Slovenská seriálová tvorba, zastúpená dvomi komerčnými a verejnoprávnou televíziou, je kvantitatívne výživná. V diváckom diskurze momentálne rezonujú najmä seriály Milenky, Za sklom a Oteckovia, vysielané televíziami Joj a Markíza. Na základe stručných pohľadov na vybrané tituly sa pokúsime načrtnúť východiská a prístup tvorcov k danému typu produkcie a ich vnímanie cieľovej skupiny.

Seriálové zápasenie s každodennými problémami strednej triedy, rodičov, partnerov, susedov, mileniek, vinárov, ochranárov vlkov či lekárov zaznamenalo boom v polovici prvej dekády 21. storočia, len sporadicky však ide o kvalitatívne výrečnejšie pokusy. V ére globálnej televízie sa ani Slovensko nevyhýba inšpirácii osvedčenými trikmi skúsenejších susedov a siahaniu po cudzích overených formátoch, ktoré majú akú-takú záruku úspechu. Pod pôvodnú tvorbu spadajú aj prevzaté televízne šou, ktoré u divákov stále bodujú, rozťahané denné seriály typu Divoké kone, Búrlivé víno či Panelák, projekty adaptované do tunajšieho prostredia (naposledy sa objavil pokus o slovenský ekvivalent rakúsko-nemeckého Komisára Rexa), no z času na čas televízie prekvapia slovenského diváka aj príbehom z iného než lekárskeho, panelákového alebo policajného prostredia. V poslednom období napríklad z hotelového rezortu (Hotel), výletnej chalupy (Prázdniny) či z historického zámku (1890).

Nielen v špičkovej zahraničnej seriálovej produkcii s tvorivým potenciálom, ktorý využívajú aj etablované filmárske osobnosti, badať pokusy o nóvum a vymanenie zo stereotypných rámcov. Predstavy tunajších autorov často valcuje tlak zadávateľa, ktorý si nemôže/nechce dovoliť investovať do produktu pre menšinové publikum, a tak aj odvážnejší koncept neraz pridusí schematickosť či neprofesionálnosť, pričom najčastejšie sú chyby už v scenári. Výsledkom býva obohratá pesnička, len z iného prostredia a s premiešanými hercami.

Voči trendom a schémam sa v našom teritóriu pokúsil vyhraniť napríklad režisér seriálu 1890 Peter Begányi. Príbeh budapeštianskeho vyšetrovateľa Jánosa Martona (Ján Koleník), ktorý prichádza na honosné sídlo v Betliari vyšetriť záhadnú vraždu, nechce napodobňovať „severské krimi“. Je to žánrovo eklektický titul, ktorý v základe kombinuje mysteriózne a detektívne prvky na historickom pozadí, no zápletka má logické nedostatky, ktoré sú v istých momentoch neakceptovateľné, akokoľvek je divák ochotný prijať autorskú licenciu. Rozprávanie obsahuje komediálne tóny, ale humor vo viacerých zložkách – od charakteristík postáv po dialógy – zamŕza. Napriek nedostatkom je však 1890 v tunajších podmienkach sviežim pokusom o inovatívnosť v žánrových paradigmách, ktorá sa prejavuje okrem iného situovaním deja do exotického prostredia betliarskeho kaštieľa a do vzdialenej minulosti, čo ponúka špecifické detaily na formovanie fikčného univerza. S výpravným historickým seriálom sa zrejme spájali očakávania väčšieho diváckeho záujmu, jeho kvality však uznali na zahraničných prehliadkach.

Projekt 1890 mal 13 častí a koncept kratších, uzavretých seriálov sa uchytil aj u nás. Ak u diváka prepadnú, môžu z vysielania zmiznúť rýchlejšie ako rozťahaná sága, ktorej klesá sledovanosť. Menej je viac, a ak sa neveľká séria uchytí, diváci si často vyžiadajú jej pokračovanie. Tento model sa osvedčil verejnoprávnej televízii pri seriáli z prostredia azylového domu Tajné životy, na naše pomery nadštandardne zvládnutom. Televízia Joj zase nedávno premiérovala druhú sériu kriminálky Za sklom (8 + 8 častí). Vyvíjala ho produkčná spoločnosť D. N. A. Petra Bebjaka a Rasťa Šestáka s TV Joj. Režisér Bebjak je v tuzemskom prostredí jedným z mála filmárov, ktorí pristupujú k televíznemu produktu s autorskou víziou v snahe vyťažiť z formátu pre diváka maximum, hoci nie vždy to vychádza dokonale. Orientuje sa však v zahraničnej tvorbe, má prehľad v trendoch a dokáže sa prispôsobiť širokej škále žánrov, i keď v jeho televíznom portfóliu jednoznačne dominuje kriminálny.

Hlavné úlohy v titule Za sklom, na ktorom pracovalo niekoľko režisérov, dostali Tomáš Maštalír a Ján Koleník. Seriál pritom dokazuje, že keď sú herci presvedčení o plastickosti svojej postavy a nemusia zápasiť s umelými replikami, ich prejav je civilne ležérny a presvedčivý. Stvárňujú tu rozhádaných priateľov, vyšetrovateľa Maxa a jeho bývalého kolegu Nora, ktorý prejde na temnú stranu. Príbeh má vymyslenú zápletku, no na pozadí vyšetrovania rafinovaných zločincov, ktorí majú spojencov všade, inteligentne reaguje na aktuálnu spoločenskú situáciu na Slovensku. Odhaľovanie paralel s realitou je pre diváka malou interaktívnou hrou, podobne ako napríklad odchytávanie popkultúrnych odkazov v sérii Stranger Things. Praktiky papalášov, úplatkárstvo či podvody „veľkých zvierat“ pomenúvajú autori projektu Za sklom na plné ústa, v seriáli však nie sú otvorene priznané reálne kauzy, väzbu na konkrétnu skutočnosť indikujú skryté parafrázy. Postavy sú živé, dialogicky výborne fungujú. Akcia v obraze nie je len kulisou hovoriacich figúr a ich doslovných replík, čo je bežnou praxou pri seriáloch typu Oteckovia. Titul Za sklom je profesionálne napísaný aj zrealizovaný, a hoci vychádza z konkrétneho prostredia, má istý potenciál zaujať aj v medzinárodnom kontexte.

V súčasnosti rezonuje aj romantická séria televízie Markíza Milenky v réžii Jakuba Kronera, ktorá je na rozdiel od českej alternatívy žánru Až po uši (HBO) rozprávaná „vážne“. V hlavných ženských úlohách figurujú herečky Gabriela Marcinková, Antónia Lišková, Táňa Pauhofová a Zuzana Norisová. Ich hrdinky majú problémy s partnermi a charakterovo sa zásadne neodlišujú. V porovnaní so seriálom Za sklom je však napríklad postava Táne Pauhofovej umelá a jej stvárnenie nepresvedčivé, nezvládnutý scenár tu vlastne presvitá cez všetky herecké výkony. Milenky sú romancou z prostredia strednej triedy, prirovnať ich možno k pokusu o slovenský Sex v meste – dramédii Všetko alebo nič podľa knihy Evity Urbaníkovej. Našťastie, seriál je podstatne inteligentnejší, hoci stále spadá do kategórie „kulisový“: vzťahy sú banálne, postavy (pod)priemerné, zvraty klišéovité. Autorom sa však darí pokryť aktuálne vzťahové a milostné problémy a cieľová skupina sa v niektorých ponúknutých vzorcoch zaručene nájde.

Televízia Joj nedávno odpremiérovala aj komediálne ladený Hotel v réžii Michala Kollára. Scenáristicky sa na ňom podieľali Zuzana Križková, Juraj Raýman a Štefánia Grafová a takisto ide o kratší seriál. Každú epizódu oživujú noví hoteloví hostia a hlavným motívom je nenaplnená láska riaditeľa hotela (Miloslav Kráľ) a jeho zamestnankyne (Zuzana Konečná). Aj keď sú zápletky naivné a humor detinský, postavy sú sympatické. Ako „oddychovka“ je Hotel neškodnejší ako Oteckovia (Markíza), ktorí zaplnili dieru po Paneláku (Joj), či prekombinovaná, zdĺhavá dráma Vlci (Joj), ktorá je príkro umelá, podobne ako boli Divoké kone či Búrlivé víno. Vlci získali dokonca podporu z verejných zdrojov Audiovizuálneho fondu, čo zamrzí o to viac, že scenáristickú nedostatočnosť badať už v pilotnej časti. Vysokou sumou fond podporil česko-slovenský titul Inšpektor Max s Jurajom Kukurom v hlavnej úlohe, ktorý vysielala RTVS. Kriminálna dramédia je pozerateľná hlavne vďaka Kukurovmu výkonu, v iných zložkách kvalitatívne zaniká v sivom priemere aktuálnej tuzemskej dramatickej tvorby. Podobne kriticky seriál priojali v susednom Česku, kde ho vysielala Česká televízia.

Televízie vnímajú diváka ako konzumenta, ktorý ich produkty síce spochybňuje, no aj tak si ich, často ako nevyhnutné zlo, pustí. Bez kritickej reflexie si tak do obývačky pozýva Vlkov, Oteckov či Detektíva Duša, ktoré sa dajú pri pohľade na súčasnú televíznu ponuku zodpovedne označiť za najväčšie prešľapy. Ukazovateľom úspechu sú štatistiky, teda čísla sledovanosti, podľa ktorých sa do kvality neoplatí investovať peniaze ani energiu talentovaných tvorcov, lebo bodujú produkty, akými sú sitkom Susedia, ktorý sa po rokoch vrátil na obrazovky Markízy s novou sériou, Horná Dolná či telenovely na spôsob Búrlivého vína.

Oddychové aktivity sú vo väčšine domácností spojené so zapnutým televízorom aj v ére internetu a rozsiahlejších možností výberu toho, čím sa skutočne oplatí „zabíjať“ čas (americkí lídri na trhu Netflix a HBO takisto produkujú „oddychovky“, no nepodceňujú u svojho predplatiteľa schopnosť myslieť). Televízia funguje zväčša ako kulisa, čomu sa prispôsobuje aj narácia dramatických seriálov. Zatiaľ čo divák v kuchyni varí večeru, zachytáva segment opisných replík, vďaka ktorým mu v obraze nič zásadné neunikne. (A nič mu nemusí uniknúť, ani keď vypustí celú epizódu.) Zaujať pozornosť známou hereckou tvárou a dialogickým klišé, okamžite diváka zorientovať vo vzťahoch, v deji, v rámci možností a nastavenia žánru ho pobaviť a ukázať mu, že niekto má podobné problémy ako on, prípadne ešte horšie. Princípom je nevzdialiť sa od reálií, ktoré poznáme, len ich treba šťavnato exponovať, zveličiť. Do tejto kategórie patria Oteckovia, Milenky, ale aj Tajné životy – tam však išli scenáristky do väčšej hĺbky a na rozdiel od prvých dvoch uvedených seriálov kládli dôraz na autenticitu. Navyše bez pátosu a príkrych moralít odhaľujú vo verejnom diskurze stále prehliadanú problematiku, osudy obyvateliek azylových centier a ich pracovníkov.

Producenti by si mali uvedomiť, že zohľadňovať vkus náročnejšieho diváka sa oplatí, inteligentné formáty totiž môže oceniť aj „väčšinový“ konzument, len ich musí objaviť. Divák je stále pánom s ovládačom v ruke, no televízie majú moc kultivovať jeho vkus, tak by sa do toho mali púšťať s odvahou. Quality TV je na Slovensku ešte nenaplnený pojem, ale krajiny, ako je napríklad Dánsko, nám ukazujú, že takýto model môže fungovať. A dokonca aj v medzinárodnom meradle. Nielenže divák dostáva náročnejšiu zábavu, ale televízie si na nej aj budujú svoju značku a dopyt posúva i kvalitu scenárov a ich spracovania.

text: Roberta Tóthová (scenáristka a filmová publicistka)
foto: Česká televízia, TV Joj

Detektívka založená na svojskom protagonistovi v podaní Juraja Kukuru Inšpektor Max, nasadená začiatkom roka do vysielania Jednotky, mala sledovanosť porovnateľnú so staršou seriálovou drámou RTVS Tajné životy. Tá je po dvoch sériách zatiaľ divácky najúspešnejším pôvodným dramatickým seriálom verejnoprávnej televízie.

Komerčná televízia Markíza sa za doterajšiu históriu vysielania tešila najväčšiemu diváckemu záujmu vďaka sitkomu Susedia, ktorý odštartoval v roku 2006 a do roku 2007 sa premiérovali tri série. Po viac ako desiatich rokoch ho televízia oživila štvrtou sériou – jej sledovanosť v porovnaní s tými predošlými síce mierne klesla, ale Susedia si aj tak udržali status najsledovanejšieho programu dňa (rovnako ako ich víkendové reprízy). Aktuálne najsledovanejšie pôvodné tituly televízie Markíza v cieľovej skupine od 12 do 54 rokov sú okrem Susedov seriály Oteckovia a Horná Dolná.

Televízia Joj uviedla prvý diel druhej série kriminálky Za sklom už vlani na jeseň, po pilotnej časti však seriál z obrazoviek stiahla s odôvodnením, že má nevhodný vysielací čas. Prvú časť si vtedy pozrelo 4,7 % zo všetkých potenciálnych divákov (trhový podiel 16,7 %), druhý raz ňou odštartoval seriál 1. mája 2018 a záujem divákov vtedy vzrástol približne o jedno percento. Na porovnanie, najsledovanejší seriál Markízy Oteckovia pritiahol v tom čase k obrazovkám 7,2 % divákov (trhový podiel 33,3 %). Posledný, ôsmy diel druhej série Za sklom si pozrelo o 30-tisíc divákov viac než záver prvej série.

text: Roberta Tóthová