MARTA PROKOPOVÁ

Vo Film.sk sa vraciame k staršej rubrike Ako ďalej, absolvent?, aby sme predstavili začínajúcich filmárov, zistili, aké skúsenosti získali počas štúdia a s akými predstavami a ambíciami vstupujú do profesionálneho života. Tentoraz prinášame vyjadrenia Marty Prokopovej, ktorá v roku 2015 absolvovala Ateliér animovanej tvorby FTF VŠMU.

Na VŠMU by som vyzdvihla slobodu, priestor, čas a techniku, čo som mala vždy k dispozícii. Mohla som v sebe objaviť úplne nové obzory, za čo som nesmierne vďačná. Experimentovanie v ateliéri mi prinieslo množstvo skúseností a inšpirácie, z ktorej čerpám dodnes. Z inej perspektívy poviem, že ako tvorca som potrebovala vnútorne „nakopnúť“ od profesionálov, čo sa nedialo tak často, ako by som v tom čase potrebovala. Na VŠMU študuje množstvo poslucháčov, ktorí nastúpia hneď po strednej škole a často nie sú pripravení rozprávať príbehy, nie sú vyzretí. Samozrejme, nedá sa generalizovať, no môj prípad to bol rozhodne. Preto by som si želala, aby vyzretí tvorcovia viac vnášali medzi študentov svoje tvorivé fluidum, pokúsili sa v nich prehĺbiť lásku k filmu. Urýchlil by sa tým proces ich umeleckého aj ľudského dozrievania.

Svoj odbor som študovala už na strednej škole, no až v bakalárskom ročníku sa vo mne čosi radikálne zmenilo. Dovtedy som mala neustále pocit, že cvičenia, na ktorých pracujem, sa ma nedotýkajú, nemala som k nim žiaden vzťah. Bola to pre mňa remeselná práca bez hlbšieho zmyslu. Potom som však pocítila obrovský priestor, „zhora“ sme dostali slobodu a nad svojím prvým filmom som zrazu premýšľala ako autor, nie ako animátor. Cítila som, že prostredníctvom filmu mám čo povedať, aj keď nie som najšikovnejší remeselník. Od toho momentu sa na mňa začali postupne „lepiť“ všetky veci, ktoré som zanedbala, a zároveň som začala vnímať seba, svoj rukopis. Dokonca som začala mať chvíľami pocit, že by som mohla mať aj talent. Ako režisér a výtvarník som prvé roky v ateliéri doslova zápasila s tým, že môj výtvarný štýl je príliš komplikovaný na to, aby som ho využila v tvorbe. Snažila som sa prispôsobovať mainstreamu, splniť aspoň priemer. Bola to veľká chyba a strata času. Nakoniec som začala používať intuíciu a veci do seba občas zapadli. Vtedy prichádza eufória.

Určite by som sa chcela ďalej venovať autorskému filmu, videoklipom, ilustrácii a grafike. Myslím si, že práca v tomto odvetví je veľmi fluidná a často sa človek ocitne v pozícii, v akej sa pred pár rokmi (alebo včera) vôbec nevidel, čo je obrovská výhoda. Hovorí sa, že trpíme božským syndrómom. To však neznamená, že sa cítime ako bohovia, práve naopak, neustále pochybujeme o sebe a svojej tvorbe. Božský syndróm však symbolizuje pocit, že vidíme svoj vlastný svet a snažíme sa ho zhmotniť vo svojich filmoch, čo vie byť psychicky aj fyzicky náročné. Ukončenie štúdia bolo šokom pre hlavu aj srdce. Na škole je krásne to, že človek robí všetko bez očakávaní, vtedy nie je nevyhnutná dôvera celého sveta v moje dielo. Prvé veľké zlomy v mojej tvorbe sa odohrali práve v čase, keď som zápasila s dôverou k sebe samej a svet okolo som veľmi nevnímala. Vnútorné napätie, čas na premýšľanie (prokrastináciu), káva z automatu – ak máte toto, ste najbohatší študent vo vesmíre.

Mám okolo seba množstvo talentovaných ľudí, ktorých som stretla počas štúdia a cestovania po festivaloch. Sú to veľmi vzácne momenty spolupatričnosti a pokory (i srandy), spájanie rôznych svetov a pohľadov na umenie. Je to taký zvláštny pocit zázemia. Čo sa týka spolupráce na mojej vizuálnej tvorbe, za posledné roky som si uvedomila, že by som sa zaradila skôr medzi osamelých bežcov, pretože som veľký chaotik a nejaký čas mi trvá, než si pospájam vlastné nitky. Pracovať so mnou je náročné. Ďalšia vec je, že ateliéry vnášajú medzi tvorcov prirodzené puto. Dalo by sa povedať, že sme so spolužiakmi naozaj prežili v škole roky, tvrdli sme tam nonstop. Pri dokončovaní magisterského filmu som rok zo školy nevyšla. Z takejto práce sa dá len ťažko vypnúť, človeka pohltí, občas úplne zhltne. Je ťažké vytvoriť si odstup. Na to, aby nakreslený svet pôsobil autenticky, musí doň umelec vstúpiť a prežiť si emócie postáv a atmosféru.

Momentálne pracujem na debutovom krátkometrážnom animovanom filme Divoké bytosti spolu s režisérom Michalom Blaškom a pod krídlami producentiek Simony Hrušovskej a Veroniky Kocourkovej (Super film). Na tomto projekte sme začali pracovať niekoľko mesiacov po ukončení môjho štúdia a dnes je vo fáze produkcie, z čoho sa všetci nesmierne tešíme a dúfame, že sa nám podarí spraviť super film.

spracovala Zuzana Sotáková