Zápisky o škandáloch

Keď sme sa približne pred rokom a pol zaoberali vo Film.sk tým, ako dva dokumentárne filmy Mira Rema (Cooltúra, Richard Müller: Nespoznaný) vyvolali snahu zúčastnených zabrániť ich uvedeniu, netušili sme, že sa podobný prípad vyskytne opäť. Dotknutí filmom môžu byť nielen jednotlivci, ale aj inštitúcia. Môže sa stať i to, že dotknutí sú nie protagonisti filmom, ale tvorcovia kritickým ohlasom naň. Na sklonku minulého roka vypukli v rozpätí niekoľkých dní škandál(ik)y až okolo troch dokumentov.

Premiéry všetkých troch filmov (ani jeden z nich nebol slovenskej produkcie) sa uskutočnili na festivale Jeden svet 2017, ale priamu súvislosť s festivalom mal iba jeden z týchto „prípadov“, dokument Vďaka Bohu, že je piatok režiséra Jana Beddegenoodtsa. Snímka natočená v belgicko-palestínsko-izraelskej koprodukcii sleduje bežný život obyvateľov palestínskej dediny a susediacej izraelskej osady a konfl ikt, ktorý vyplýva z danej geografi cko-politickej situácie. V prvý deň festivalu (12. 10.) sa film premietol, druhé plánované predstavenie (14. 10.) organizátori zrušili. Hovorca festivalu Peter Ivanič pre Film.sk uviedol: „O stiahnutie filmu požiadal jeho režisér na základe požiadavky protagonistov z dotknutej palestínskej dediny na okupovaných palestínskych územiach. Tí sa nestotožnili s tým, že jeden z filmov v programe festivalu zafinancovala izraelská ambasáda.“ Odkiaľ sa obyvatelia palestínskej dediny dozvedeli o uvedení „ich“ filmu na Jednom svete? Možné vysvetlenie poskytujú blogy občianskeho aktivistu Kamila Kandalafta, ktorý sa na portáli poleblog.sk opakovane vyjadroval k uvedeniu predmetného filmu. Problémom je podľa neho práve to, že festival prijal podporu od štátu Izrael, ktorý je masívnym porušovateľom ľudských práv. Takáto spolupráca je podľa Kandalafta neprijateľná; zároveň kladie otázku, či festival oslovil so žiadosťou o podporu iné ambasády.

S nádychom Pyrrhovho víťazstva

Situáciu nám objasnila riaditeľka festivalu Jeden svet Nora Beňáková: „Už vlani sa nám z podobného dôvodu ozvala skupina slovenských aktivistov, ktorí sa angažujú v palestínskej otázke. Tlmočili sme im stanovisko, že nevidíme problém v prijatí podpory od ktorejkoľvek ambasády, pokiaľ táto ambasáda neovplyvňuje našu dramaturgiu a netrvá na pozitívnej propagácii svojho štátu. Filmy o izraelsko-palestínskom konflikte uvádzame na festivale pravidelne a nikdy s tým nebol žiadny problém. Pokiaľ ide o spoluprácu s ambasádami, oslovujeme len tie, ktoré sú v Bratislave a majú príslušné kultúrne a dotačné programy.“ Po zverejnení programu Jedného sveta 2017 sa slovenskí propalestínski aktivisti ozvali opäť so žiadosťou o vrátenie izraelskej podpory, na čo festival nereagoval. „Napokon niekto – predpokladáme, že to bola táto skupina – oslovil medzinárodnú kampaň Palestinian Campaign for the Academic and Cultural Boycott of Israel, ktorá nás takisto požiadala o zrušenie izraelského sponzorstva,“ vysvetľuje Beňáková. A potom už nasledoval telefonát od režiséra filmu. „Režisér k tomuto kroku nepristúpil zo svojho rozhodnutia, ale na popud protagonistov,“ dodáva k tomu Ivanič. „Jeho film totiž podporuje dialóg, nie rozdeľovanie už beztak rozdelených spoločností. Protagonistom však, samozrejme, musel vyhovieť.“

Na festivale, ktorý sa venuje otázke ľudských práv, tak napokon nebol uvedený film, ktorý sa kriticky vyjadruje k porušovaniu ľudských práv Palestínčanov. „Belgický režisér natočil obe strany konfliktu a film sa premieta aj na území Palestíny, aj Izraela. Badať v ňom snahu o porozumenie a o to, aby sa situácia zlepšila. My chceme podporovať ľudí, čo majú snahu zlepšiť situáciu, a nie prijať čierno-biele videnie sveta a šírenie nenávisti. Pre nás je dôležité zachovať si programovú identitu a šíriť posolstvá, aké má šíriť ľudskoprávny festival. Diváci boli sklamaní, že sa nemôžu dozvedieť viac o palestínskej téme, takže neviem, čia to bola výhra,“ uzatvára to Nora Beňáková.

Medzi nami (dievčatami)

Film Zuzany Límovej Medzi nami je síce formálne taliansky (vznikol na filmovej škole v Bolzane), ale je to dokument „o pôrodoch na Slovensku“, pri ktorom režisérka vychádzala (aj) z vlastných skúseností. Nakrúcala ho v troch pôrodniciach Univerzitnej nemocnice Bratislava (UNB). „Škola zverejnila trailer filmu a pozvala nemocnicu na slovenskú premiéru, aby sa jej predstavitelia mohli zapojiť do verejnej diskusie,“ hovorí pre Film.sk Zuzana Límová. „Nemocnica si vyžiadala link na film – a začalo sa zastrašovanie. Nemocnica i niektorí zdravotníci hrozili v e-mailoch škole i mne políciou a súdmi. Žiadali stiahnutie traileru aj to, aby film nebol nikdy nikde uvedený. Pod týmto tlakom produkcia film načas zablokovala a dala si urobiť analýzu od odborníka na autorské právo, ktorá potvrdila, že sme ničie práva neporušili.“ Dvanásteho októbra režisérka predstavila film novinárom. „Deň pred touto projekciou ma kontaktovalo právne oddelenie UNB s tým, že nemocnica nebude podnikať žiadne právne kroky na zastavenie filmu. K tomuto rozhodnutiu dospeli už pol roka predtým, ale táto informácia sa k nám nedostala. Celkom zbytočne sme žili pol roka v strese a neistote.“

Premiéra filmu sa odohrala na festivale Jeden svet 16. 10. Po projekcii nasledovala búrlivá diskusia, v ktorej vystupovali (z pozície platiacich divákov) aj dotknutí lekári a pôrodné asistentky. UNB zvolala na 18. 10. tlačovú konferenciu, na ktorej zverejnila svoje stanovisko k filmu. Predstavitelia nemocnice sa nevenovali ani tak problematike, ktorou sa film zaoberá, ako skôr napádaniu filmu a režisérky. Prednosta gynekologicko-pôrodníckej kliniky Igor Rusňák na nej povedal: „Zuzana Límová ako študentka nejakej filmovej akadémie behala po Slovensku [...], bola vyhodená asi z pätnástich pôrodníc, že jej nepovolia pohyb v priestoroch pôrodnice. Mala so sebou scenár, ktorý mi ukazovala, že chce natočiť hodinový dokument ako svoju záverečnú diplomovú prácu o najkrajších momentoch v živote ženy [...].“ Príznačný je už dehonestujúci tón vyjadrenia, ale nesedia ani fakty. „So žiadosťou o nakrúcanie sme neoslovili žiadnu inú nemocnicu, iba bratislavskú,“ hovorí Límová. „A nie je pravda ani to, že prednosta kliniky pripomienkoval náš film po jeho dokončení, ako odznelo na tlačovej konferencii.“ A ďalej: „,Videli ste film o troch psychicky frustrovaných, depresívne ladených smutných matkách, ktoré vypovedajú, aké to bolo hrozné, strašidelné, neosobné,‘ zhrnul [Rusňák] s tým, že ide o jediné verbálne výpovede vo filme.“ (Citované podľa www.vzdravotnictve.sk.) V skutočnosti vo filme vypovedajú aj dvaja lekári a štyri pôrodné asistentky. Na námietku, že vo filme vystupujú iba tri protagonistky (jedna z nich je sama Límová), autorka filmu odpovedá: „Hovorili sme s desiatkami žien, spolupracovali sme s antropologičkou, ktorá urobila rozhovory o pôrode s vyše stovkou žien. Vybrali sme tieto tri, lebo reprezentujú príbehy tisícok ďalších žien, obsahujú prvky spoločné pre množstvo ďalších príbehov.“ A prečo ich natáčala „v polorozpadnutej škole“? „Na základe odporúčaní psychologičiek sme dospeli k záveru, že neexistuje dôvod, aby sme protagonistky, ktoré majú zlé skúsenosti z pôrodníc, nakrúcali zase v nemocnici, pretože by to pre ne mohlo byť stresujúce. Hľadali sme priestory, ktoré sú architektúrou podobné nemocniciam, budovy postavené takisto za socializmu. Viacero žien nám povedalo, že tie priestory zhmotňujú ich pocit z tej pôrodnice – chlad, odstup, nepohodlie.“

Je happyend happyendom?

Uvedenie filmu Medzi nami malo masívny mediálny ohlas, novinári dávali priestor obom stranám. Nie však všetci. „V Rádiožurnále a v ďalších reláciách Slovenského rozhlasu odzneli príspevky, v ktorých dostala priestor iba nemocnica a bolo v nich niekoľko klamlivých informácií. Povedali, že ma nezastihli, hoci v tom čase ma zastihol naozaj každý, kto ma zastihnúť chcel,“ hovorí Límová a pridáva ďalšie fakty. Pozvali ju do rozhlasovej diskusie, ktorú zrušili hodinu pred dohodnutým termínom. Rozhlas neodvysielal ani už nahratý rozhovor filmového publicistu Petra Konečného s autorkou filmu s odôvodnením, že v ňom nedostala priestor druhá strana (zdravotníci), čo je zjavný nezmysel, keďže išlo o filmovú, nie spravodajskú reláciu. SRo tak film prakticky bojkotoval. Roman Cuprik v denníku Sme skonštatoval: „Odbor rozhlasového spravodajstva RTVS vedie od začiatku októbra Petra Stano Maťašovská, ktorá okrem niekoľkých mesiacov posledných päť rokov pracovala väčšinou ako hovorkyňa Univerzitnej nemocnice Bratislava.“ Ide o tú istú Stano Maťašovskú, ktorá sa vo svojej predošlej pozícii vyhrážala tvorcom filmu a zastrašovala ich.

To, že UNB nepodniká ďalšie právne kroky proti uvedeniu filmu, hovorí samo za seba. Jej snaha znevážiť film bola napokon kontraproduktívna, pretože aj vďaka medializácii sa film dostal do riadnej distribúcie, a to necelých šesť týždňov po festivalovej premiére (23. 11.). Happy end? „V rámci verejnej diskusie nás zarazilo, že sme museli stále preukazovať, čo je to autorský dokument, dokazovať, že náš film zachytáva skutočnosť. Čakala som, že tá debata bude trochu sofi stikovanejšia, že sa v nej bude hovoriť o konkrétnych problémoch v pôrodniciach a o tom, kto je za tento stav zodpovedný a ako sa to dá riešiť. Ukazuje sa, že navzdory audiovizuálnemu materiálu je sila povedaného slova stále silnejšia, a to ma neprestáva prekvapovať,“ uzatvára to Límová.

Zobrať (Sedliacky) rozum do hrsti

Tretím kontroverzným filmom uvedeným na Jednom svete bola česká snímka Sedliacky rozum Zuzany Piussi a Víta Janečka, film „o obrábaní pôdy, správe krajiny a dôsledkoch podnikateľských metód najväčšieho českého sedliaka všetkých čias Andreja Babiša“. Premiéru mal 13. 10. a – čuduj sa svete – nikto sa ju nepokúsil zakázať. Už 17. 10. zverejnil denník Sme na svojom webe hyperkritickú recenziu filmu z pera svojej internej redaktorky Kristíny Kúdelovej. Výrečný bol už jej titul: Česká televízia robí dobre, ak neodvysiela film Zuzany Piussi. Takto sa slušný film nerobí. (V printovej verzii išlo o titul a podtitul v opačnom poradí.) Na recenziu okamžite zareagovali tvorcovia filmu, ktorí ju dali do súvislosti s faktom, že denník Sme vlastní „skupina Penta, ktorá sa v Čechách považuje za blízkeho spojenca Andreja Babiša“. A ďalej: „Sotva sa možno vyhnúť úvahe, či nejde o priateľskú službu vydavateľa novín Babišovi, aby bol nepohodlný film zdiskreditovaný.“ Stanovisko sa končí slovami: „Nikdy sme nepolemizovali ani s tými najkritickejšími textami, ktoré naše filmy s ľubovoľnou argumentáciou kritizovali či odmietli. Kúdelovej text [...] však považujeme skôr za ilustráciu problému, na ktorý sa aj film snaží poukázať.“

Nikdy nie je šťastné, ak autor filmu dotknuto reaguje na negatívne recenzie, i keď v tomto prípade tvorcov do veľkej miery chápem. V ich stanovisku sa však miešajú domnienky (motivácia na napísanie recenzie) s faktmi. Titul príspevku je naozaj zavádzajúci: vyvoláva dojem, že Česká televízia film odmietla odvysielať, lebo je „neslušný“. Piussi a Janeček k tomu uvádzajú: „ČT vysielanie filmu nikdy nespochybnila, v Čechách vznikla iba vzrušená debata o tom, či je dobré, že sa ČT rozhodla film nepustiť ani dva, tri či štyri mesiace pred voľbami, hoci aj s následnou televíznou debatou, ako sme navrhovali. O tom, že ČT film uvedie po voľbách, nikdy nebolo pochýb.“ (Podľa informácie od Zuzany Piussi ho ČT odvysiela 16. januára.) Ďalšie aspekty recenzie zhodnotil na portáli poleblog.sk Vladimír Čičmanec, ktorý okrem iného spochybňuje Kúdelovej hodnotenie, že film je „voľným prúdom bezmedzných obvinení“. Podľa môjho názoru je vo filme nebezpečné prepojenie rozličných ekonomických a politických fenoménov (poľnohospodárstvo, priemysel umelých hnojív, skladovanie poľnohospodárskych produktov, potravinársky priemysel, legislatíva, exekutíva) logicky zdôvodnené a vyargumentované.

Nechajme zákazy filmov minulosti

Autorský dokumentárny film je zo svojej podstaty subjektívny. „Neočakávali sme, že sa náš dokumentárny film stretne na pôde nemocnice s nadšením, ale dúfali sme, že sa k nemu vedenie nemocnice postaví aj cez sebareflexiu a využije možnosť nastolenej verejnej debaty v prospech pozitívnych zmien,“ uvádza sa v stanovisku autorského tímu filmu Medzi nami, ktoré možno dobre zovšeobecniť. Je veľmi pravdepodobné, že ak tvorcovia dokumentu hľadajú pravdu týkajúcu sa nejakého závažného politického či sociálneho problému, budú – a ak to má mať zmysel, tak musia byť – kritickí. A naozaj nemožno očakávať, že kritizované subjekty, či už jednotlivci, alebo inštitúcie, z toho budú mať radosť. Mali by však vychádzať z faktov, poskytovať argumenty, nie vytvárať dojem vlastného nepochopenia či ublíženosti. A už vôbec nie útočiť na tvorcov namiesto toho, aby hovorili o podstate problému. Pokusy zabrániť uvedeniu filmu („zakázať ho“) by u nás takmer tri desaťročia po Novembri naozaj nemali mať miesto. Priestor na kritickú diskusiu je predsa otvorený.

text: Jaroslav Hochel / filmový publicista

Siločiary cenzúry sa transformovali

Podobnými javmi, aké sa udiali s filmami v našom článku, sa zaoberá filmový teoretik Martin Palúch v knihe Cenzúra a dokumentárny film po roku 1989, ktorá vyšla v uplynulých dňoch. Preto sme ho požiadali o rozhovor.

Na úvod otázka na telo: Naozaj u nás existuje aj po roku 1989 cenzúra?
← Cenzúra je u nás od roku 1990 zo zákona neprípustná, no bez ohľadu na to, či tento pojem máme v právnom systéme, alebo nie, médiá, odborná i laická verejnosť označujú isté javy týmto slovom aj naďalej. Podobne sa používa aj označenie „trezorový film“.

Čím sa teda súčasné formy cenzúry odlišujú od cenzúry riadenej štátom, ktorá tu fungovala do roku 1989?
← Kým bola cenzúra riadená štátom, v podstate nebolo možné, aby sa v distribúcii voľne šírilo dielo, ktoré neprešlo schvaľovacím konaním orgánu, ktorý bol na to priamo určený. Vlastne ho nebolo možné ani vyrobiť. Dôvody boli najmä ideologické. Dnes to funguje naopak, filmári si môžu slobodne vyberať témy aj formy svojich filmov, ale keď je dielo hotové, môže dôjsť k rôznym kauzám, či už mediálnym, alebo až so súdnou dohrou.

Zaregistroval si kauzy, ktoré vypukli okolo filmov Vďaka Bohu, že je piatok, Medzi nami a Sedliacky rozum?
← Všimol som si problémy s filmami Medzi nami a Sedliacky rozum. Tá tretia kauzička bola zrejme prezentovaná marginálnejšie.

Najmä snaha zastaviť uvedenie filmu Medzi nami pripomína podobné aktivity týkajúce sa filmov ako Nemoc tretej moci, Cooltúra či Richard Müller: Nespoznaný. Možno povedať, že ide o fenomén ostatných rokov?
← Nie. V skutočnosti sme po roku 1989 len plynule prešli od cenzúry riadenej štátom k jej iným formám. Jej siločiary sa transformovali a naďalej sa uplatňuje na filmy aj ich autorov. Síce už neexistujú štátne cenzúrne zbory alebo orgány, ktoré by filmy hodnotili, zakazovali alebo znevýhodňovali v distribúcii, ale v demokratických podmienkach vznikli nové formy cenzúry, aké poznáme zo západných krajín. Proti filmom sa ohradzujú dotknutí protagonisti, inštitúcie, záujmové skupiny, nominanti politických strán, štátne orgány, ktoré sa snažia zastaviť alebo zamedziť distribúciu filmov. Je to pomerne bežný jav najmä pri investigatívnych a autorských dokumentoch.

Je rozdiel v tom, keď sa o zákaz filmu usiluje jednotlivec a keď to robí inštitúcia?
← Nevidím v tom zásadný rozdiel, pretože oba typy protestu smerujú k zabráneniu šírenia diela alebo jeho distribúcie v kinách. Filmár tak prichádza o zisky z distribúcie a jeho dielo sa stáva menej dostupným pre verejnosť. Tieto spory a kauzy sa často dostávajú do mediálneho a neskôr aj do verejného diskurzu a môže sa stať, že dotknutá strana, ktorá proti filmu vystúpi, je natoľko pretriasaná v médiách, že sa verejná mienka obráti proti nej.

Aký právny rámec majú tieto javy?
← V zásade sa tam „bijú“ dve základné ľudské práva: právo na slobodu prejavu a právo na ochranu osobnosti, cti a súkromia. Keby došlo k súdnemu sporu, budú sa posudzovať podľa princípu proporcionality. U nás však k takýmto súdnym sporom dochádza málokedy.

Čo vlastne dotknuté, protestujúce strany sporov sledujú?
← Pri výskume k svojej knihe som dospel k poznaniu, že žalujúca strana si spravidla hľadá nejakú zámienku, zástupnú príčinu, aby zdôvodnila svoju požiadavku a našla legálny spôsob zákazu filmu, no pravá príčina sa dá vystopovať až neskôr. Napríklad v prípade mediálne dobre známej kauzy okolo filmu Dušana Hudeca Miluj blížneho svojho bol oficiálnym dôvodom zákazu filmu antisemitský výrok jedného zo sociálnych hercov, ktorý režisér odmietol vystrihnúť. Ako sa neskôr ukázalo, skutočným dôvodom jeho pozastavenia bolo, že sa film kriticky vyjadroval k morálnemu zlyhaniu katolíckej cirkvi počas druhej svetovej vojny aj po oslobodení. Film bol podľa tvrdenia jeho autora pozastavený na priamy príkaz vtedajšieho predsedu parlamentu Pavla Hrušovského z Kresťanskodemokratického hnutia.

Vyskytujú sa podobné prípady aj v okolitých či vzdialenejších krajinách?
← Určite áno. Deje sa to aj v Česku, kde išlo napríklad o film Matrix AB, zhodou okolností takisto o Andrejovi Babišovi, alebo o študentský film Rada nad zlato – v tomto prípade sa spoločnosť OVB Allfinanz dva roky súdila s autorom študentského filmu, až kým v máji minulého roku žalobu nestiahla. V USA majú tajnú inštitúciu CARA, ktorá dohliada na všetky filmy, čo idú do distribúcie, a svojím spôsobom ich cenzuruje.

Majú u nás nejakú „tradíciu“ aj protesty tvorcov proti hodnoteniu zo strany recenzentov, ako sa to stalo pri Sedliackom rozume?
← Tým som sa podrobnejšie nezaoberal, ale v poslednom čase sa stretávame s javom, že k filmu vydá stanovisko nejaká relevantná inštitúcia a tvorcovia potom reagujú na toto stanovisko. Stalo sa to napríklad pri filme Garda, keď režisér Ivan Ostrochovský dosť aktívne reagoval na vyjadrenia Historického ústavu SAV. Treba však povedať, že „poplašné správy“ týkajúce sa filmového diela, niekedy aj vykonštruované, nepúšťajú do sveta len dotknuté strany, ale často aj samotní tvorcovia. K následnému mediálnemu diskurzu treba pristupovať kriticky, pretože pravdivosť informácií a subjektívnych vyjadrení sa dosť ťažko vyhodnocuje. Aj Sedliacky rozum je ešte dosť čerstvý prípad.

Motivácia dotknutých strán je v týchto prípadoch pochopiteľná, ale aká je motivácia tvorcov?
← Tvorcovia chcú predovšetkým obhájiť svoj autorský postoj, ktorý preniesli do filmu. Keďže ide o autorský film, ich pohľad môže byť subjektívny, motivovaný ich politickým presvedčením, snahou byť kritickejší, než je bežné. Niekedy teda ani tvorcovia nehľadajú objektivitu, ale snažia sa odhaliť zo svojho pohľadu temné stránky nejakej inštitúcie alebo spoločenského javu a to môže spôsobovať problémy. Keď nakrútia provokatívny film alebo film na kontroverznú tému, akou je u nás napríklad v oblasti histórie vojnový slovenský štát, môžu očakávať prudkú reakciu. Spor sa prenesie do mediálneho diskurzu, jedna strana sa snaží film zastaviť a druhá obhájiť. O filme sa začne viac hovoriť vo verejnosti a to, ktorá strana z toho vyjde víťazne, ukáže spravidla až čas.

text: Jaroslav Hochel / filmový publicista