PETER KRIŠTÚFEK
(23. 6. 1973 – 23. 4. 2018)

V apríli tragicky zahynul vo veku 44 rokov Peter Krištúfek, tvorca filmov Dlhá krátka noc (2003, TV), Momentky (2008), Viditeľný svet (2011) či Jediná známa fotografia Boha z poviedkového projektu Slovensko 2.0 (2014).

Nechce sa mi o Petrovi písať v minulom čase. Nejde mi to. Bol to môj kamarát, od chvíle, keď sme začali spolupracovať, sa stal dôležitou súčasťou môjho života. Prvý raz sme sa stretli už na škole. Tam sa nám však asi aj pre ročníkový posun nepodarilo pracovne stretnúť. Naozajstné stretnutie nastalo vlastne až vďaka práci na filme Viditeľný svet. Odvtedy bola naša spolupráca a ľudská blízkosť naozaj veľmi intenzívna. Udialo sa to vlastne veľmi príznačne v literárnej kaviarni Ex Libris. V tamojších suterénnych priestoroch som mal strižňu. To miesto bolo symbolické, pretože sa tam prelínali Petrove dve hlavné profesie – literatúra a film. Peter tam prichádzal ako verný návštevník kníhkupectva a libressa pani Marty Šátekovej.

S Petrom sa spolupracovalo fantasticky. Najmä preto, že to bol fantastický človek. Ale tých dôvodov bolo omnoho viac. Bol veľmi vzdelaný a múdry. Dalo sa s ním rozprávať o všetkom. A veľmi radi sme spoločne túto možnosť využívali. Jeho markantnou črtou, ktorá nie je až taká samozrejmá u všetkých ľudí z umeleckých profesií, bola až ohromujúca pracovitosť. Ale nebola to žiadna drina. Bolo na ňom stále vidieť, že to tempo, akým pracuje, je spôsobené tým, že ho tá práca nesmierne baví. Sú takí, ktorí pracovitosť suplujú talentom. A opačne, tí, čo ho majú menej, to dobiehajú pracovitosťou. Ale to on nepotreboval, talentu mal požehnane. Bol to jeden z najtalentovanejších ľudí, akých som stretol. Okrem už spomínaných profesií bol aj veľmi nadaný hudobník. Mal som na ňom veľmi rád, že bol maximálne pozitívny. Neutápal sa v jalovom vajataní, čo všetko sa nedá, vždy hľadal riešenie. A mal naozaj neutíchajúcu energiu. Stále išiel ďalej. Neprestajne prichádzal s množstvom nových nápadov aj nových projektov. Od nikoho som nečítal toľko vynikajúcich scenárov a námetov. Mnohé, žiaľ, zostali nezrealizované. Neúspech ho nikdy nepoložil. Išiel ďalej, niečo na chvíľu odložil, robil iné a potom sa k tomu snažil vrátiť alebo to použiť inak. Šokujúce je, že o mnohých jeho aktivitách v iných ako filmových či literárnych oblastiach som nestíhal ani len tušiť. Spomeniem aspoň tie gastronomické. Vynikajúco varil a bol zakladajúcim členom veľmi agilnej Gastronomickej spoločnosti.

Nemôžem o Petrovi nepovedať ešte prinajmenšom to, že bol veľmi priamy a odvážny človek, čo mu možno aj trochu komplikovalo život. Súčet všetkých jeho ľudských vlastností a profesijných daností spôsoboval, že práca s ním bola naozaj pôžitkom. Už pri našej spoločnej práci na filme Viditeľný svet som si uvedomil, že vzniká niečo výnimočné. O to viac ma mrzí, že tento film zostal v kontexte slovenskej kinematografie podľa mňa tak trochu nedocenený. A výnimočné to bolo vďaka tomu, aký Peter bol. Bol schopný vyťažiť zo svojich spolupracovníkov maximum. Ale nie autoritársky. Išiel im príkladom vlastným odhodlaním a vášňou pre vec. Vedel svoje okolie počúvať a otvorene prijímať akékoľvek podnety.

Mrzí ma, že už nestihneme spolu na niečom ďalšom pracovať. Alebo aspoň spolu dorobiť to, čo máme rozrobené. Alebo aspoň spolu pobudnúť. Snažím sa však byť pozitívny, tak ako bol Peter. Peter zostal medzi nami a naďalej zostane aj vďaka knihám a filmom, ktoré stihol urobiť. Preto si môžem dovoliť ten prítomný čas.

text: Maroš Šlapeta (strihač)
foto: Noro Hudec