Piatou loďou dolu Dunajom

Z Piatej lode Ivety Grófovej sa vykľul jeden z najoceňovanejších súčasných slovenských filmov po tom, čo vlani získala Krištáľového medveďa na Berlinale. Zaoberá sa deťmi, ale svojím ladením a spôsobom uchopenia témy sa obracia skôr na dospelé publikum. Dajú sa v ňom nájsť zaujímavé paralely s dvomi novými srbskými filmami.

Zlogonje (Lovci bosorky) od Raška Miljkovića je dobrodružný film, ktorý si užijú viac deti než rodičia, hoci ani tí sa nebudú nudiť. Výrazne štylizovaný a s hrejivým humorom rozpráva príbeh Jovana a Milice, dvoch vrstovníkov Jarky z Piatej lode. Jovan má mozgovú obrnu, ktorá mu sťažuje chôdzu. Milica zažíva odlúčenie svojich rodičov a myslí si, že otcova milenka je bosorka. V snahe zničiť jej čarovnú moc sa spojí s Jovanom, ktorý si predstavuje, že je superhrdina Shade. Ako Shade dokáže v predstavách nielen chodiť, ale aj lietať a bojovať proti neprávosti. Tieto magické scény môžeme prirovnať k motívu lode v Grófovej filme, no kým v slovenskej snímke to vyústi zo sveta detského predstierania do istého magického realizmu, vo filme Zlogonje je to skôr o chlapcových hrách s predstavivosťou.

Najvýraznejšia podobnosť medzi uvedenou dvojicou filmov je generačná, ale tkvie aj v obraze rodičov zlyhávajúcich v situácii, keď ich deti najviac potrebujú. V Piatej lodi hovorí stará mama Jarke, že Lucia je neschopný rodič. Milicinej mame zase vyčíta matka jej životné rozhodnutia.

Kým Jarka a Kristián si vytvoria svoju vlastnú rodinu, Milica a Jovan sa snažia zachrániť skutočnú rodinu dievčaťa. V oboch prípadoch musia deti, aspoň si to myslia, vyriešiť problémy spôsobené dospelými. Obe dievčatá zároveň patria do nižšej strednej triedy a dostávajú sa do kontrastu s chlapcami pochádzajúcimi z bohatších rodín, ktorých však obmedzuje či už fyzický hendikep, alebo prehnaná starostlivosť, ako je to v prípade Kristiána.

A Kristijan je meno hlavnej postavy filmu Kostu Ristića Banditi u potrazi za mamom (Banditi pátrajú po mame), ktorý je pozerateľný aj pre deti, ale plne ho pochopia až ich rodičia. V tomto mestskom dobrodružstve účinkujú rómski detskí neherci a má drsný ráz v duchu docu-fiction z prostredia Belehradu. Vo veľmi voľnom príbehu potrebuje Kristijan, ktorý žije na ulici, nájsť svoju matku, aby mu pomohla dostať jeho brata a sestry z detského domova. Matka si však už zariaďuje lepší život v Nemecku s novým milencom.

Prístup v duchu docu-fiction, protagonisti z marginalizovaných skupín aj motív ekonomickej migrácie tvoria prieniky s filmom Ivety Grófovej Až do mesta Aš, respektíve s tým, na čo si už medzinárodné publikum pri slovenských filmoch v poslednom čase zvyklo: so sociálnymi dokudrámami typu Zázrak či Koza.

Kým niektorí mladí srbskí režiséri začínajú robiť filmy, aké by radi videli v detstve, iní, medzi ktorých patrí aj Ristić, experimentujú s formou a metódou podobne ako Grófová, Juraj Lehotský alebo Ivan Ostrochovský, cieliac na arthousové publikum. V oboch krajinách je možnosť i potreba tvoriť oba druhy filmov a problémy, s ktorými sa obe spoločnosti stretávajú, majú veľa spoločného. Možno by mohli odvážnejší distribútori v Bratislave i v Belehrade zvážiť uvedenie niektorých týchto filmov aj mimo festivalov – ktovie, je dosť možné, že by sa divákom páčili.

text: Vladan Petković (srbský filmový publicista)