Pavol Rankov

spisovateľ

Koniec osemdesiatych rokov bol v (česko)slovenskej spoločnosti odporný a úžasný zároven. Odporný, pretože komunizmus u nás zúril viac než v perestrojkovom Rusku, a úžasný, lebo sme tušili, že toto sú už kopance skapínajúceho kona. Svojskou reakciou na dobové vyhnívanie a kvasenie bol poviedkový film Iba deň. Ak sa nemýlim, bol debutom pre všetkých troch režisérov (M. Ruttkay, V. Štric, K. Hecko). Zvládli ho dobre vďaka úplne majstrovskému scenáru Štefana Uhríka, ved skladacka poviedok drží pohromade úplne nevídaným spôsobom. Ako hovorí názov, poviedky sa odohrávajú počas jedného normálneho dňa v znormalizovanej CSSR. Deň je výnimočný iba pre troch hlavných protagonistov, bývalých rockerov (vtedy sme hovorili bigbitákov), ktorí aspoň v ten večer chcú dať znovu dohromady kapelu, aby si mohli zadžemovať so štvrtým spoluhrácom. Ten jediný zostal verný hudbe, pritom však zradil najviac, pretože namiesto „normálneho“ rocku sa živí socialistickým popíkom. Iba deň stačí na odkrytie všetkých pätdesiatich odtieňov sivého komunistického Československa – všadeprítomné drobné udavačstvo, upotená snaha mať sa aspoň o kúsoček lepšie, ale aj pseudorebelantstvo (mojich kamarátov) hipisákov, prejavujúce sa vlastne iba počúvaním západnej hudby. Mimochodom, zaujímavou sociologickou štúdiou nasledujúcej postkomunistickej dekády by boli aj osudy režisérov, každý z nich totiž iným spôsobom vycúval z hraného filmu. Myslím, že to bola škoda, vlastne až tri škody.