K zemi sa skláňaš, ľalia poľná

V rubrike TV tip predstavujeme archívne slovenské filmy zaradené do aktuálneho televízneho vysielania. Tentoraz priblížime snímku režiséra Ela Havettu Ľalie poľné (1972), ktorú v júni uvedie Dvojka RTVS.

Elo Havetta, ktorý by sa tento mesiac dožil osemdesiatky, debutoval v roku 1969 farbistou feériou Slávnosť v botanickej záhrade a hneď v nej potvrdil svoj výnimočný talent. Celovečerný karneval vo vinárskej dedinke Babindol je jedinečnou oslavou radosti zo života, fantázie a bláznovstva. O tri roky neskôr, už v čase normalizácie, natočil svoj druhý a, žiaľ, aj posledný film Ľalie poľné. Pôvodne mal robiť na iných projektoch, vedenie Koliby ich však neschválilo alebo ich pridelilo iným tvorcom. Keď Havettovi napokon povolili Ľalie poľné, vtedy ešte len 33-ročný režisér si dal na natáčaní veľmi záležať. Scenár i názov filmu (pôvodne Slnko, dážď, ľalie poľné) sa viackrát menili. Výsledný film však nakoniec ideológom nevyhovoval a Havettu z Koliby vyštvali do televízneho prostredia.

Ľalie poľné sú adaptáciou novely Vincenta Šikulu Nebýva na každom vŕšku hostinec z roku 1966. Šikula je aj autorom scenára a vo filme si zároveň zahral postavu mnícha organistu. Literárna predloha prináša obraz ľudí zo spoločenskej periférie, ktorí sú obdarení veľkou vnútornou silou. Daniel Hevier napísal o príbehoch jej protagonistov v časopise .týždeň, že „sa odohrávajú v akomsi ,bezdobí‘ a práve tým sa stávajú epizódy jednotlivých epoch metaforou celých slovenských dejín“. Havetta svoje filmové ľalie zasadil do juhoslovenskej dediny v období po skončení prvej svetovej vojny. Na plátno preniesol Šikulov experiment inšpirovaný voľnosťou hudobnej kompozície. Celý tvar je založený na princípe polyfónnej hudobnej skladby, a to nielen z hľadiska formy, ale i celej dramaturgickej osnovy. Sú v ňom motívy, ktoré sú sólové a rozvíjajú sa, aby nakoniec splynuli v symfónii, leitmotívy a refrény ako invalid, ktorý vždy opakuje jednu vetu, autobus, ktorý pravidelne prichádza do dediny, a legionár, ktorý ho vždy zmešká, a babka s modlitebnými knižkami,“ uvádza sa v článku Literárne adaptácie v slovenskom filme, publikovanom v Kultúrnom živote v roku 2001.

Samotné ľalie vo filme zosobňujú dvaja tuláci, ktorých vojna priviedla na mizinu a ktorí stratili všetko. Krujbel a Hejgeš chodia po jarmokoch, kde spievajú, zabávajú ostatných aj seba a žobrú. A márne hľadajú domov. Hneď v úvode filmu Krujbel, ktorý sa často odvoláva na biblické pravdy, vysvetľuje: „Pozrite, vtáctvo nebeské ani neseje, ani nežne, a predsa má čo jesť. Ľalie poľné sa nestarajú, čím sa šatiť a aký krásny majú šat. Ľudia sa Boha spustili a diabla sa chytili.“ Svojou veselosťou, akoby trochu predstieranou, bojuje proti ťažkému osudu a vlastnej osamelosti. Oproti Slávnosti v botanickej záhrade vyznievajú Ľalie poľné tragickejšie a otvárajú otázky o ľudskej existencii a slobode jednotlivca.

Sám Havetta o svojom filme napísal: „Hlavnou témou filmu je domov, jeho nostalgické kúzlo, jeho poézia, v kontrapunkte s nostalgickými túžbami po diaľkach, slobode, neustálom putovaní pod jasnou klenbou vecnej prírody, ktorá je domovom i osudom tulákov, večných pútnikov, večných vojnových veteránov.“ Režisér do snímky zakomponoval množstvo nehercov, pohráva sa s prvkami nemého filmu, kreatívne využíva farebné tónovanie a charakteristická je i rozmanitosť hudobno-zvukovej zložky (autorom hudby je Zdeněk Liška). „Napriek tomu je ten insitný príbeh zároveň priezračný a svojím spôsobom prístupný a to je možno najtajomnejší ,trik‘ Ela Havettu, mága slovenskej kinematografie, ktorému ,olovená doba‘ normalizácie nedala žiť, dodáva k Ľaliám poľným filmový kritik Pavel Branko.

Ľalie poľné (r. Elo Havetta, 1972)    Dvojka RTVS, 16. 6.

text: Barbora Gvozdjáková (filmová publicistka)
foto: archív SFÚ/Anton Podstránsky