JURAJ ŠPITZER 

Bol to predovšetkým spisovateľ, kultúrny publicista, literárny kritik, ale aj filmový scenárista. Najvýraznejšie motívy jeho písomných diel predstavujú jeho vlastnú životnú skúsenosť ovplyvnenú dejinnými udalosťami a politickou situáciou. V auguste by sa Juraj Špitzer dožil sto rokov.

Narodil sa v Krupine a jeho študijné chodníčky viedli najprv do Prahy za medicínou. Udalosti roku 1938 a následný vznik slovenského štátu mu však ako mladíkovi so židovským pôvodom skrížili na dlhý čas plány. Deportácia do pracovného tábora v Novákoch a neskôr pozícia veliteľa židovskej partizánskej jednotky ovplyvnili celú jeho nasledovnú životnú cestu. V roku 1994 vydal knihu Nechcel som byť žid, kde opísal svoje zážitky z Novák, no neostáva v nej len pri prostých spomienkach. Reflexívnym štýlom presahuje osobnú skúsenosť a v literárnej podobe využíva prvky filmového jazyka. „Juraj Špitzer nevyužil možnosť absolútnej chronológie rozprávania a spomínania. Ako autor pracuje s montážou príbehov (svojich i cudzích) a úvah, čiastočne používa aj dobové dokumenty.“ 1

Po vojne sa už vydal odlišným smerom – vyštudoval filozofiu a francúzštinu na Univerzite Komenského a už počas štúdií začal pôsobiť vo sfére kultúrnej a publicistickej činnosti. Prispieval aj do časopisu Kultúrny život a istý čas bol i jeho šéfredaktorom. Jeho prínos do oblasti audiovízie predstavuje nezanedbateľný zlomok jeho celkovej tvorby. A vo svojich prácach pre film sa dotýkal aj témy Slovenského národného povstania – spracoval námet a literárny scenár k snímke Posledný návrat(1958), ktorú nakrútil František Kudláč, a pod scenár sa podpísal aj v prípade filmu Bílá oblaka (r. Ladislav Helge, 1962), ktorý je situovaný práve do obdobia SNP. Spolupracoval takisto na komédii Jána Lacka Výlet po Dunaji (1962) a na Zacharovej snímke Niet inej cesty (1968). Príspevok Juraja Špitzera do kinematografie však netkvie len v jeho scenáristickej, ale aj vo filmovo-teoretickej práci – historickou a umeleckou pravdou vo filme a tematizovaním protifašistického odboja v čs. kinematografii za zaoberal v článku z konca 50. rokov Zobrazenie sveta komunistov v odboji a náš film. Badať v ňom ideologickú tendenčnosť, no obsahuje aj viacero podnetných myšlienok, ktoré by v kontexte hroziaceho extrémizmu našli svoju aktuálnosť i dnes. Podnetné je tu Špitzerovo kontextuálne uvažovanie nad historickými súvislosťami – zdôrazňuje nutnosť vidieť veci v asociačnej rovine udalostí minulých a prítomných.

Po nástupe normalizácie dostal zákaz publikovať a prehodnotil svoje postoje súvisiace s komunistickým režimom, o čom sa mnoho dozvieme v rozhovore s Annou Gregorovou. Špitzer tu zároveň ako „milovník Dunaja“ (tak ho neskôr nazval vydavateľ Oleg Pastier v spomienkovom stĺpčeku, ktorý vyšiel v Práci) a ako člen vodáckeho klubu ponúka svoj pohľad na osobné dejiny prostredníctvom vnímania času ako rieky, pričom jeho odpovede odzrkadľujú jeho typický filozoficko-symbolický jazyk. „Po vojne a najmä vo februári 1948 sa povedalo: Odteraz majú politici a umelci spoločnú cestu. Keď sme po trpkej skúsenosti zistili, že nemáme spoločnú cestu, keď sme chceli humanizovať nový systém a napraviť chyby, omyly, zlé činy (keď sme poslušne dvíhali ruky a nemali, keď sme odsudzovali a nemali), označili nás za heretikov, odpadlíkov. (…) Meniť názory (nie prevracať kabáty) je ťažké. Vyžaduje to odvahu, lebo sa vždy môže nájsť niekto, kto takú zmenu názorov (neraz bolestnú), vyhlási za mravný defekt – za prevrátenie kabáta. Ale presne to sa vyčítalo mnohým heretikom a disidentom zo strany totalitnej vrchnosti.“ 2

Okrem spomínanej knihy Nechcel som byť žid mu po roku 1989 vyšla napríklad novela Letná nedeľa (1991) alebo posmrtne vydaná kniha esejí Svitá, až keď je celkom tma (1996). Juraj Špitzer zomrel 11. 10. 1995 vo veku 76 rokov.

 _______________________________

1. RAKÚSOVÁ, Gabriela: Zlo sa nestratí, len mení svoje podoby. In: Denník N, 28. 6. 2017.

2. GREGOROVÁ, Anna: Na rieke času. In: Ľud, 8. 3. 1990. 

Denisa Jašová (absolventka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)