Archív ako prameň

Od 3. do 8. mája sa konal Medzinárodný festival krátkeho filmu Oberhausen, tentoraz aj so zastúpením slovenských filmov (a Slovenského filmového ústavu) v programe.

V nekonečnom univerze krátkometrážnej filmovej tvorby sa vždy najlepšie orientovalo prostredníctvom filmových festivalov. Každý z nich, pochopiteľne, tvorí vlastný, špecifický svet krátkeho filmu, snaží sa (re)formovať predstavy o jeho kvalitách či premenách v čase. Každý festival k tomu inak pracuje s vlastnou tradíciou, inak rozvíja archeológiu pohyblivých obrazov v snahe podnecovať nové prieskumy a výboje súčasnej tvorby.

Jedna z najstarších a stále najprogresívnejších európskych súťažných prehliadok krátkeho, najmä dokumentárneho a experimentálneho filmu v Oberhausene, ktorá už od polovice 50. rokov určuje jeho smerovanie a spolu s festivalmi v Lipsku (61. ročník) a Krakove (58. ročník) výrazne prispela aj k rozmachu krátkometrážnej tvorby na Slovensku, v posledných rokoch razantne inovuje celkovú koncepciu návratov do minulosti. Prístup k archívu ako živému prameňu naznačuje skúšanie stále nových formátov umožňujúcich prepájanie kľúčových fenoménov, ideí, hnutí, prelomových diel či autorov dejín krátkeho filmu s tými zo súčasnosti. Krátky film stále predstavuje najotvorenejšie pole filmovej praxe a myslenia. Sprievodné, zväčša archívne sekcie v Oberhausene fungujú ako skutočné laboratória a nezriedka tak priťahujú väčšiu pozornosť ako tie súťažné. Takým príkladom môže byť program Positions (2016), venovaný problematike zbierania, uchovávania a vystavovania filmov vizuálnych umelcov (program spolupráce s galériami a múzeami; podobná zbierka vzniká aj v SFÚ). Tohto roku nasledoval trojročný výskumný projekt Re-selected, zameraný na výskum dejín filmu ako dejín konkrétnych filmových kópií a zároveň dejín ich recepcie ovplyvnenej filmovými festivalmi, na ktorých sa uvádzali. Festival má bohatý archív kópií víťazných filmov, a tak sa niektoré často ako jediné zachovali v pôvodnom stave, napr. bez cenzúrnych zásahov.

Tvorbu nových spojení a rezonancií medzi filmom a výtvarným umením, jednotlivými autormi, dielami, sekciami, ročníkmi dobre ilustruje aj nový live cinema projekt fínskeho režiséra a kurátora Miku Taanilu Conditional Cinema, skúmajúci status kinematografie a pohyblivých obrazov v digitálnej ére (3D/VR spektáklov), v rámci ktorého premenil tradičnú kinosálu na miesto „happeningov tu a teraz“ s dôrazom na jedinečnosť projekcie (podmienenosť výkonom premietača, techniky, správaním divákov), improvizáciu či interaktivitu. Tento program vzišiel z kmeňovej, predovšetkým archívnej programovej sekcie festivalu Theme, ktorú Taanila ako hosťujúci kurátor venoval v roku 2014 fenoménu „filmu bez filmu“, témam participácie, intermediality, resp. expanded cinema – zameral sa na diela, ktoré sa dejú v kine, ale bez projekcie pohyblivých obrazov (od W. Ruttmanna, M. Snowa, V. Export a ď.). Vždy je tu zaujímavé sledovať, akým výživným podhubím pre stále nové programy a tvorbu nielen filmárov dokážu byť v Oberhausene tieto v rôznej miere archívne, tematicky orientované výbery – bez ohľadu na to, či reagujú na nové technológie (Tretí obraz: 3D kino ako experiment, 2015), žitú súčasnosť (Plochosť: Kinematografia po internete, 2013), alebo sa týkajú slávnej minulosti (Pri vychádzaní z kina: Knokke, Hamburg, Oberhausen, 2018).

V roku 2013 sa festival rozhodol ešte viac rozšíriť toto archívne inšpiračné fórum o ďalšiu pravidelnú, časovo neobmedzenú sekciu Archives, zameranú na prezentáciu všeobecne známych i zabudnutých pokladov krátkometrážnej filmovej tvorby zo zbierok filmových archívov z celého sveta, prípadne na projekty ich digitalizácie a reštaurovania. Každý rok festival uvedie štyri inštitúcie v programoch zložených z piatich až ôsmich filmov, pričom výber experimentálnych filmov je výhodou, ale nie podmienkou – účinnejšia sa ukázala pestrosť rukopisov a kompaktnosť zostavy. Súbor slovenských krátkych dokumentárnych a animovaných filmov teda vznikal ako site specific kurátorská prezentácia pripomínajúca snahy experimentovať v krátkej metráži na Kolibe – aj pod vplyvom kontaktov s festivalom v Oberhausene. Od roku 1958, počnúc prvoprieskumom Štefana Uhra, túto odvahu posilňovali účasťou v súťaži, kritickým pokrytím i v diskusiách mnohí tvorcovia (Urc, Trančík, Slivka, Hanák) a kritici (Branko, Kalinová, Mihálik). Ich diela tu v každom prípade po polstoročí zafungovali na nových divákov opäť ako zjavenia.

Pôvodné motto festivalu v Oberhausene „Cesta k susedom“ vyjadrovalo od konca 50. rokov jeho ústretovosť a zvedavosť smerom na východ. Úspech prezentácie SFÚ naznačuje možnosť aktivácie tohto dávneho tvorivého prepojenia. A spomínané rezonancie by mohli určite blahodarne pôsobiť aj na súčasnú slovenskú krátkometrážnu tvorbu.

text: Martin Kaňuch