Zuzana Ďuricová Hájková

choreografka, riaditeľka Divadla Štúdio tanca

Je jedno obdobie v mojom živote bytostne späté so slovenským filmom. Sú to deväťdesiate roky (1993 – 2000) a v nich štyri filmy Martina Šulíka: Všetko čo mám rád, Záhrada, Orbis pictus a Krajinka. Tieto magické filmy boli pre mňa vlastne choreografiou, v ktorej som sa dala unášať plynutím obrazov a hudby. Okrem réžie k tomu, samozrejme, prispievala vynikajúca kamera Martina Štrbu, výprava Ferka Liptáka a hudba Vladimíra Godára. Niektoré repliky sa v okruhu mojich vtedajších priateľov stali kultovými. Napríklad „Teraz je všetko, ako má byť...“ alebo „Krajina je to pekná, len žiť sa tu nedá“. Už to asi len parafrázujem, ale aktuálne je to stále, nie? Myslím si, že Martin Šulík ako osobnosť obklopená vynikajúcim tímom vytvoril nespochybniteľný základ pre nasledujúce generácie tvorcov.

V súčasnosti si rada pozriem aj slovenský dokumentárny film. Medzi moje najobľúbenejšie patrí tvorba Erika Baláža, konkrétne film Vlčie hory. Pokiaľ viem, túto výnimočnú snímku uviedol aj kanál National Geographic. Páči sa mi spôsob, akým Baláž pracuje. A tak trocha provokatívny, respektíve dosť, je Miro Remo. Oslovili ma jeho dokumenty Richard Müller: Nespoznaný a Cooltúra. Z najnovších hraných filmov sú pre mňa inšpiratívne slovensko-česká Učiteľka a Piata loď režisérky Ivety Grófovej, pri ktorej musím dodať, že aj samotná knižná predloha Moniky Kompaníkovej je vynikajúca. Určite som na pár svojich obľúbených filmov zabudla, isto však vnímam, že slovenskému filmu sa darí a želám mu: Len tak ďalej!