Dospievanie v ­akváriu

Ku kategórii mladej generácie sme zvyknutí priraďovať prívlastky ako stratená, nepochopená, rebelujúca či bojujúca. Mnohí jej príslušníci odmietajú kráčať v zabehaných koľajach, no často zároveň nenájdu vhodnú alternatívu, preto ich životy zostávajú visieť niekde pred pomyselnou hranicou dospelosti. Stáva sa z nich axolotl, teda obojživelník, ktorého vývin sa zastavuje v rovnakom štádiu. Nemecká režisérka Helene Hegemann nakrútila svoj celovečerný hraný debut Axolotl Overkill ako pozorovanie súčasnej mládeže, svojím spôsobom bojujúcej s vlastnými túžbami a predstavami o živote.

Axolotl Overkill pozostáva z úlomkov života neplnoletej Mifty. Zatiaľ čo škola v ňom nezohráva takmer žiadnu úlohu, istý podiel na ňom majú nie úplne príkladní členovia rodiny – výstredný otec v kríze stredného veku, psychicky nestabilná sestra a ľahostajný brat. Dôležitú pozíciu má aj jej kamarátka, herečka Ofélia, a milenka Alice. Vzťahy k jednotlivým postavám sa viac-menej líšia, spája ich však ignorovanie minulosti. Nikto sa na ňu neodvoláva, minulosť nie je v centre pozornosti. Zaujímavá je len prítomnosť, a to vďaka svojej obrovskej flexibilnosti a ponuke nekonečných možností. Akékoľvek konanie sa tak stáva automaticky imúnnym voči nepriaznivým následkom. Film je z hľadiska informácií veľmi skúpy a aj poskytnuté informácie sa viažu najmä na aktuálne dianie, na to, čo práve vidíme a počujeme. Jednou z výnimiek je správa o nedávnej smrti hrdinkinej matky, čím diváci získavajú pomôcku pri hľadaní motivácie protagonistky. Režisérka stavia do centra pozornosti Mifty s jej neschopnosťou vyrovnať sa s prítomnosťou.

Tínedžerka Mift y prepája jednotlivé postavy, je neoddeliteľnou súčasťou každej scény. Sledujeme, ako bezstarostne obchádza konvencie alebo – ako by niekto povedal – pravidlá racionálneho uvažovania. Technopárty strieda užívanie rôznych narkotík a napokon sa to končí v hotelovej izbe či v cudzom byte s náhodnou známosťou. Filmové rozprávanie zneprehľadňuje chronológiu udalostí takým výrazným potláčaním kauzality, až prestáva záležať na poradí scén. Hlavná postava rovnako ako príbeh neprechádza badateľným vývinom. Film sa tak rozbíja do mozaikovej štruktúry, čím sa istým spôsobom začína podobať tomu, ako Mifty vníma okolitú realitu. Už v úvode filmu predsa odznieva, že „nie je dôležitý cieľ, ale cesta“, čím tvorcovia znižujú divákove nároky na dramatický či prekvapivý záver. Napriek tomu, že Mifty žije bez príkazov a nariadení, možnosti sa postupne vyčerpávajú a pohodlné užívanie si pomaly skĺzava do stereotypu a predvídateľnosti. Formu rozprávania ovplyvnili aj literárne začiatky Helene Hegemann, konkrétne jej písanie blogu. Aj to spočíva v príspevkoch mapujúcich každodenné radosti a starosti, a z takých „príspevkov“ pozostáva i film.

Vo svetovej kinematografii je mladá generácia 21. storočia vďaka svojej extravagantnosti pomerne prebádanou témou. Spomeňme si napríklad na srbský Klip (r. Maja Miloš), ktorý zdôrazňuje najmä sexualitu mladých v súčinnosti s audiovizuálnym materiálom, ktorý nakrútili na mobilné telefóny samotní aktéri. Svet mladých sa vo filmoch javí krutý a nekompromisný, potláča logiku uvažovania dospelého. Helene Hegemann pristupuje k téme v porovnaní so svojimi predchodcami mierne odlišným spôsobom. O postavách nám neprezrádza takmer nič, pretože to nepovažuje za podstatné. Dialogická zložka je síce rozsiahla, no rieši skôr banality alebo, naopak, angažované témy bez prepojenia s tou hlavnou. Napriek výraznej formálnej štylizácii si film zachováva autenticitu, napokon, vytvorila ho mladá autorka, ktorá využila svoje osobné skúsenosti.

Pri filmovom spracovaní témy dnešnej mládeže sa autorský zámer pohybuje zväčša medzi dvomi možnosťami. Prvou je odsudzovanie nerozvážneho správania mladých, ktoré môže mať fatálne dôsledky pre ich budúcnosť. Druhou možnosťou je skúmanie motivácie ľahostajného postoja protagonistov k ich vlastnému osudu. V tom prípade filmy často skĺznu do hľadania nejakého ospravedlnenia problematických tínedžerov a následného pokusu o zmenu optiky vo vzťahu k nim. Axolotl Overkill nás nepoučuje, nepresviedča, miestami akoby nás až zámerne nudil predvídateľnými scénami bezstarostného života. Pre mladých sa podobne ako pre axolotlov stáva ich „akvárium“ primalým, no napriek neustálemu prekračovaniu hraníc ho nedokážu opustiť a naplniť svoj život nejakým zmyslom. Režisérke a autorke literárnej predlohy Helene Hegemann sa tak postavou Mifty podarilo vytvoriť vzácnu skúmavku, uchovávajúcu vzorku života, ktorý sa k ničomu nezaväzuje a k nikomu nepripútava.

Axolotl Overkill (Axolotl Overkill, Nemecko, 2017) SCENÁR A RÉŽIA Helene Hegemann KAMERA Manuel Dacosse STRIH Bettina Böhler HRAJÚ Jasna Fritzi Bauer, Arly Jover, Laura Tonke, Mavie Hörbiger MINUTÁŽ 94 min. HODNOTENIE • •

text: Lea Pagáčová / absolventka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU
foto: ASFK

Buď ticho a stvor základnú bunku spoločnosti!

Láska, tehotenstvo, pôrod, naplnené materstvo/otcovstvo. Nech by sa už človeku nič iné na tomto svete nepodarilo, jeho život bol priam vrchovato naplnený. Toto sa môže niekomu zdať ako dosť neambiciózny (taký celkom ženský) plán, ale ľudia, ktorým tie „veci“ z nejakých príčin ušli, by vedeli, domnievam sa, nahmatať duté miesto vnútri v duši.

Dokumentárny film Zuzany Límovej Medzi nami je o pôrodoch či skôr o kontroverznom vzťahu medzi rodičkou a jej prirodzenými predstavami na jednej strane a inštitúciou zdravotníctva a jej tendenciou stávať sa studenou mašinériou na strane druhej. Je kritický. Úplne oprávnene. Naše zdravotníctvo je v alarmujúcom stave z mnohých dôvodov a v mnohých aspektoch, kritiku si nevyhnutne zaslúži. Film vyvolal na naše pomery priam búrku reakcií – oponujúcich aj prisviedčajúcich. Téma snímky, zvláštnym spôsobom v tom istom okamihu nanajvýš intímna aj úplne všeobecne verejná, provokuje, aby obecenstvo zaujalo osobnejší postoj, než je bežné. Kým som film videla, čo-to som si o ňom prečítala, vedela som, o čom bude a ako rôzni zainteresovaní vnímajú jeho tón. Keď sa však projekcia skončila, ulietli mi myšlienky nejakým čudným smerom, akýmsi azda na prvý pohľad k téme nedostredivým.

V úvode sa staneme svedkami narodenia dieťatka. Hrejivý úžas z tohto skutku, ktorý sa nepochybne stal a stávať sa aj naďalej, našťastie, bude, však vzápätí začne všeličo podstatné kaziť. Počúvame výpovede troch mladých mamičiek s neblahými, až traumatickými skúsenosťami. Postupne nám rozkrývajú svoje príbehy spojené s tehotenstvom a pôrodom, skúsenosti so zdravotníctvom. Ostrý hlas zdravotníčky na exkurzii pre budúcich rodičov vyvoláva ceny: sprevádzajúca osoba (to akože otec!) zaplatí toľko a toľko, epidurál stojí toľko, hento toľko, tamto zas toľkoto. Lekári úsečne a stroho komunikujúci s pacientkami. (Mimochodom, prečo sa rodičke po gravidite prebiehajúcej bez komplikácií a s víziou bezproblémového pôrodu vôbec hovorí pacientka? Však je zdravá.) Sestričky v izbe sestier pozerajú televíziu, zatiaľ čo žena sa skrúca v bolestiach. Mohli by jej ísť pomôcť láskavým slovom, prejaveným pochopením, lenže nejdú. Sústredenosť na negatíva – a je ich vo filme neúrekom. Zaslúžene. Mamy vo svojich výpovediach skutočnosť, že sa im narodilo zdravé dieťatko, ponechávajú bokom. Zlé nevyvažujú dobrým, hoci dobrým bolo to zlé po celý čas nepochybne sprevádzané. Pravdivo hovoria o chladnosti systému, jeho nepružnosti, nadradenosti, nevľúdnosti, neľudskosti. Výnimky neuvádzajú. Miesta na zľutovanie, prosbu, opozitný hlas, základné porozumenie situácii je všade naokolo pramálo. Neschopnosť, skostnatenosť, bolesť, únava, krutosť, rutina... úplne zatienili to najdôležitejšie – zázrak zrodenia. Zatienili, ale snáď ani úplne nemuseli. Nie pre systém, to určite nie, ten istotne haniť treba, pretože je v hanebnej kondícii a náprava je v nedohľadne, ale pre mamy, tatov, deti. Jedna z mám, zatiaľ trojnásobná, však predsa len hovorí o drobných zlepšovacích posunoch, ktoré sa jej podarilo vydobyť od pôrodu k pôrodu, s víziou, že do „štvrtice“ to bude ešte lepšie.

Formálne spracovanie filmu je klasické, ničím neohúri, ale je čisté v napĺňaní svojej stratégie. Obrazy z pomerne úzkych priestorov pôrodníckeho oddelenia striedajú výpovede troch mladých mám, (veľavravne?) umiestnených v akomsi ponurom pivničnom či garážovom priestore. Kým sa vnútri odohrávajú malé veľké veci, svet za oknami nemocnice plynie (nevšímavo?) ďalej... autá jazdia, do mobilov sa hľadí, do mestského podvečera žiari nad kostolom vysvietený veľký kríž a veru asi ani čert nevie, čo sa stáva s posolstvom, významom toho kríža v priestore zdravotníctva krajiny, ktorá o sebe tak rada (účelovo?) vykrikuje, že je kresťanská.

Film Zuzany Límovej Medzi nami je bezútešný. Niektoré dôvody jeho bezútešnosti sú celkom zjavné z toho, čo sme uvideli. Iné ostávajú zámerne i nezámerne o niečo hlbšie pod povrchom. Reč je o slabosti našej občianskej spoločnosti. Lekár, doktor (hrá rolu, že je to muž?), zoči-voči kamere nevhodne žartuje, zvyšuje hlas, akoby bol v tomto dome pánom, uviazol vo vyšliapaných koľajach, fakt, asi si už celé roky nestiahol na mobil nijakú novú apku, taký je skostnatený. O niečo tichšie znie hlas pôrodných asistentiek, chvíľami jedna z nich priam šepká. Spomínajú babice, pretechnizovanosť prostredia. Ako slúžky v tom dome sa javia budúce mamičky, ich hlas – zlyhávajúci z pocitu pokorenia a krivdy – v dome nepočuť, ticho dolieha z pivnice, garáže, z filmového plátna. Zmätenia pojmov. Zas raz sa poplietlo, kto by mal byť paňou a kto sluhom.

Budem kuvikom. Lebo bezútešné mi aj niečo iné pripadá. To, či až priveľmi, zahrnutí blahobytom, nežiadame od sveta, osudu, aby sa staral o jediné – nech je nám dobre, pohodlne, nech si žijeme bez problémov. Ak sa to nedeje, sme urazení a zaskočení. Život často potrebuje viac našich síl, než mu vládzeme či chceme odovzdať.

Zuzana Límová otvorila dôležité témy.

Medzi nami (Before I Met You, Taliansko, 2016) RÉŽIA Zuzana Límová KAMERA Selina Becker ÚČINKUJÚ Magdaléna Majerčíková, Mirka Vicenová, Milada Halová, Katarína Hlatká, Z. Límová, Martin Holan, Anna Hrabošová, Natália Martiniaková MINUTÁŽ 67 min. HODNOTENIE • • • ½

text: Zuzana Mojžišová / filmová publicistka
foto: Continental film

Kto si tu koho (ne)váži?

Môže sa spisovateľ v mene umenia a autorskej interpretácie zahrávať so životmi ľudí? Kde leží hranica medzi skutočnosťou a fabuláciou? Film Vážený občan pozýva diváka na zábavnú, ale aj ponurú cestu za inšpiráciou jedného samoľúbeho románopisca.

Postavy jeho kníh nikdy neopustili jeho rodné mesto Salas v Argentíne. Ťažil z neho, až kým nevyčerpal svoje zásoby. Teraz sa spisovateľ Daniel Mantovani vydáva po štyridsiatich rokoch späť do svojej domoviny. Fyzicky. Aby našiel novú žilu inšpirácie na písanie aj na svoj vyprázdnený osobný život. Dvojica režisérov Gastón Duprat a Mariano Cohn nastoľuje vo filme Vážený občan (podobne ako vo svojej predošlej snímke El artista) otázky týkajúce sa umeleckej tvorby a jej hraníc. A opäť na to využíva prvky drámy a komédie v divácky príťažlivej rovnováhe.

So spisovateľom Danielom Mantovanim sa spoznávame na vrchole jeho kariéry. V prítomnosti švédskej kráľovskej rodiny si preberá najprestížnejšie literárne ocenenie. V jeho prejave však cítiť istú znudenosť a pohŕdanie. Až neskôr zisťujeme, že je to jeho typický podpichujúci prejav, ktorým sa vyhraňuje voči všetkému a všetkým. A občas sa aj nadraďuje. Nobelovu cenu považuje za začiatok úpadku. O päť rokov neskôr ho nachádzame zabarikádovaného doma v Barcelone v obklopení políc plných kníh. Spoločnosť mu robí nanajvýš úzkostlivá osobná asistentka, cez ktorú odmieta kontakt s odbornou verejnosťou i médiami. Až kým mu nepríde pozvánka z rodného mestečka, kde mu chcú udeliť titul váženého občana. Bez väčšieho váhania odchádza zo svojho panského domu tam, odkiaľ ušiel, aby sa mohol kreatívne oslobodiť. Priam až s masochistickým potešením sa dáva vťahovať do situácií, ktoré majú občas absurdné vyústenie a občas oživujú dávne krivdy, ktoré mali zostať pochované.

Danielova prítomnosť v argentínskom zapadákove vzbudzuje silné reakcie. Sprvu dominuje nadšenie, ktoré miestni prejavujú neobratne, ale zato pompézne (veď keď mu mohla nobelovku udeliť švédska kráľovná, prečo by ho v Salase neocenila aspoň miestna kráľovná krásy). Vďaka Mantovanimu je Salas na mape sveta. Občania s horlivým starostom na čele ho stavajú na piedestál, hoc má aj podobu strechy hasičského auta. Prirovnávajú ho k Shakespearovi, Dostojevskému, Cervantesovi. Lenže nie každému sa páči, aký obraz Salasu vytvoril vo svojich knihách. Doloval prihlboko, možno aj prichamtivo a zasiahol viaceré citlivé miesta. Stačí jedna miestna maliarska súťaž a dávka Danielovej úprimnosti, aby sa nadšenie z jeho návštevy roztrieštilo na horkosť, urážky a túžbu po pomste. Neslávne dopadne aj spisovateľovo stretnutie s niekdajšou láskou Irene, ktorá dokáže ako jedna z mála prijímať jeho priamočiarosť. Lenže jej muž Antonio už také pochopenie nemá. Zato má pušku a chuť loviť...

Príbeh, rozdelený do piatich kapitol (Pozvánka, Salas, Irene, Sopka, Lov), rámcujú prejavy, ktoré Daniel prednáša na rôznych pódiách: od tých najvýznamnejších až po tie, ku ktorým zablúdi len zopár ľudí a túlavých psov. Nevtieravé humorné situácie vstupujú do deja filmu v miere, v akej dokážu zúročiť svoj potenciál a podčiarknuť kolorit daného miesta. Na základnej úrovni ponúka scenár pobavenie, v ďalšej vrstve sa chce dostať pod kožu argentínskej spoločnosti. V náznakoch odkrýva jej neduhy od neúcty a oportunizmu cez provincionalizmus až po šovinizmus a násilie. Škoda, že nezájde ešte hlbšie.

Postavy, ktoré vstupujú Danielovi do cesty, prispievajú k spoznávaniu rôznych stránok jeho osobnosti, no zároveň nie sú naplno využité, čo platí napríklad pre spomenutú Irene alebo pre jej dcéru. Ani v prípade Daniela nedostávame možnosť pevného uchopenia jeho motivácie či detailnejšieho rozkrytia vzťahových liniek, ktoré ho viažu k rodnému mestu. Je to však herec Óscar Martínez, ktorý suverénne nesie na svojich pleciach komické i vážne a ťaživé atribúty hrdinu, jeho šarm, inteligenciu, zádumčivosť aj samoľúbosť a cynizmus. Svojou výstižnou mimikou aj komplexným hereckým prejavom udržiava diváka prirodzene a bez problémov v Danielovej spoločnosti počas celého filmu, a to napriek tomu, že vo svojej podstate stvárňuje arogantného umelca, ktorý si sympatie nezískava ľahko. Koniec-koncov, o Martínezových schopnostiach svedčí aj herecká cena z MFF Benátky.

Slabšou stránkou filmu je jeho vizualita. Spočiatku diváka vyrušujú zábery s nestabilizovanou kamerou, hoci časom sa tieto obrazy vytratia z jeho pozornosti. Väčším problémom je nižšia kvalita obrazu, spôsobená zrejme použitou záznamovou technikou. Iste, Duprat a Cohn začínali dokumentárnymi snímkami, odkiaľ pramení ich spôsob práce s vizuálnou stránkou. Ale film, ktorý dokáže ponúknuť inteligentný humor s prvkami sarkazmu, skvelý herecký výkon a udržať si tempo až do samotného konca, by si zaslúžil viac pozornosti aj v prístupe k obrazu.

Napriek tomu je Vážený občan zábavný film, ktorý zároveň otvára otázku, do akej miery je etické obnažovať skutočnosť v mene umenia. Môže autor pod rúškom fabulácie použiť príbehy skutočných ľudí vo svoj tvorivý prospech? A majú predobrazy postáv jeho diel právo hnevať sa, že ich takýmto spôsobom zverejnil? Film nadhadzuje túto dilemu, ale úlohu vyrovnať sa s ňou necháva na diváka.

Vážený občan (El ciudadano ilustre, Argentína/Španielsko, 2016) RÉŽIA A KAMERA Gastón Duprat, Mariano Cohn SCENÁR G. Duprat STRIH Jerónimo Carranza HUDBA Toni M. Mir HRAJÚ Oscar Martínez, Nora Navas, Iván Steinhardt, Dady Brieva, Andrea Frigerio MINUTÁŽ 118 min. HODNOTENIE • • • •

text: Zuzana Sotáková
foto: Film Europe Media Company

Sexualita a virtualita v Dvojitom milencovi

François Ozon nakrútil erotický psychotriler na pomedzí mysteriózneho a detektívneho hororu. Hrdinkou filmu Dvojitý milenec je Chloé, ktorá začne riešiť svoje nevysvetliteľné bolesti brucha psychoanalýzou. Zapletie sa do zvrátenej milostnej avantúry so svojím terapeutom, ktorý začne sukcesívne odkrývať jej psychickú chorobu. Chloé nedokáže rozlišovať medzi reálnym a ireálnym, schizofrenicky osciluje medzi dvomi svetmi, medzi dvomi mužmi, reprezentovanými podobou jedného. Ozon situuje príbeh mladej ženy do akéhosi virtuálneho psychologického teritória. Je to podhubie, kde je ovládaná princípom slasti, priestor snový, ambivalentný, roztrieštený ako postmoderná ženská variácia na Muža, ktorý luže (1968). Odkazy na psychoanalýzu sa vo filme odrážajú aj motivicky cez postavu hrdinkinej matky. Surreálne príznaky pôsobivého pátrania po vecnej skutočnosti pripomínajú Aronofského Čiernu labuť (2010), detektívny rozmer zasa Verhoevenov Základný inštinkt (1992), predovšetkým sa však Ozon po brilantnej melodráme z medzivojnového Nemecka Frantz (2016) vracia k téme sexuálne nevyrovnanej ženy a do hlavnej úlohy znovu obsadzuje Marine Vacth, ktorá si zahrala v jeho filme Len 17 (2013). Je to návrat od skôr odťažitej formy a rozprávania k vizuálnej sugescii. Dokonale ovládaná filmová reč si vystačí s minimom postáv a lokácií, s komornou a sterilnou atmosférou. Autor nezapiera svoju fascináciu ženským elementom, Chloé dominuje každej scéne, Ozon zobrazuje jej odcudzenie vo vyľudnených priestoroch luxusného bytu či galérie moderného umenia. Otvorené nadobúda povahu klaustrofobického. Vo filme je viacero miest, ktoré vyznievajú skôr parodicky a smiešne, François Ozon sa tu šikovne pohráva s viacerými subžánrami, ale aj s pátosom.

Dvojitý milenec (L´amant double, Francúzsko, 2017) SCENÁR A RÉŽIA François Ozon KAMERA Manuel Dacosse STRIH Laure Gardette HUDBA Philippe Rombi HRAJÚ Marine Vacth, Jérémie Renier, Jacqueline Bisset, Myriam Boyer MINUTÁŽ 107 min. HODNOTENIE • • • •

text: Matej Sotník / poslucháč audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU
foto: ASFK

Dohoda so svedomím

Po úspešnom filme Úplní cudzinci prichádza taliansky režisér Paolo Genovese v krátkom časovom odstupe s ďalším titulom. Opäť siahol po žánri konverzačnej drámy, no jeho novinka Miesto splnených túžob už nedokáže rozohrať takú pálčivú hru svedomia ako jej predchodca.

Chodia za ním všetci – mladí, starí, muži, ženy, veriaci aj neverní, lebo každý má v živote niečo, po čom túži celým svojím bytím. Stačí, keď vyslovia svoje prianie, a on navrhne dohodu s požadovanou protislužbou. Niekto musí pre splnenie svojho želania pomáhať babičkám prejsť cez ulicu. Ale sú aj takí, ktorí musia podvádzať, kradnúť, znásilňovať a vraždiť. Kam až by ste zašli, keby ste chceli napríklad zbaviť svoje dieťa rakoviny? Paolo Genovese prostredníctvom prepletených mikropríbehov spytuje divákovo svedomie, no jeho postavy sa motajú v kruhoch a ústredný hrdina, nevyspytateľný záhadný muž (Valerio Mastandrea), ostáva zastretý, prenikáme k nemu len efemérne, zväčša prostredníctvom jeho mimiky.

Genovese opäť spája na malom priestore viacero ľudských osudov a na princípe hry zapaľuje medzi nimi interakcie. Miesto splnených túžob však sprevádza istá predvídateľnosť a prepojenie postáv neprichádza s takou elegantnou plynulosťou ako v Úplných cudzincoch. Prehustenosť postavami nie je zásadnou prekážkou, ale tentoraz sa režisérovi nepodarilo uchopiť ansámbel svojich protagonistov tak umne, aby motivoval diváka uvažovať nad kladenými otázkami, akoby boli súčasťou jeho života. A vykonštruované situácie sú miestami neotesané. Ľudia riešia morálne a etické dilemy denne, mnohí v tejto skúške zlyhávajú, iní ju dokážu ustáť. Príbehová hra Miesta splnených túžob to na niekoľkých príkladoch konštatuje, ale nedokáže to precítiť.

Miesto splnených túžob (The Place, Taliansko, 2017) RÉŽIA Paolo Genovese SCENÁR Isabella Aguilar, P. Genovese KAMERA Fabrizio Lucci STRIH Consuelo Catucci HUDBA Maurizio Filardo HRAJÚ Valerio Mastandrea, Marco Giallini, Alessandro Borghi, Silvio Muccino, Alba Rohrwacher MINUTÁŽ 105 min. HODNOTENIE • • ½

text: Zuzana Sotáková
foto: Film Europe Media Company

On vie

Film Star Wars: Sila sa prebúdza nás zanechal s Rey tvárou v tvár legende – Lukovi Skywalkerovi. V titule Star Wars: Poslední Jediovia ju nachádzame na onom opustenom ostrove, kde sa (spolu s Chewiem) pokúša Luka, ktorý už melie z posledného, zaangažovať do odboja a presvedčiť ho, aby ju učil, ako zaobchádzať so Silou. Prvý rád si medzitým utvrdzuje silnejšiu pozíciu, Poe svojou ľahkovážnosťou a prifúknutým egom irituje nadriadených, Finn by najradšej od všetkého ušiel, ale je jasné, že neujde a aktívne sa zapojí do šialeného plánu.

Film Star Wars: Poslední Jediovia je blockbusterová jazda s tak dobre napísanými postavami, že je často pútavejšie sledovať ich vzájomnú interakciu než vojny medzi hviezdami. Áno, postavy čerpajú z archetypov univerza Star Wars, charakterizuje ich najmä rôzna miera tvrdohlavosti, odpor voči autoritám či schopnosť akceptovať, že autority možno nie sú až také hlúpe. No výmeny medzi hrdinami sú prosto skvostné, či už ide o studenú sprchu na horúce hlavy (Leia – Poe, Luke – Rey), o refl exiu legendárnych postáv (Luke Skywalker), alebo o interakcie, v ktorých sa od slov prechádza k fakt pekne choreograficky riešeným činom. Film si navyše i vďaka scénografii udržiava hutnú atmosféru a aj po pauzách v napätí sa dokáže bez problémov svižne vrátiť, pospájať dovtedy rozpojené dejové línie do grandiózneho finále. Vyčítať by sa mu dala uvravenosť, ktorá mierne iritovala aj v Rogue One: naozaj netreba verbalizovať to, čo je zároveň ukázané. Ale za poslednú audienciu u Snoka to stálo.

Star Wars: Poslední Jediovia (Star Wars: The Last Jedi, USA, 2017) SCENÁR A RÉŽIA Rian Johnson KAMERA Steve Yedlin HUDBA John Williams HRAJÚ Daisy Ridley, Carrie Fisher, John Boyega, Mark Hamill, Laura Dern, Oscar Isaac, Benicio Del Toro MINUTÁŽ 152 min. HODNOTENIE • • • •

text: Kristína Aschenbrennerová / filmová publicistka
foto: Saturn Entertainment

Možnosti medzikultúrneho dialógu

Filmy, ktoré otvárajú tému možnosti koexistencie moslimskej a západoeurópskej kultúry, sú podriadené citlivejšiemu hodnoteniu. Pri takýchto snímkach nie sú dôležité iba tri základné neoformalistické prvky diela – narácia, štylistika a téma, ale veľmi zaváži aj spoločenská hodnota filmu, teda spôsob, akým je vzťah kultúr zobrazený, a to, či je film v konečnom dôsledku prospešný pre pochopenie problematickej situácie. V tejto novovzniknutej odnoži festivalových filmov vieme nájsť dve tematické ohniská – problém migrácie (Dheepan, r. Jacques Audiard; Rozchod Nadera a Simin, r. Asghar Farhadi) a vzburu proti tradičným hodnotám (Hedi, r. Mohamed Ben Attia; Mustang, r. Denis Gamze Ergüven). K druhej línii sa priradil film belgického režiséra Stephana Strekera Svadba.

Z formálneho hľadiska ide o príjemne svieže dielo, poteší herecký výkon debutantky Liny El Arabi, nadchne strih. Čo sa týka práce s témou, film si väčšinu času drží nadpriemernú úroveň. Postavy sú plastické, otec nie je démonicky autoritatívny, ako to v podobných filmoch býva, vtipnou vsuvkou sú snahy o zmodernizovanie zastaraných tradícií – možnosť výberu ženícha z nezvyčajne širokého okruhu troch mužov alebo následný „pohovor“ cez skype. Hlavná hrdinka Záhira nežije na okraji spoločnosti, v škole sa jej darí a s komunikáciou s rovesníkmi nemá problém, čo vypovedá o tom, že asimilácia je možná a bežná. Stephan Streker zároveň umne ukrýva mnohé náznaky neochvejnej islamskej viery mladej Záhiry, divákom ich nepodsúva ako na podnose, buď ich spoznajú, alebo nie, no neznalosť zážitok z filmu nekazí.

Nanešťastie, nestranný pohľad na moslimskú komunitu je výrazne naštrbený tragickým konfliktom v závere. Celkovo pozitívny dojem z filmu však pretrvá.

Svadba (Noces, Francúzsko/Pakistan/Belgicko/Luxembursko, 2017) SCENÁR A RÉŽIA Stephan Streker KAMERA Grimm Vandekerckhove STRIH Hervé Schneid HUDBA Federico Jusid HRAJÚ Lina El Arabi, Sébastien Houbani, Babak Karimi, Olivier Gourme MINUTÁŽ 98 min. HODNOTENIE • • • •

text: Adam Straka / poslucháč audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU
foto: ASFK