ELO HAVETTA

V júni by sa dožil osemdesiatky tvorca filmov Slávnosť v botanickej záhrade (1969) a Ľalie poľné (1972). Elo Havetta zomrel 3. 2. 1975.

Keď Jonáš Havetta v závere filmu Slávnosť osamelej palmy (2005, r. Juraj Johanides, Marko Škop) rozpráva o tom, ako Ela Havettu uväznili počas návštevy Sovietskeho zväzu a ako následne záhadne zomrel, je jasné, že Havetta je súčasťou sveta legiend, či už lokálnych, z rodných Vozokán, alebo kolibských/režisérskych, od jeho mladších kolegov. Tak ako Havetta vo svojich filmoch menil vodu na víno, tak jeho „dediči“ dokázali premeniť smrť spôsobenú prasknutým žalúdočným vredom na farbistý príbeh z rokov teroru.

Nakrútil dva celovečerné filmy, napriek výnimočnému talentu ho systém po Ľaliách poľných odsúdil na nakrúcanie televízneho magazínu Ráčte vstúpiť!. Pritom armáda netalentovaných na Kolibe mohla vyrábať bezproblémové hlúposti.

Na Škole umeleckého priemyslu (1953 – 1957) a po návrate z vojenskej služby si Havetta postupne utvoril okruh kamarátov, priateľov, ktorí s ním v tej či onej miere spolupracovali až do 70. rokov – Juraj Jakubisko, Ján Johanides, Svetozár Stračina, Vlado Popovič, Vlado Bednár a ďalší. Popri fotografii získal skúsenosť s bábkovým divadlom, aranžérstvom i prácou výtvarného redaktora. Všetko vyústilo do rozhodnutia prihlásiť sa na FAMU (1961).

Zo študentských filmov z rokov 1961 až 1966 je generačným manifestom Předpověď: nula (1966, scenár Lubor Dohnal, jeho rozhodujúci spolupracovník). Pre Havettu a jeho rovesníkov je hra osou života, jeho jadrom i zmyslom. Práve vďaka hre mladí filmári/umelci objavovali nové súvislosti, vzopreli sa nude a monotónnosti. Havetta sa nevyhýba ani tragickým polohám, absurdite či smútku, ale vždy ich zobrazuje spôsobom, ktorý skôr spája, než rozdeľuje, zjednocuje gýč a vznešenosť, grotesku a tragiku, bolesť a nadšenie.

V debutovej Slávnosti v botanickej záhrade intuitívne čerpal z karnevalizácie, ako to už pred tridsiatimi rokmi vystihol Jozef Macko. Film v duchu Bachtinovej koncepcie stredovekej karnevalovej kultúry spája „rôznorodé javy, zbližuje vzdialené, zlučuje prvky, ktoré sa navzájom vylučujú, artikuluje rozmanité druhy paródií a travestií – najmä paródie rôznych oficiálnych a vážnych ceremoniálov, jánošíkovskú legendu“, znižuje, prevádza všetko „vysoké, duchovné, abstraktné do materiálne telesnej roviny“, udalosti sprízemňuje, spája „so zemou ako s princípom pohlcujúcim a zároveň rodiacim“(J. Macko).

Jeden zo zásadných filmov našich dejín narazil na primitívne odmietnutie nového, pookupačného vedenia kinematografie. Havetta nemohol nakrútiť Terárium ani Keby som mal pušku ani skvelý scenár Pod zem, pod zem. Až vďaka Vincentovi Šikulovi sa podarilo dosiahnuť, aby nakrútil jeho scenár filmu Ľalie poľné. Rozprávanie o návrate dvojice demobilizovaných vojakov z frontov 1. svetovej vojny stavia na protiklade „usporiadaného života“ sedliakov a remeselníkov a voľného, slobodného života tulákov, „ľalií poľných“. No v jednom i druhom nachádzame okamihy túžby po opačnom životnom postoji.

O jeho poslednom filme povedal kolibský riaditeľ Štefan Malíček, že mu „dominuje parazitizmus, nemorálnosť, nezmyselnosť a ošklivosť“.

Celkom oprávnene povedal Albert Marenčin na seminári o Havettovi v roku 1988, prvom po dlhých rokoch mlčania o diele výnimočného filmára, že Elo Havetta zomrel na normalizáciu.

text: Václav Macek (filmový historik)
foto: archív SFÚ/Vladimír Vavrek

ANTON KRAJČOVIČ

V júni by sa dožil deväťdesiatky filmový architekt Anton Krajčovič, ktorý stál za desiatkami celovečerných filmov, množstvom televíznych titulov a spolupracoval s režisérmi, ako boli Štefan Uher, Peter Solan, Eduard Grečner, Juraj Jakubisko, Elo Havetta, Dušan Hanák, Martin Hollý, Dušan Trančík, ale aj Alain Robbe-Grillet.

Počas štúdia na Štátnej priemyselnej škole stavebnej v Bratislave absolvoval exkurziu do barrandovských filmových ateliérov, ktoré na neho urobili veľký dojem, a po maturite sa tam dostal už ako adept filmovej architektúry na prax. Začal nasávať množstvo podnetov v spolupráci so skúsenými českými architektmi, ako boli Karel Škvor, Ferdinand Fiala, Bohuslav Kulič a predovšetkým Jan Zázvorka, ktorý bol aj supervízorom Krajčovičovej prvej samostatnej práce na filme Rodná zem (1954, r. J. Mach), vznikajúcom už na Slovensku.

Krajčovič sa popri pribúdajúcej práci na filmoch zapojil aj do scénografickej tvorby pre televíziu, ktorá bola v úplných začiatkoch. Azda najzaujímavejším obdobím sa pre neho stali 60. roky; na ich začiatku boli návrhy pre plánovaný sci-fi film podľa knižnej predlohy J. A. Talla Zelená planéta Zem, ktorý sa, žiaľ, napokon nezrealizoval. Čoskoro však vznikli dôležité filmy Havrania cesta (1962, r. M. Hollý) či Boxer a smrť (1962, r. P. Solan) a potom prišiel Organ (1964), na ktorom spolupracoval s režisérom Štefanom Uhrom. Iva Mojžišová v knihe Anton Krajčovič pripomína, že Organ je podobenstvo, a v súvislosti s prístupom filmového architekta zdôrazňuje princíp analógie a prácu s vizuálnou vertikalitou. „Princíp analógie bol vhodný tvárny prostriedok, umožňujúci ozvláštnene odlíšiť dejové roviny príbehu a zároveň bohato inštrumentovať privilegovaný tvar, vertikálu, ako prvok jednotiaci a zvýznamňujúci.“ Režisér Uher oceňoval na svojom tvorivom partnerovi okrem iného veľký zmysel „pre významový detail, nenápadnú rekvizitu, ktorá zvyšuje hodnovernosť celku. Priestor, ktorý utvára, je vždy životný“ (Televízia, 1977). Pod tou „životnosťou“ môžeme azda chápať aj schopnosť priestorového riešenia scény komunikovať skryté významy a vnútorné stavy postáv. Režisér Martin Hollý spomínal príklad svojho televízneho filmu Balada o siedmich obesených (1968), ako sa v ňom Krajčovič snažil odlíšiť každú celu podľa konkrétnej postavy, ktorá v nej čakala na popravu, a aké intenzívne reakcie sa mu týmito priestormi podarilo vyvolať v hercoch. Krajčovič zase viackrát opisoval svoje zámery v súvislosti s televíznym Kubom (1965, r. M. Ťapák), kde sú dekorácie vytvorené zo zväčšeniny ľudovej výšivky. „Vznikla akási štylizovaná pavučina. Tým som symbolizoval starú slovenskú dedinu, kde každý každého poznal, kde nebolo tajomstiev a všetci vedeli všetko o všetkých. A spätosť s neviditeľnou pavučinou spolupatričnosti, vyjadril sa v rozhovore pre Film a divadlo v roku 1969. V tom období robil na Jakubiskovom filme Vtáčkovia, siroty a blázni a na Hanákovom celovečernom debute 322, čakala ho práca na koprodukčnom titule Eden a potom... Alaina Robba-Grilleta (s ktorým spolupracoval aj na jeho predošlej snímke Muž, ktorý luže).

Z neskoršieho obdobia spomeňme aspoň zopár Krajčovičových filmov: Keby som mal pušku (1971, r. Š. Uher), Ľalie poľné (1972, r. E. Havetta), Pacho, hybský zbojník (1975, r. M. Ťapák), Koncert pre pozostalých (1976, r. D. Trančík), Pásla kone na betóne (1982, r. Š. Uher), Sladké starosti (1984, r. J. Herz). Posledným bol film Sedím na konári a je mi dobre (1989, r. J. Jakubisko). Anton Krajčovič zomrel 13. 1. 2002.

text: Daniel Bernát
foto: archív SFÚ/Vladimír Vavrek