nebránite sa aj vyslovene komerčným projektom. Čo je impulzom, aby ste súhlasili so spoluprácou?

– Býva to, samozrejme, rôzne, od finančného po umelecké hľadisko. Ale keď už sa pre spoluprácu rozhodnem, tak je to s ľuďmi, ktorí ma zaujímajú a mám ich rád. A ako hovorieval Aleš Votava: „Aj keď idete na poľnú cestu, máte dať blinker.“ Takže aj keď idete robiť projekt, ktorý má svoje obmedzenia, keď už sa doň pustíte, musíte si v ňom nájsť niečo tvorivé, čo vás baví, a urobiť ho najlepšie, ako viete. Najhoršie je, keď si myslíte, že to bude ľavou zadnou... a ona tá ľavá zadná nepríde.

V jednom rozhovore ste povedali, že historické filmy sú ako odmena. V čom pre vás tá ich atraktivita spočíva?

– Historická téma býva bohatá na obraz a zaujímavá pre svetlo a atmosféru. Z tohto hľadiska to považujem pre kameramana za dar, odmenu za dlhú činorodú prácu. Môžete použiť v týchto prípadoch veľa z toho, čo je vám blízke a čo ste sa o svetle naučili. Najkrajšie svetlo je predsa stále v historických obrazoch. 

Ak hovoríme o filme, atmosféra je jedným z kľúčových slov. V prípade dobovej snímky sa musí vytvoriť atmosféra, ktorá diváka vtiahne do príbehu. Ako sa vytvára atmosféra, ktorú si vieme iba domýšľať možno na základe starých obrazov, literatúry? Pretože iba kostým a dekorácia nestačia.

– Samozrejme, obrazy sú najbližšie po ruke, ale je to iba časť skladačky. Hlavne asi ide o to, aký projekt robíte a akú predstavu má o ňom režisér. Každý film je ilúzia a pracuje sa pri ňom so štylizáciou. Vašou úlohou je pomôcť režisérovi nájsť a vytvoriť tú správnu pre daný scenár. Keď v tejto súvislosti hovoríme o obrazoch, tie podliehajú silnej štylizácii doby svojho vzniku a touto sa môžete inšpirovať, ale nemusíte. Môžete vychádzať aj z úplne súčasných podnetov – ako to urobila napríklad Sofia Coppola vo filme Mária Antoinetta–, aby ste lepšie predstavili vtedajší život. Či to funguje, to už je na divákovi. Kamera je spolu s prácou kostýmového výtvarníka a architekta súčasťou obrazového celku, ktorý určuje režisér filmu.

Je rozdiel medzi historickým filmom a historickým seriálom alebo dvojdielnym televíznym projektom, ako bola Mária Terézia?

– Určite je, hlavne v scenári. Tu je, myslím, zásadný prístup podľa distribúcie diela – teda či ide do kina, alebo do televízie, prípadne či to bude seriál. Každý z týchto spôsobov kladie na scenáristu iné požiadavky, odlišne sa pri nich pracuje s pozornosťou diváka a podobne. V ostatných zložkách výroby nevidím v súčasnosti až taký veľký rozdiel. Kvalita televíznej produkcie v posledných rokoch nesmierne stúpla a v mnohých ohľadoch predbehla kinofilm. Väčšia plocha, s ktorou scenáristi pri seriáli pracujú, a financie, ktoré vedia televízie do projektov vložiť, robia toto médium veľmi úspešným a vznikajú zaujímavé a podnetné projekty. 

Opätovne spolupracujete s režisérom Jonášom Karáskom, blíži sa premiéra novinky Amnestie. Ako sa pracuje kameramanovi s režisérom, ktorý nemá rád dlhé zábery?

– Zaujímavá otázka. On ich nemá rád? Nemá ich rád iba vtedy, keď mu formálne nič nehovoria a nudia ho. Má totiž rád, keď príbeh napreduje aj formou. V každom projekte, na ktorom sme spolupracovali, máme dlhé zábery, sú však vopred premyslené, majú vystavanú dramaturgiu a teda aj dôvod pre svoju dĺžku. Samozrejme, Jonáš je ako režisér pre kameramana požehnaním, pretože je veľmi vnímavý a esteticky založený, dokáže vymyslieť aj veľmi komplikovaný záber a pripraviť jeho realizáciu. Kamera je v jeho projektoch nesmierne dôležitá a estetika záberov je akoby ich ďalšou výraznou postavou. Na každý jeho film sa veľmi teším.

Spomenula by som ešte film Backstage. Snímať tanečné scény musí byť náročné. Ako sa vám pracovalo na tomto projekte?

– Určite má takýto typ filmu svoje špecifiká – hlavne treba pomôcť tancu, natočiť ho zaujímavo, a zároveň ho nezničiť. Bola to zábava a pomohol nám v tomto smere hlavne choreograf a tanečník Miňo Kereš, ktorý má s takýmito projektmi nenahraditeľné skúsenosti.

Backstageste nakrúcali s režisérkou Andreou Sedláčkovou. Spolupracovali ste aj s Evou Borušovičovou či Laurou Sivákovou, a to v čase, keď sa na Slovensku veľa nenakrúcalo. Keď teraz učíte na VŠMU, je to už obdobie, keď ani kameramanky nie sú výnimkou. Ako vnímate tento výrazný ženský element v slovenskom filme? 

– Nerozdeľujem tvorcov a spolupracovníkov na mužov a ženy, ale na dobrých a na tých, s ktorými sa mi spolupracovať nechce. Určite však máme aj v ateliéri kameramanskej tvorby viac dievčat ako voľakedy. Dôvodov je viac. Jednak už snímacia technika nevyžaduje od človeka také fyzické predpoklady, ale hlavne sú dievčatá veľmi šikovné a esteticky veľmi vnímavé. Na prijímačkách sú lepšie ako chlapčenskí uchádzači, tak sa na školu dostanú.A ja sa teším – určite dokážu priniesť do projektov nový zaujímavý pohľad. 

Vaše meno nájdeme aj v titulkoch animovaných filmov vrátane snímky V kocke (r. Michal Struss), ktorá získala nomináciu na študentského Oscara. Ale hovorme o dokumentoch. Napokon, v auguste si pripomenieme nedožité narodeniny Aleša Votavu a vy ste s Jurajom Johanidesom o ňom nakrútili dokument Múry sú vysoké a hrubé. Dokumenty sú však vo vašej filmografii skôr výnimkou. Nie je to pre vás až taká zaujímavá forma alebo len jednoducho nedostávate z tejto oblasti ponuky? 

– Bude to asi kombinácia týchto faktorov. Určite sú mi bližšie projekty, kde mám výslednú atmosféru záberu viac v rukách a môžem prostredníctvom svetla niečo slobodne vytvárať. Dokument je pre mňa predovšetkým o stretávaní zaujímavých ľudí a o zaujímavých situáciách. Film o Alešovi znamenal pre mňa veľa z oboch hľadísk. Bol to môj prvý projekt realizovaný s Jurajom Johanidesom, jedným z najtalentovanejších filmárov, akých poznám. A Aleš bol, samozrejme, jedinečný človek. Aj dokument 38o Pavlovi Demitrovi pre mňa veľa znamenal, cesta vlakom do mesta Jaroslavľ patrí k najpozoruhodnejším, aké som kedy absolvoval. Ešte by som spomenul nakrúcanie pre humanitárnu organizáciu Magna v Sudáne, kde si v utečeneckom tábore naozaj uvedomíte životné priority. 

Animovaný film je zase zaujímavý svojím absolútne odlišným vyjadrovacím jazykom a veľakrát technickým prístupom, čo je oblasť, ktorá mi je veľmi blízka.

Venujete sa aj seriálovej tvorbe, často ide o kriminálky. Museli ste si k seriálovej produkcii nájsť vzťah alebo to nevnímate ako menej tvorivú prácu? 

– Asi by som povedal, že nie je seriál ako seriál, a tie, na ktorých som sa zúčastnil, ma vo svojom základe bavili. Až na výnimky som v nich našiel tvorivé sebarealizovanie. A ako som spomínal vyššie, myslím si, že momentálne sme v období seriálov a minisérií, keď tento formát vie svojou pútavosťou predstihnúť aj film.

Film je kolektívna práca – ako vnímate svoju pozíciu kameramana?

– Film je kolektívne dielo a spájajú sa s tým výhody aj nevýhody. Podľa mňa má byť kameraman ako súčasť tohto kolektívu hlavne nápomocný téme diela a režisérovi, má vytvoriť čo najoptimálnejšie vizuálne riešenie jednotlivým scénam i celému projektu. Jedinečnosť vidím v práci so svetlom. To je asi výsostná disciplína kameramana, oblasť, v ktorej máte najväčšiu slobodu i zodpovednosť. Vytvoriť správne svetlo, to je to, čo aj v dnešnej zjednodušenej digitálnej dobe, keď môžete nakrútiť film aj sám na iPhone, definuje pozíciu kameramana.

Mariana Jaremková (filmová publicistka)
foto: Maya Production