Festivaly signalizujú pokles kvality

Na medzinárodnom festivale animovaného filmu Fest Anča neuviedli vlani slovenské filmy v samostatnej súťaži, zostavili len nesúťažnú panorámu. Malá porota festivalu študentských filmov Áčko 2017 zase vybrala do súťaže len jednu animovanú snímku. Festivaly tak deklarujú negatívny postoj k tvorbe najmladších autorov, kým v distribučných kanáloch s väčším diváckym záberom (kino a televízia) sa zachováva štandardne kvalitná úroveň tvorby staršej generácie profesionálnych animátorov.

O kríze v animovanom filme vypovedali aj príspevky a diskusia v rámci Týždňa slovenského filmu 2017. K starším problémom, ako je nevyriešená distribúcia krátkych filmov či nedostatok špecialistov na výrobných postoch (animátor, režisér animácie...) v dôsledku nediverzifikovaného školstva a s tým súvisiaca nízka ročná produkcia, sa pridala obnovená téma chýbajúcej reflexie tvorby. Nové je však verejné poukázanie na klesajúcu kvalitu doposiaľ dominantnej autorskej tvorby, i keď zatiaľ nepodporené argumentmi.

Ak pri Fest Anči porovnáme slovenskú súťaž 2016 a Panorámu slovenských filmov 2017, zistíme, že v roku 2016 figurovali v programe dva profesionálne krátke filmy, kým vlani to bola z profesionálneho prostredia okrem videoklipov len jedna seriálová časť. Nie je to tým, že by sa znížil už aj tak nízky počet profesionálnych titulov, ale opäť sa prejavil nepriaznivý pomer dlhodobej výroby filmov (z finančných a personálnych dôvodov) a termínu festivalu, ktorý nestíha do programu zaradiť produkciu aktuálneho kalendárneho roka.

Pri porovnaní kvality poloprofesionálnych študentských filmov vystupuje do popredia najmä technický aspekt. Do súťaže Fest Anče 2016 boli zaradené technicky náročnejšie projekty – bábkový Braček jelenček (r. Z. Žiaková, 2015) a koláž techník Mila Fog (r. M. Prokopová, 2015), ktoré sú v pohybe plynulé, v rovine štýlu ide o veľmi nasýtený obraz, plný zaujímavých vizuálnych prvkov podporujúcich rozprávanie obrazom (podobne je to aj v prípade digitálne kresleného filmu Balónové dievča – r. M. Frajštáková, 2015). Naopak, vlaňajšia Panoráma slovenských filmov predstavila technicky jednoduchšiu animáciu kreslenú v počítači, so slabou nasýtenosťou obrazu, ako to bolo v prípade filmov Skáčem! (r. P. Martinka, 2015) a Automatina (r. A. Bolaňosová, 2016), nasýtenejší obraz Jahodových dní (r. E. Sekerešová, 2016) zase komunikuje viac hovoreným slovom než obrazom. Titul Automatina je úsporne prezentovaná metafora o pasci, v ktorej sa nachádzajú performeri pred svojím publikom. Charakterizuje ho rýchly odkaz a dlhšie uvažovanie po filme. So snímkou Skáčem! je to opačne. Trošku rozvláčne rozprávanie prináša peknú pointu, avšak téma závislosti, hoci inovatívne poňatá, pôsobí „nemoderne“. Jediným filmom s copyrightom 2017 bol na Fest Anči Projekt výroby stavieb (r. P. Bláha), experimentálny projekt zložený z fragmentov textu a nákresov v stroboskopickom slede, ktorý ťažko považovať za animáciu. Trashová snímka Solar Box (r. L. Sigmund, 2016) takisto používa tlačené texty a rýchly strih pôsobiaci ako stroboskop. Viac než do kina sa Solar Box hodí na internet, kde sa dá film zastaviť, odčítať obrazy a pobaviť sa na nich. Vtipná pointa a technicky amatérske spracovanie 3D modelov charakterizuje snímku Cudzinec (r. P. Cabarka, 2016), pri ktorej sa naplno prejavuje, že miešanie profesionálnej, poloprofesionálnej a amatérskej tvorby na festivalovom poli nie je vždy opodstatnené. So snímkami zo súťaže Fest Anča 2016 sú však porovnateľné panorámové filmy minulého roka Chilli (r. M. Mikušová, 2016), zaradený aj do medzinárodnej súťaže, a Tutti (r. M. Jasaň, 2016). V oboch prípadoch ide o výrazne dynamickú animáciu kreslenú v počítači, s nasýteným obrazom a farebnosťou. V kontexte slovenskej tvorby navyše film Chilli posúva ženskú postavu od obete smerom k „spolupáchateľovi“ zložitých partnerských vzťahov a Tutti originálne rozširuje mizivú skupinu slovenských nenaratívnych snímok.

Na festivale študentských filmov Áčko 2017 vybrali z prihlásených animovaných snímok len jednu – Kontrast (r. B. Bárková, 2017). Ten sa zaradil k mnohým ženským filmom o partnerských vzťahoch postavených na kontraste rodov alebo na motíve ženských obetí.

Vlani boli v kinách uvedené ako predfi lmy profesionálne snímky Žltá (r. I. Šebestová, 2017) a 39 týždňov, 6 dní (r. J. Kożuch, B. Šima, 2017). Ivana Šebestová pokračuje v tvorivej línii ženských filmov, avšak prvý raz ju ozvláštňuje technologicky aj ideologicky. Plôšková animácia je nahradená totálnou a ženská identita, ktorá sa doposiaľ vzťahovala len na komplementárnu mužskú, tentoraz vyviera zo vzťahu k sebe samej. Surrealistický film o očakávaní potomka 39 týždňov, 6 dní prináša do slovenskej animácie tému moderného otcovstva, kde je otec v užšom vzťahu s dieťaťom, navyše ešte v prenatálnom štádiu. Okrem spomenutých krátkych filmov bol v klasickej kinodistribúcii aj celovečerný koprodukčný titul Lichožrúti (r. G. Miklínová, 2016, Česko/Slovensko/Chorvátsko), avšak bez tvorivého vkladu slovenskej strany.

Katarína Kerekesová po dvoch rokoch od projektu Mimi & Líza ponúkla televízii počas uplynulých Vianoc prvý slovenský 3D animovaný večerníček Websterovci. Tieto dva tituly sú diametrálne odlišné nielen z technickej stránky (2D verzus 3D), ale aj z hľadiska poetiky. Seriál o dvoch dievčatách je postavený na senzitívnosti, na podnecovaní zmyslov vo fantastických vymyslených svetoch, no pavúčia rodina prenáša realistické rodinné vzťahy do veľkého sveta malých pavúkov. Mimi & Líza je čarovnejšia a poetickejšia, Websterovci sú prozaickejší. RTVS počas roka odvysielala aj kompletný 52-dielny seriál Ivana a Dávida Popovičovcov Mať tak o koliesko viac.

Pre všeobecne nízku produktivitu slovenskej animovanej tvorby má aj čiastočný pokles kvality veľký vplyv na celok. Preto je rok 2017 v animovanom filme aj napriek čiastkovým úspechom frustrujúci.

text: Eva Šošková / filmová publicistka
foto: ASFK | Plackartnyj