Jánošík na trikrát

Vo Film.sk štartujeme novú rubriku TV tip, v ktorej chceme predstavovať archívne slovenské filmy zaradené do aktuálneho televízneho vysielania. Tentoraz priblížime tri jánošíkovské filmy, ktoré počas januára odvysiela RTVS. Ide o Jánošíka Jaroslava Siakeľa z roku 1921, Bielikovho Jánošíka (1962, 1963) a Kubalovho Zbojníka Jurka (1976).

Jánošíkovská legenda sprevádza slovenskú kinematografiu od jej počiatkov. Románom Gustava Maršalla-Petrovského Jánošík, kapitán horských chlapcov – jeho búrlivý život a desná smrť (1894) i divadelnou hrou Jiřího Mahena Jánošík sa inšpirovali tvorcovia vôbec prvého slovenského celovečerného hraného filmu. Za jeho vznikom stáli americkí Slováci s producentom Jánom Závodným. Jánošík (1921) sa nakrúcal dvomi kamerami rôznych značiek aj technických parametrov – za jednou stál Daniel Siakeľ, za druhou Oldřich Beneš – a jednotlivé zábery boli inscenované pre každú kameru osobitne. Režisérom bol Jaroslav Siakeľ.

V Dejinách slovenskej kinematogafie 1896 – 1969 od Václava Maceka a Jeleny Paštékovej sa uvádza, že Jánošík mal prvú premiéru v Žiline 21. 11. 1921, druhú 25. 11. v Prahe a tretia premiéra sa konala 1. 12. v Chicagu. Lenže film sa napokon kamsi podel a dlho sa považoval za stratený, až kým v roku 1969 neobjavila krabicu s americkou kópiou Jánošíka najmladšia sestra Jána Závodného v rodinnej garáži. Onedlho priniesol Závodný značne poškodenú kópiu do Československa, aby ju na tlačovej konferencii v Bratislave venoval Slovenskému filmovému ústavu (československá verzia sa nezachovala). Filmový historik Ivan Rumanovský snímku v roku 1975 zrekonštruoval a bola aj dodatočne ozvučená.

Vďaka Siakeľovmu Jánošíkovi sa Slovensko zaradilo medzi prvých desať krajín sveta, ktoré vyrobili dlhometrážny hraný film. V roku 1995 ho UNESCO zaradilo na zoznam Svetového kultúrneho dedičstva, do filmovej Pamäti sveta.

Hlavnú úlohu stvárnil Theodor Pištěk, ktorý sa fyziognómiou hodil skôr na postavu grófa než zbojníka. Siakeľov film dáva oveľa viac priestoru vykresleniu rozdielov v životoch poddaných a zámožných pánov než zbojníckym prepadom a radovánkam. Cítiť tu najmä krivdu páchanú na chudobnom ľude a film zreteľne podporuje národnobuditeľský zámer amerických Slovákov, o čom svedčí aj text z dobového plagátu: Jánošík je symbolom boja proti maďarskému zemianstvu, ktoré slovenský ľud utláčalo a držalo v putách. Dnes, keď slovenský národ púšťa sa na voľných krídlach k voľnému letu, aby sa dostal na svetové závody, naši americkí bratia pomáhajú i v tejto práci, ba novou silou idú za vytknutým cieľom.“

Je zaujímavé, že celý príbeh sa odvíja retrospektívne ako rozprávanie baču náhodným turistom, z ktorých jeden sa nápadne podobá na Jánošíka. Niektoré dejové linky nosnú retrospektívu zdvojujú, niektoré udalosti sú však spracované priveľmi skratkovito, až naivne.

Na 250. výročie Jánošíkovej smrti pripravil do kín príbeh o zbojníckom hrdinovi režisér Paľo Bielik, ktorý pracoval na scenári približne desať rokov. Pre rozsiahlosť a komplexnosť témy sa rozhodol vytvoriť dvojdielny film – Jánošík I a Jánošík II (1962, 1963). V prvej časti sa zameriava na Jánošíkovo detstvo, počas ktorého sa začal formovať jeho odpor voči panskej svojvôli. V druhej časti odchádza Jánošík do hôr, kde sa stáva hlavou zbojníckej družiny. Film sa končí hrdinovou popravou.

Bielikov Jánošík bol v tunajšom prostredí priekopnícky, pretože išlo o farebný širokouhlý film. Na svoju dobu to bol mimoriadne nákladný projekt, ktorý sa nakrúcal takmer dva roky v Terchovej a Štefanovej pod Rozsutcom, v hrdinovom rodnom kraji. Zbojnícky junák vystupoval v tomto prípade ako uvedomelý, sociálne cítiaci muž s úlohou brániť svojich rodákov pred vrtochmi vrchnosti. „Vaša milosť veľmi dobre vie, že nezbíjame pre seba,“ hovorí Jánošík, keď berie pokladnicu od biskupa. A pred popravou ešte stihne panstvu vyhodiť na oči jeho zbytočnosť.

V hlavnej úlohe účinkuje neherec František Kuchta, čo dodáva zbojníckej postave realistickejší charakter. Reprezentuje múdreho, rozvážneho a čestného zbojníka, hodného obdivu. Matku Jánošíka si zahrala prvá manželka Gustáva Husáka, divadelná režisérka Magda Lokvencová. Zaujímavosťou je prekvapivá zmena mena Jánošíkovej Aničky na Terezu, ktorú stvárnila takisto neherečka Lucia Poppová, budúca operná speváčka.

Jánošíkovskej tematike sa nevyhla ani animovaná tvorba. V roku 1976 stvoril Viktor Kubal Zbojníka Jurka, ktorý sa stal vôbec prvým slovenským celovečerným animovaným filmom. A treba pripomenúť, že Kubal mal na starosti réžiu, námet, scenár, animáciu aj výtvarné návrhy Zbojníka Jurka. Vo svojej snímke prerozprával príbeh Jánošíka s humorom jemu vlastným a s detským srdcom. Na konci namiesto Jurka odvisne na háku slamený panák a autor necháva legendu žiť ďalej.

Pre Kubalov kresliarsky štýl je typická jednoduchá linka, premyslená zápletka a najmä morálna a/alebo humorná pointa. Používal skratkovitú animáciu bez potreby slovného sprievodu, vo zvuku boli postavy dokresľované folklórnymi hudobnými motívmi (s často využívanou drumbľou).

Už úvodné (a takmer jediné) slová Zbojníka Jurka zaujmú: „... príbeh sa udial v krajine, kde sa voda liala a piesok sypal, keď ešte zrúcaniny hradov neboli zrúcaninami, ale bydliskami pánov, ktorí vládli svojim poddaným. A kde sú páni a poddaní, tam nikdy nebolo dobre.“ Štylizácia navodzuje akoby rozprávkový charakter, má však blízko k reálnemu svetu. Kubal rovno na začiatku pripravuje diváka na obrátené videnie. Z legendárneho hrdinu urobí priateľa a z rozprávky zase možnú skutočnosť. Na rozdiel od predošlých spracovaní jánošíkovskej témy dominujú v animovanej snímke najmä irónia a gag, ktoré autor odpozoroval z amerických grotesiek a zasadil do špecifického kontextu slovenského vidieka. Absencia dialógov pritom nie je nedostatkom Kubalovho filmu, skôr podčiarkuje presnosť a suverénnosť jeho kresby.

Každý zo spomenutých titulov sa na legendu o Jánošíkovi pozerá jedinečným pohľadom. A z každého zároveň dýcha doba, v ktorej vznikol. No hoci sú to veľmi odlišné filmy, prejavuje sa pri nich synergický efekt – navzájom sa dopĺňajú a obohacujú, čím pomáhajú nám divákom utvoriť si predstavu o Jánošíkovi.

Laurenčíková, Katarína: Jánošík vo filme (diplomová práca). [cit. 16-12-2017]. Dostupné online na: htt p://www.csfd.cz/fi lm/161728Sjanosik/?text=107649.

­

Jánošík I ­a ­II (r. P. Bielik, 1962/1963) Jednotka RTVS, 24. 1. 2018
Jánošík 21 (r. J. Siakel, 1921; režisér rekonštrukcie: I. Rumanovský, 1975) Dvojka RTVS, 25. 1. 2018
Zbojník Jurko (r. V. Kubal, 1976) Dvojka RTVS, 25. 1. 2018

text: Barbora Gvozdjáková / absolventka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU
foto:
archív SFÚ