Peter Kerekes

režisér a producent

Ako dvanásťročný som pozeral s otcom ukrajinský film režiséra Jurija Ilienka Biely vták s čiernym znamením. Obrazy z filmu sa mi vryli do pamäti ako drevoryty – otec sa živí pašovaním budíkov, ktoré začnú zvoniť  v momente, keď sa v noci pokúša prebrodiť s kontrabandom hraničnú rieku; horiaci kolchozník priviazaný k traktoru, mĺkve tváre ukrajinských roľníkov a nad tým bociany. Ten film som odvtedy nevidel, pamätám si z neho len obrazy a predstavu o dejinách ako o rodinnej ságe. S odstupom času som zistil, že vlastne dvadsať rokov točím variácie na tento film. Uprostred mojich príbehov je vždy jedinec, ktorý musí nejakým spôsobom čeliť takzvaným veľkým dejinám: buď v rusínskej dedinke Ladomirová, na košickej plavárni, alebo za stolom vojenskej kuchyne. Rovnako ako Ilienko sa snažím svoje filmy prerozprávať cez silné obrazy, ktoré (dúfam) zanechajú odtlačok v pamätiach divákov, aj keď na samotný film už časom zabudnú.

Druhý film, ktorý si vlastne nepamätám, je Fanny a Alexander od Ingmara Bergmana. Videl som ho s mamou, určite som ešte nemal pätnásť rokov, v košickom filmovom klube zo 16 mm premietačky. Dlhé pauzy počas výmeny filmových kotúčov. Polovici filmu som nerozumel, no napriek tomu si myslím, že je to dielo, ktoré malo najväčší vplyv na môj vzťah k náboženstvu. Pamätám si z neho dve rodiny. Spravodlivú, asketickú protestantskú rodinu, žijúcu podľa prísnych morálnych pravidiel vo vlastnom svete, kde je ťažké vysloviť a prejaviť lásku. A katolícku rodinu plnú súkromných hriechov a skrytých tajomstiev, ktorá napriek všetkému žije v radosti, možno práve v tušení Božej milosti a odpustenia. Film Fanny a Alexander zostal pre mňa natoľko spojený s intímnou atmosférou malého klubu, že som už nikdy nemal odvahu pozrieť si ho znova, aby sa nestratilo čaro (takmer detskej) spomienky.

Tretí film, ktorý ma ovplyvnil, som nikdy v živote nevidel. Hovoril mi o ňom Boris Hochel počas cesty autobusom do Prahy. Ale hovoril o ňom tak dlho a podrobne, že ho mám dodnes pred očami. Vo francúzskom dokumente Je t’aime hľadajú autora grafitu „Milujem ťa“, namaľovaného na moste. Režisér natočí niekoľko ľudí, z ktorých každý tvrdí, že on je autorom; oni porozprávajú príbeh a my sa nikdy nedozvieme, ako to bolo naozaj.