Režisér, scenárista, dramatik a spisovateľ Leopold Lahola (vlastným menom Leopold Arje Friedmann) má v oblasti slovenského divadelného umenia a kinematografie zvláštne miesto. Aj preto, že mu ho opakovane upierali. A stále je viac menom v učebniciach než prezentovaným autorom. Z jeho filmografie sa spomína najmä Sladký čas Kalimagdory (1968), ktorý bol napokon jeho posledným dielom, no o jeho exilovej tvorbe sa vie málo. V januári uplynie 50 rokov od Laholovho úmrtia a 30. 1. si zároveň pripomíname sté výročie jeho narodenia.

Cesta večného pútnika Leopolda Laholu sa začala v roku 1949, keď sa rozhodol emigrovať po likvidačných politických ohlasoch na jeho divadelnú hru Atentát. Obvinili ho okrem iného z ideologicky škodlivého existencializmu. Hľadanie náhradného domova ho viedlo cez Juhosláviu a Izrael až do Nemecka. Bolo to hľadanie zložité a vlastne nenaplnené. Keď ako jeden zo zakladateľov izraelskej kinematografie nakrútil snímku Na každej míli kameň (1955), zaoberajúcu sa problémom angažovanosti jednotlivca a jeho práva na individuálnu existenciu, opäť pobúril politikov svojou otvorenosťou a znova sa musel vydať na cestu. Napriek pocitom samoty a nepochopenia, o ktorých píše vo svojich denníkoch, neprestal tvoriť. Jeho dočasným domovom sa pred návratom na Slovensko stalo západné Nemecko. Z viacerých filmov, ktoré nakrútil v nemeckej produkcii, spomeňme aspoň tituly Diabol hrá na balalajke (1960) či Súboj pred západom slnka (1965).

Na Slovensko ho pritiahol Albert Marenčin. Lahola sa sem vrátil v roku 1967, plne rehabilitovaný. Vo Zvolene sa pripravovalo uvedenie jeho hry Škvrny na slnku, bratislavská scéna chystala inscenáciu hry Inferno a Lahola nakrúcal Sladký čas Kalimagdory podľa románu Jana Weissa Spáč ve zvěrokruhu. Do pôvodného príbehu vložil viacero autobiografických prvkov a ľahko sa dá rozpoznať Laholovo stotožnenie sa s hrdinom, ktorý blúdi svetom a hľadá domov. U divákov uspel, no dobová kritika mu vyčítala, azda aj prekvapivo, istú staromódnosť a anachronickosť, ako to uvádza filmová historička Jelena Paštéková. Čas však preveril kvalitu Laholovho filmu a iba zvýraznil jeho status solitéra. Tak ako Lahola aj jeho Sladký čas Kalimagdory stojí v dejinách slovenskej kinematografie akoby osamotene.

Po okupácii v roku 1968 bol tvorca zo slovenskej kultúrnej scény opäť vymazaný, podobne ako v 50. rokoch. Toho sa však už nedožil. Rehabilitovaný bol tentoraz až po novembri 1989. No keď mu v roku 1991 vtedajší prezident Václav Havel prepožičal Rad Tomáša Garrigua Masaryka III. triedy in memoriam, nenašiel sa nikto, kto by vyznamenanie prišiel prevziať.

Laholovo meno sa v ére samostatnej slovenskej kinematografie objavilo v roku 2007, keď režisér Patrik Lančarič nakrútil na motívy jeho novely Rozhovor s nepriateľom rovnomenný film. Plnohodnotný návrat na tunajšie javiská sa však nekonal. Ako ešte v roku 2008 uviedla pre denník Pravda divadelná teoretička Soňa Šimková, „Lahola písal typ drámy, aká na Slovensku v divadle veľmi chýba. Mysliteľskú, o základných existenciálnych a etických otázkach. Pendantom by bol možno v Činohre SND uvádzaný Sándor Márai a jeho hra Popol a vášeň.“

Leopold Lahola zanechal po sebe zaujímavé prozaické, dramatické i filmové dielo, ktoré by sme si nemali pripomínať iba dvakrát do roka.

text: Mariana Jaremková / filmová publicistka
foto: L. Lahola (vpravo) pri nakrúcaní Sladkého času Kalimagdory / archív SFÚ

Pri mene Karol L. Zachar si pamätníci vybavia v prvom rade predstaviteľa starších postáv s chrapľavým hlasom, ale i divadelné a televízne inscenácie akvarelových farieb, spojené s oslavou života a radosťou z hrania. Tento mesiac si pripomíname sté výročie narodenia tohto výnimočného umelca – režiséra, herca, pedagóga i scénického a kostýmového výtvarníka.

Karol Legény Zachar (1918 – 2003), rodák zo Svätého Antona, študoval spočiatku na Českom vysokom učení technickom v Prahe, neskôr prešiel na Filozofickú fakultu UK v Bratislave, ale nakoniec rozhodla jeho láska k divadlu a v roku 1942 absolvoval štúdium herectva na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Už počas tohto štúdia pravidelne hrával v Slovenskom národnom divadle, kde stvárňoval najrozličnejšie charaktery najmä komediálneho ladenia. Jeho hlas i kadencia reči a celkovo vyzretejšie pôsobiaci výzor ho predurčili predovšetkým na generačne staršie postavy z diel slovenskej a svetovej klasiky. Milovníkov tak Zachar nikdy nestvárňoval, bol predstaviteľom sedliakov, karikovaných figúrok či dobrosrdečných ujov, priateľov a majordómov. Podobne tomu bolo aj v mladom slovenskom filme, kde herec stvárňoval postavy obdobnej charakteristiky, napríklad vo Vlčích dierach (1948), Kozom mlieku (1950) či Zemianskej cti (1957). Od roku 1942 sa zároveň začal venovať divadelnej réžii, keď mu Ján Jamnický ponúkol spoluprácu na svojich inscenáciách Sna noci svätojánskej (1942) a Zdravého nemocného (1943). K samostatnej režijnej práci sa dostal až po vojne a do roku 1965, keď získal dekrét režiséra, naštudoval v SND trinásť inscenácií. Dovtedy bol administratívne zaradený stále v hereckom súbore, no v skutočnosti už nad aktívnym hraním prevažovala režisérska činnosť. Mnohé inscenácie, ktoré mal medzi rokmi 1945 až 1965 možnosť vytvoriť, zaraďujeme do zlatého fondu povojnových dejín československého divadelníctva: Molièrovu Školu žien (1948), Terenov Rok na dedine (1948), Tajovského Statky-zmätky (1950), Shakespearove Veselé panie z Windsoru (1954), Goldoniho Vejár (1961) či Stodolovu Bačovu ženu (1963). Neskôr, po preradení do režijného súboru, to boli napríklad sugestívne inscenácie Záborského Najdúcha (1966), Rostandovho Cyrana z Bergeracu (1967) či diváckeho fenoménu Na skle maľované (1974).

Zachar bol režisér, ktorý nemenil poetiku a interpretačný názor na umenie, v akejkoľvek spoločenskej či politickej klíme tvoril divadlo čistých žánrov. Divadlo chápal ako apolitickú oázu harmónie, sviatočnej atmosféry a manifest radosti zo života v uponáhľanom svete. Z jeho inscenácií, výtvarne vždy ladených do bielej či jemných hrejivých akvarelových farieb, vyžaroval humanizmus, pochopenie pre ľudské slabosti a herecká bezprostrednosť i hravosť, či už v žánri komédie, alebo tragédie. Mnohé z nich vzbudili taký enormný divácky záujem, že vedenie divadla pravidelne ohlasovalo obnovené premiéry. V niekoľkých prípadoch zase Zachar totožný dramatický text naštudoval neskôr v televízii ako pôvodnú inscenáciu. Tak sa diváci aj po rokoch v rámci tzv. televíznych pondelkov vrátili k Roku na dedine (1967), Bačovej žene (1972), Veselým paniam z Windsoru (1980) či Najdúchovi (1992). Okrem nich však Zachar v televízii pravidelne režíroval aj inscenácie podľa hier našich klasikov, ktoré v divadle nemal príležitosť naštudovať – drámy Ferka Urbánka Rozmajrín (1969), Škriatok (1974) a Kamenný chodníček (1985), Trasorítku (1962) a Kocúrkovo (1971) Jána Chalupku či Palárikove veselohry Drotár (1966) a Dobrodružstvo pri obžinkoch (1968). Práve s ním je spätá vzácna kuriozita, keď pre veľký divácky ohlas Zachar totožnú hru v totožnej režijnej koncepcii a s rovnakým kolektívom hercov naštudoval o dva roky neskôr aj v SND.

text: Karol Mišovic / teatrológ
foto: archív SFÚ