Každá doba potrebuje hrdinov

Režisér Peter Bebjak nedávno získal národnú filmovú cenu Slnko v sieti za snímku Čiara. Je známy tým, že s každým novým filmom mení žáner – aktuálne rozširuje svoju filmársku skúsenosť o rozprávku (Vianočné želanie) aj o príbeh z druhej svetovej vojny (Správa).

Urobme čiaru za Čiarou. Už niekoľko rokov pripravuješ film Správa a opäť to bude pre teba nová téma i žáner. Je to adaptácia knihy Alfréda Wetzlera Čo Dante nevidel, na ktorú ste kúpili práva.
Existujú dve knihy. Jedna je od Rudolfa Vrbu, tá je viac príbehová, kým Wetzlerova je viac dokumentárna. Na Vrbovu knihu sú už práva dávno odkúpené a Wetzler bol vždy akoby ten druhý, pretože zostal na Slovensku. Svet pozná tento príbeh cez Vrbovo rozprávanie, keďže odišiel do Kanady. Takže sme sa rozhodli, že spracujeme Wetzlerovu knihu. Oslovil nás scenárista Jozef Paštéka a vzhľadom na to, že sme o tejto knihe už dávnejšie uvažovali, išli sme do toho. Mne ju dal kedysi herec Ivan Šándor, podpísanú Wetzlerovým pseudonymom Ivan Lánik, a keď som si ju prečítal, zostal som ohúrený. Je to príbeh, o ktorom málokto na Slovensku vie. A nesmie sa naň zabudnúť, najmä nie v súčasnosti. Treba také príbehy rozprávať, ukázať cez ne, kde a ako sme zlyhali – ako spoločnosť, ako ľudia. A najmä ide o to, ukázať reálneho, konkrétneho hrdinu. Každá doba potrebuje hrdinov a títo dvaja ľudia nimi boli, pretože neutekali, aby si zachránili život, ale preto, aby odovzdali správu o Osvienčime a hrôzach, aké sa tam dejú. To je rozdiel.

Film pripravuješ už štyri roky a hovoríme o ňom v období, keď sa médiá plnia správami o rastúcom antisemitizme. Je dôležité rozprávať podobné príbehy aj preto, že priami svedkovia týchto hrôz už odchádzajú?
Pre mňa je dôležité, aby túto správu dostávali mladí ľudia, pretože oni si to vôbec nevedia predstaviť. Ani my si nevieme predstaviť, ako mohli ľudia prežiť v pekle koncentračných táborov. Za komunizmu sa nakrúcali filmy o druhej svetovej vojne, ale o holokauste ani nie.

Ak hovoríš, že chceš cieliť aj na mladé publikum, nemôže to byť didakticky vyrozprávaný príbeh...
Presne tak, nechceli by sme z toho urobiť akúsi historickú učebnicu. Chceme, aby to pochopilo aj mladé publikum. Naším zámerom je odsnímať, čo tá doba v sebe niesla. Tomu sme prispôsobili jazyk a spôsob rozprávania príbehu.

Autorom scenára je Jozef Paštéka, ktorý patrí ku generácii narodenej tesne po vojne. Ty si generačne práve medzi ním a publikom, ktoré by si rád oslovil.
Jozef je veľmi analytický, poctivý v zbere materiálu. Prečítal množstvo kníh a absolvoval veľa rozhovorov s ľuďmi, ktorí prežili koncentračný tábor, aj s historikmi. Nie je to teda iba adaptácia knihy, pretože ona v sebe nemá čistý lineárny príbeh. Jozef použil vo filmovom príbehu na dokreslenie doby aj veci, ktoré zozbieral. Do toho vstupuje môj pohľad na tému, ktorý je trochu iný, s víziou, že by mal byť niekomu venovaný. Chcem, aby to bol film, ktorý pritiahne divákov a nielen tých festivalových. Teda mám tú istú ambíciu, akú som mal pri Čiare.

Aký je tvoj osobný vklad do filmu? Vravel si už, že knihu si poznal, zaujala ťa, takže si si nemusel hľadať cestu k téme a príbehu.
Nie. Rád čítam historické knihy, najmä ak sú biografické. Okrem toho, že dostávam podnety od Jozefa, baví ma aj hľadanie ďalších ciest. Chodievať na tie miesta, prechádzať si trasu, kadiaľ Wetzler a Vrba utekali. Objavovať drobné detaily, ktoré dokresľujú, ako tí ľudia žili v koncentračnom tábore. Dve tretiny filmu sa odohrávajú práve tam, aby sme videli, prečo tí dvaja musia odtiaľ odísť a napísať o tom správu. Máme svojich kurátorov, ktorí sa nám v Osvienčime venujú.

Aké to je, ocitnúť sa na takom mieste?
Najhoršie je vidieť fotografie reálnych ľudí. Prechádzaš priestormi, počúvaš o všetkých tých hrôzach, ale keď vojdeš do sekcie s fotografiami a vidíš tváre ľudí, ktorí tam prežili napríklad iba deň, dva týždne, pár mesiacov, než ich popravili alebo otrávili plynom, a potom sa tými priestormi prejdeš, sú to veľmi silné momenty. Uvedomíš si, akých zverstiev sme ako ľudia boli schopní. A stále, bohužiaľ, sme.

Ak hovoríme, že film by malo vidieť mladé publikum a v súvislosti s tým aj o výrazových prostriedkoch, musíme spomenúť maďarský film Saulov syn, ktorý priniesol úplne iný pohľad na život v koncentračnom tábore. Bol dynamický, moderný, intenzívny, nepatetický. Ako sa ti páčil?
Saulov syn je istým medzníkom. Akoby ukázal aj inú cestu, ako spracovať túto tému. Ale pre mňa neexistuje obdobie pred ním a po ňom. Myslím si, že naša spoločnosť, a nielen naša, potrebuje vidieť filmy, ktoré rozprávajú o období, keď ľudstvo dopustilo genocídu na základe vierovyznania. Keď sa dopustilo masového vraždenia. Je to memento.

Ako som už spomenula, je tu pre teba opäť iný žáner, prostredie, téma aj nový scenárista.
Doteraz boli všetci scenáristi Petrovia (smiech). Je to opäť o novom hľadaní. Jozef je generačne inde, než som ja, no mne nevadia ani trecie plochy, ktoré vzniknú. Musíme si veci vyrozprávať, nájsť to najlepšie. Nie je to o tom, že niekto z nás presadzuje svoj názor. On je navyše zvyknutý pracovať s režisérmi, ktorí autorsky vstupovali do scenára. Je to proces až do samého konca. Jozef našiel princíp a formu i to, ako ju ozvláštniť. Ja som si to pre seba pomenoval ako film krutosti, tak ako mal Artaud Divadlo krutosti. A páči sa mi, že sa tam dostal aj drobný humor, ktorý v rámci príbehu zaiskrí.

Je to vlastne aj tvoj prvý dobový film, ktorý je vždy náročnejší.
V rámci produkcie na tom pracujeme už skoro dva roky. Je to náročné aj v tom, že si musíme postaviť celý tábor, pretože v Osvienčime je možné nakrúcať iba dokumentárne filmy. Je to široká koprodukcia – Poľsko, Česko, Luxembursko – plus podpora z Eurimages. S nakrúcaním chceme začať v novembri. Bude to časť odohrávajúca sa v tábore. Útek hrdinov chceme nakrúcať v apríli, teda v čase, keď reálne utekali.

Neláka ťa opäť nakrútiť nízkorozpočtový film, ako bolo Zlo?
To príde. Mám aj taký scenár, napísal ho Peter Gašparík. Volá sa Emil a je to komédia o zomieraní. A keď spomínaš Zlo, rád by som sa vrátil aj k hororu. Vtedy to bola naozaj zábava, chceli sme si vyskúšať a naučiť sa niečo nové, aj to, či bude výsledok v našich podmienkach fungovať. Rád by som sa teraz k tomuto žánru postavil vážnejšie a urobil v rámci témy a spracovania taký ten náš „slovenský – východoeurópsky horor“.

Tu môžeme spomenúť minisériu Trhlina, ktorá v sebe nesie mysteriózne prvky. Opäť je to adaptácia románu populárneho autora – Jozefa Kariku. Bol to práve mysteriózny aspekt príbehu, ktorý ťa zaujal?
Mne sa páči aj to, že príbeh je regionálny – odohráva sa v prostredí pohoria Tribeč, ktoré poznám –, ale súčasne je v ňom niečo, čo môže zarezonovať i v zahraničí. Ľudia sa strácajú všade, podľa mňa má každá krajina také miesto. Alebo miesto, ktorému sa pripisuje magická povaha. Páčila sa mi snaha autora o verifikáciu, dať udalostiam váhu, že sa mohli stať. A je zaujímavé, že veľmi veľa ľudí tomu naozaj verí. Ľudia potrebujú vieru a radi prisudzujeme nadprirodzenosť veciam, okolnostiam, udalostiam, ktoré si nevieme vysvetliť. A to žijeme v 21. storočí. Veľmi sme sa neposunuli.

Napokon, aj Žítkovské bohyne sa stali doslova fenoménom. Takisto čakajú na sfilmovanie. Nevidel si Trhlinu skôr ako film?
Chvíľu sme o filme uvažovali, ale celá záverečná časť je veľmi podobná Záhade Blair Witch a to sme nechceli. Aj tak sú teraz fenoménom práve minisérie. Lenže urobiť z toho napríklad čistý horor by nebolo možné a je jedno, či by vznikal v koprodukcii s komerčnou, alebo verejnoprávnou televíziou, pretože by sa to muselo vysielať po 22. hodine. Uvažujeme však o premietaní seriálu v kine. Nie tak, ako to bolo s Horiacim krom, kde spojili tri diely do jedného filmu. My chceme premietnuť reálne tri časti za sebou. V zahraničí je bežné, že sa seriály dostávajú do kín.

Čo ponúka možnosť – a vlastne je to aj nutnosť – nakrúcať viac „filmovo“.
Rozdiel je vo financiách. Koľko máš peňazí, toľko času tomu môžeš venovať. Každý deň stojí peniaze a my sme nakrúcali na konkrétnych miestach, kde sa román odohráva. Hľadali sme cestu, aby nižší rozpočet neohrozil výsledok, aký chceme dosiahnuť. Jediným limitom bola minutáž. To sme si už vyskúšali pri seriáli Spravedlnost. Vizuálny jazyk bol posunutý, nebol seriálový.

Seriál Spravedlnost získal okrem iného aj Českého leva. Sú pre teba ako režiséra takéto minisérie atraktívne?
Film je film, nedá sa s ničím porovnávať ani v rámci vývoja a výroby, času, ktorý sa mu venuje. Pri seriáli je to vždy rýchlejšie. Ale ak by som si mal vybrať z televíznej tvorby, boli by to práve tieto minisérie, pretože spôsob rozprávania môže byť filmovejší – záberovanie, stavanie scén, rozprávanie príbehu. Práve pri Spravedlnosti som uvažoval, že to bude film, ale nezískali sme žiadnu podporu na fonde. Tak sme námet ponúkli ostravskej Českej televízii a im sa prepojenie kriminálneho žánru a psychologického rozmeru páčilo. My sme si to pre seba nazvali „Zločinom a trestom“ a fascinovalo nás, ako jeden zločin ovplyvnil trinásť ľudí bez toho, aby s ním mali niečo spoločné.

A nezaujalo to iba Českú televíziu, Spravedlnost si získala pozornosť aj v Amerike. Médiá priniesli správu, že ho odkúpila spoločnosť Pearl Street, patriaca Mattovi Damonovi a Benovi Affleckovi. Čo to znamená pre vašu spoločnosť D. N. A.?
Ten proces bol taký, že Česká televízia seriál ponúkala na rôznych mediálnych trhoch a všimla si ho jedna sales agentúra, čo už bol sám osebe úspech. Kúpila ho a ponúkala ďalej. A tak sa Spravedlnost dostala až k Pearl Street. Oni vlastne kúpili scenáre a budú si ich sami upravovať. Nám to možno pomôže v našom teritóriu. Ale možno je to prvý krôčik k tomu, že si v zahraničí začnú všímať aj tento trh. To by sa však asi musel zo Spravedlnosti stať svetový trhák. (smiech)

Ty už máš so seriálovou tvorbou dlhoročné skúsenosti – doma aj v Česku, v komerčných aj vo verejnoprávnych televíziách. Opíš ten vývoj, zmeny, ktoré sa za tie roky v tejto tvorbe a v správaní publika udiali.
Medzi Slovenskom a Českom je veľký rozdiel. Komerčné televízie v oboch krajinách chcú urobiť za malé peniaze veľké čísla. Preto vznikajú vlny. Na Slovensku sa televízny trh zmenil, keď prišla Šeherezáda, ktorá ho zabila. Dovtedy sa vyrábali uzavreté seriály: Odsúdené, Pod povrchom a ďalšie. Šeherezáda mala zrazu za malý peniaz veľkú sledovanosť a televízie chceli ten istý model. To isté, ale naše. A tak sa začali nakrúcať telenovely, denné seriály. A s diváckym záujmom vznikali ďalšie a ďalšie. Na každej komerčnej stanici išli o 18. a 20. hodine denné seriály. Prestal byť výber. Dokonca aj STV sa pokúsila vyrobiť denný seriál, ale ten zlyhal. Záujem postupne opadol, prišla však Horná Dolná a začali vznikať jej kópie. Trh akoby nerozmýšľal dopredu, nemá víziu, kam sa posúvať. Toto teraz frčí, tak rýchlo nakrúcajme a vyťažme z toho čo najviac. Chýba tomu koncept. Je super, že RTVS podporila slovenské filmy, ale nevznikli tam takmer žiadne hrané seriály, ročne tak jeden-dva, čo je veľmi málo. Porovnajme to s Českou televíziou, ktorá vyrába rôznorodé projekty – minisérie, seriály, televízne filmy, žánrovo pestré – a nie je to iba otázka väčšieho rozpočtu. Tvorivé skupiny medzi sebou v pozitívnom zmysle slova akoby súťažia.

Napríklad Česi majú kriminálky radšej než Slováci, ktorí čistú kriminálku neprijmú, potrebujú k nej príbeh, a tak si radšej pozrú Šeherezádu. A tak sa aj ten žáner môže vyvíjať, tvorcovia vymýšľajú nové postupy. Aj keď komerčné televízie budú stále chcieť, aby to nestálo veľa a pritom to zasiahlo čo najširšie publikum. Preto sú aj tie projekty jednoduchšie, aby ich každý pochopil, čo takto v Českej televízii nefunguje. Navyše ČT a HBO si vytvárajú pozitívnu konkurenciu.

Takže sú Trhlina a povedzme Za sklom výnimky, ktoré potvrdzujú pravidlo? Oba seriály vznikli pre komerčnú televíziu.
Seriál Za sklom vznikol vďaka Rolovi Kubinovi. Tým, že pracoval v spravodajstve a poznal túto dvojicu policajtov, prišiel s námetom, ktorý sa mohol realizovať. Televízie si vytvoria istú vlajkovú loď, tituly, ktoré možno neurobia také veľké čísla, ale robia televízii meno. Keď zafunguje Trhlina, možno to odštartuje vlnu minisérií. A tu je priestor aj pre RTVS.

Ak hovoríme o celovečerných filmoch, D. N. A. produkovala alebo koprodukovala tvoje filmy a filmy Roba Švedu. Neuvažujete aj o produkovaní filmov iných režisérov?
To je problém financovania. Ak by sme dali na fond tri-štyri filmové projekty, budeme si sami konkurovať, uberieme si z možnosti získať financie na projekt, ktorý preferujeme. Nejde nám o to, robiť za každú cenu film, len aby sme mali prácu. Tej máme, našťastie, dosť. A možno sme iba nedostali zaujímavý filmový projekt, po ktorom by sme išli. V rámci televízie už áno, tam prichádzajú zaujímavé námety, ide o to, či ich televízia prijme.

Šveda sa v rámci televíznej tvorby púšťa aj do dokumentov. Teba dokumentárny film neláka? Spomínam si na Najväčšie kriminálne prípady Slovenska...
Nie. Ale ak by sa našla zaujímavá téma, možno áno. Nad jednou rozmýšľam. Na Najväčších kriminálnych prípadoch Slovenska ma bavilo, že to boli rekonštrukcie. Hoci jednoduché, no predsa len hrané situácie.

Pýtam sa aj v súvislosti s aktuálnym spoločensko-politickým dianím a tvojou angažovanosťou.
To je práve tá téma, nad ktorou uvažujem. A zdá sa mi hlúpe nedať najavo svoj názor, ak s niečím nesúhlasím, pretože v takom prípade by som to nemo podporoval. Umelci vždy vnímajú veci citlivejšie, ale som fascinovaný, že spoločnosť ožila a záleží jej na tom, aby si uchránila svoje práva. To je to najdôležitejšie.

text: Mariana Jaremková (filmová publicistka)
foto: Miro Nôta