Válek funguje (s otáznikmi aj bez nich)

Dôvod, pre ktorý nemôžem neoceniť nový film Patrika Lančariča, je čisto osobný. Dal slovo respondentom, ktorí zbavili Válka toho neuveriteľne iritujúceho pátosu, čo sa vždy vynorí po precitnutí z traumy. A urobil to tak, že mu dôstojne vrátil jeho existenciálny rozmer.

Válek však neašpiruje na dôslednú literárnovednú analýzu. Nie je to v pravom zmysle slova ani biografický film, ale kombinácia príležitostného diela, nakrúteného rovno k trom výročiam, a analýzy osudu človeka ironicky odolávajúceho systému i ním zomletého. V zásade je to film veľmi konzervatívny. S autoritatívnym komentárom, ktorý sa miestami až nadmieru štylizuje do úlohy stredoškolského učiteľa („ak chceme pochopiť to, musíme si uvedomiť tamto“). Archívne zábery striedajú zábery „hovoriacich hláv“. Objekt svojho záujmu sa snaží predstaviť „vyvážene“, v zásade však pietne – vo forme kontrastu dôveryhodného pozitívneho svedectva a sebaspochybňujúceho, menej dôveryhodného negatívneho komentára. Milan Lasica preto rozpráva o svojom zhrození nad úvodným venovaním Válkovho Slova, no vzápätí vyjadruje úžas, ktorý pocítil, keď si básnickú skladbu po rokoch naozaj prečítal. Válkova dcéra Miroslava má k otcovi vyrovnaný vzťah, jeho zatrpknutého nevlastného syna v obraze ani nevidíme.

Válek však funguje. A pritom prezradí aj horšie nešváry. Napríklad nedostatok profesionálnych skúseností pri režijnej organizácii strihu (väčšinou v kine nevidíte hovoriace hlavy nastrihané tak, ako sa strihá zvukový záznam: s viditeľnými švami v rámci jediného záberu). Je aj trochu rozvláčny. A manipulatívny – taký pohreb Jana Palacha podsúva do obrazu vo chvíli, keď sme podľa zvuku kdesi hlboko v 70. rokoch (tým sa dokonca môže stať potenciálne nezrozumiteľným pre zahraničné publikum). Funguje však, a to aj napriek tomu, že sme tu už mali tvorivejšie filmy o osudoch rozpínajúcich sa medzi idealizmom a každodennosťou života v totalite, najmä niektoré časti série Prvá. Funguje napriek tomu, že Válek sa tu chápe predovšetkým ako katalyzátor kritického postoja k slovenskej povojnovej minulosti. K tej vojnovej sa totiž film vyjadruje menej, ostáva zamlčaná, tézovitá, zahrabaná do najosobnejšej minulosti, spolu s oným zeleným drozdom, z ktorého zmiznutia sa dokáže rozkývať „zem pod nohami“. Obmedzuje sa len na zovšeobecňujúci komentár a niekoľko archívnych záberov.

Namiesto nej tri výročia, tri udalosti, ktoré vraj najvýraznejšie zasiahli do Válkovej kariéry – či však aj do života, to nevieme. Roky ʼ48, ʼ68, ʼ88. A Válek ostáva zobrazený ako človek, ktorý sa celoživotne musel vymedzovať najmä voči komunizmu, jeho režimu i jeho umeleckým dogmám. Film netrvá na iných súvislostiach jeho tvorby a práve tak nehľadá ani dôslednejšie súvislosti medzi samovraždami jeho dvoch manželiek. Tragický osud tej druhej, dcéry sovietskeho diplomata Zorina, ktorý ako fantómový prízrak vstúpi do obrazu už počas učebnicovej definície februárového prevratu, vo filme určuje Válka oveľa viac než osud tej prvej. Tú podľa strohého komentára charakterizuje najmä to, že bola niečou sestrou. Sestrou iného básnika. A tak sa Mária Mihalkovičová symbolicky stráca aj zo spomienok vlastnej dcéry, ktorá je však aj jediným priamym svedkom jej existencie.

Napriek tomu, že by som sa mohla donekonečna pýtať na konkrétne riešenia, si myslím, že Válek funguje. Svoj predmet zbavuje bulváru normalizácie, perestrojky, revolúcie a v konečnom dôsledku i bulvárneho antikomunistického mýtu. Núti nás nanovo sa pýtať, čo znamenajú tie obsedantne opakované formulky o Válkovi ako normalizačnom ministrovi, ktorý vraj napriek tomu fungoval ako zmäkčujúci prvok a nejednému umelcovi pomohol, či o veľkom básnikovi, ktorého však mnohí zabudli čítať a jeho jazyk môže pôsobiť zastarane. Je síce pravda, že Válkovi oponenti vo filme nedostávajú priestor na ostrosť (a nevlastný syn vystupuje len ako ďalší výhonok tragédie tak trochu „nedôveryhodnej“ rodiny). No pravda je aj to, že Válek nie je Dubček. Aspoň nie v kinách.

Ak nič iné, Válek ostáva jednou z najkomplexnejších rešerší o politických dejinách umelcov v našom priestore. A aj neplánovane aktuálnym vstupom do diskusie o možnostiach kompromisu medzi politickým diktátom, osobnou morálnou zodpovednosťou a snahou o podporu zvereného rezortu.

Válek (Slovensko, 2018) RÉŽIA: Patrik Lančarič SCENÁR: P. Lančarič, Maroš Šlapeta KAMERA: Peter Kelíšek STRIH: M. Šlapeta HUDBA: Vladislav Šarišský ÚČINKUJÚ: Miroslav Válek, Miroslava Vallová, Katarína Válková, Andrej Válek, Barbora Vallová, Matúš Vallo, Stanislav Vallo, Eduard Grečner, Miroslav Cipár, Peter Colotka, Ján Buzássy, Jozef Bžoch a iní MINUTÁŽ: 131 min. HODNOTENIE: *** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 3. 5. 2018

text: Jana Dudková (vedecká pracovníčka ÚDFV Centra vied o umení SAV)
foto: ASFK

Previerka tínedžerského absolutizmu

Lekciu si udeľujú nielen postavy rovnomenného filmu, ale aj snímka je lekciou pre náročného diváka a nakoniec i filmového kritika. Ako rozpliesť výpovedné a politicko-spoločenské motívy, psychologickú bázu, výrazové prostriedky, ktoré prostredníctvom neveľkého časového úseku a niekoľkých postáv vydali výdatnú správu o stave vecí?

Film sa začína obrazom monštruózneho bojovníka z počítačovej hry, ktorý na kraji útesu namieri svoj magický meč na slnko. Túto hru hrá hlavný hrdina filmu Antoine a prepožičaný virtuálny úvod rámcuje v záverečných scénach analogické prostredie a Antoinovo gesto. Virtualita ohlasuje nasledujúce filmové deje, v porovnaní s ňou akoby o to reálnejšie, aby rámcované prepojenie zvýraznilo metaforický zástoj diela a s tým spätú výpoveď o tínedžerovi s mierne hnedastými záujmami, ktorý v provinčnom mestečku súčasného postmultikultúrneho Francúzska hľadá seba a svoje miesto. Namiesto obligátnej sociálnej výpovede o mládeži z nižších vrstiev je však identifikácia tohto temného hľadača striedma a bez ofenzívnych nárokov voči spoločnosti.

Antoine sa zúčastňuje na letnej dielni tvorivého písania pre nezamestnaných. Proces tímovej aj individuálnej práce na príbehu nielenže odhaľuje osobnostný profil a vzájomné vzťahy tínedžerských vrstovníkov, ale princíp tvorby v tvorbe odkrýva aj autorský manifest vzťahu skutočnosti a kreatívneho procesu. Mechanizmus klíčenia a opracúvania námetu sa vo filme stal dômyselnou, až skryto uštipačnou literárnou zápletkou, ktorá vyústi do dejovej, a to s razanciou hodnou kvalitných psychotrilerov. Mladých autorov vedie o generáciu staršia skúsená spisovateľka z Paríža, pre ktorú je pobyt v prímorskom kúte na juhu krajiny nielen mentorskou skúsenosťou, ale predovšetkým autorskou inšpiráciou, výskumným zberom v teréne postáv a vzťahov, ku ktorým sa vzhľadom na vykultivovaný sociálny skleník, v ktorom žije, tak ľahko nedostane. Realita konfrontačných pozičných zrážok – rasových, kultúrnych, triednych – sa rýchlo objaví aj na jej workshope, lebo ovláda ducha krajiny a v provinčnom zázemí a zapálených mladých dušiach nemá dostatočnú brzdu kozmopolitnej korektnosti a nadhľadu.

Mladého Antoina podráždi fabulovanie vražednej story, oddelenie fikcie od skutočnosti do nikým, ani jeho autorom nežitého výtvoru. Nová skúsenosť s osobou z úplne inej sociálno-kultúrnej vrstvy je obojstranná. Pred spisovateľkinými očami prebehne ostrý názorový konflikt, ktorý kopíruje dnešné nepriateľské politicko-spoločenské pozície. Tie establišmentové mentorka workshopu dobre pozná, v nich sa pohybuje. Možnosť bližšie spoznať rodiaceho sa extrémistu je pre ňu a jej tvorbu lákavejšia. Antoinova radikalizácia je však mladícky dôsledná, čo má pre spisovateľku fatálne následky konfrontácie s hrdinom priam Dostojevského rangu. Za podvedomé očakávanie erotického kontaktu nás režisér Laurent Cantet vysmeje, v prípade jeho diela sme na inej filmovej planéte. Aká odlišná je táto laboratórna úvaha oproti protestnej agitke 120 tepov za minútu od Cantetovho dvorného scenáristu a zároveň spoluscenáristu Lekcie Robina Campilla – dosvedčuje tým možnú funkčnosť poeticko-mentálnych kolízií aj vnútri tvorivého tímu.

V Lekcii dominuje strategický výrazový príklon k cinéma vérité, k autenticite a využitiu nehercov, povýšený znamenitým inscenovaním akoby nezávislého pozorovania a subjektivizovanej optiky. To zabezpečuje vysokú dôveryhodnosť kompozície a zázemie pre Antoinovu požiadavku „absolútneho“ prežitia vlastnej tvorby. Zdvojenosť umeleckého tvaru a jeho „technológie“ straní poctivému prístupu k manipulačným úskaliam tvorby a vzťahu autorstva k fikcii, odťahuje sa od priživovania na skutočnosti, opracovanej povýšeným záujmom „tvorivosti“. Umelecká prax sa v Lekcii konfrontuje s plnosťou svojho objektu – žitou realitou, v tvorbe nezriedka ponižovanou obrazom pseudoskutočnosti, prípadne sa ukrývajúcej za zber materiálu či výskum terénu. Mladý hrdina filmu je ponížený, keď sa ako skusmý „majiteľ“ existenciálneho extrémizmu stane objektom blazeovanej literárnej prevádzky. Protestne sa pokúsi o potvrdenie svojich názorov vlastným skutkom. Z pristúpenia k okraju priepasti nakoniec vzíde hrdinova nová duševná, až duchovná skúsenosť, ktorá pozmení jeho vnútorný radikalizmus.

Mladá západná generácia čelí nárokom súčasnej postmultikultúrnej bilancie v nanovo balansovanej spoločenskej súdržnosti. V príznakovom prostredí provinčného komplexu, kde sa prímorské robotnícke komunistické tradície prelínajú s imigrantskými, ukázal predstaviteľ staršej generácie Laurent Cantet ďalšie výrazné pochopenie pre situáciu mladých.

Lekcia (L’atelier, Francúzsko, 2017) RÉŽIA: Laurent Cantet SCENÁR: L. Cantet, Robin Campillo KAMERA: Pierre Milon STRIH: Mathilde Muyard HRAJÚ: Marina Foïs, Matthieu Lucci, Florian Beaujean, Mamadou Doumbia MINUTÁŽ: 113 min. HODNOTENIE: **** a pol DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 24. 5. 2018

text: Eva Vženteková (filmová publicistka)
foto: ASFK

O psoch s láskou

Rozprávať príbeh zo sveta psov v psej reči a zároveň z Japonska a v japončine sa na prvý pohľad môže javiť bláznivo, až neprijateľne. Nie však pod vedením excentrického Wesa Andersona. Americký režisér sa po dlhšej odmlke vracia na veľké plátno s animovanou snímkou, v ktorej živých hercov nahrádzajú štvornohí protagonisti, reprezentovaní bábkami. Ide o film Psí ostrov.

O nemalých ambíciách snímky vypovedá aj jej premiérové uvedenie na jednom z najprestížnejších svetových festivalov – začiatkom februára otvárala 68. ročník Berlinale, odkiaľ si Anderson napokon odniesol Strieborného medveďa za réžiu. 

Japonským mestečkom sa šíria nebezpečné nákazy a za ich prenášačov sú označení psi. Starosta mestečka sa preto rozhodne pre radikálne riešenie. Všetkých psov bez výnimky dá deportovať na skládku na neďalekom ostrove. V nehostinnom prostredí plnom odpadkov sa psia komunita učí prežiť a fungovať bez svojich majiteľov, šťavnatej potravy z konzerv, maškrtiek a pohodlných pelechov. Jedného dňa na ostrov priletí v podomácky zostrojenom lietadle malý chlapec, ktorý sa odmieta so svojím štvornohým priateľom rozlúčiť. Spoločne so svorkou miestnych alfa samcov putuje ostrovnou krajinou, aby našiel a zachránil jedného neobyčajného kamaráta.

Wes Anderson si je plne vedomý toho, že animácia nie je len doménou detskej tvorby, hoci tá sa vďaka mainstreamu prejavuje najvýraznejšie. V napohľad „nedospeláckom“ príbehu Psieho ostrova môžeme odčítavať sofistikované odkazy na svet, aký dobre pozná každý z nás. Natrafíme v ňom  napríklad na motív rasovej nadradenosti, ale aj na menej vážne hry s takými povahovými vlastnosťami a správaním štvornohých protagonistov, aké sú charakteristické pre ľudí (záujem o klebety, debaty o obľúbenom jedle atď.). Podobne ako v Andersonovom Živote pod vodou či Grandhoteli Budapešť ide aj v tomto prípade o hermeticky uzavretý svet, ktorý je síce postavený na reálnych základoch, no na tie sa vrství veľa do detailov prepracovaných nápadov, utvárajúcich bohaté fikčné univerzum filmu.

Režisérova kreativita je bezhraničná, a tak hneď v úvode dáva Psí ostrov na známosť nielen to, kto je v tomto príbehu ústredným aktérom, ale aj čím jazykom bude vyrozprávaný. Tu je reč ľudí sekundárna a vyžaduje si preklad. Je to vtipný inovatívny prvok, ktorý však má aj svoje nedostatky. V prípade japončiny je preklad namieste, no nie všetci „dvojnožci“ používajú len tento jazyk. Študujúca aktivistka zo Spojených štátov, ktorá je na výmennom pobyte, má výhodu – hovorí jazykom, ktorý je v súlade s tým psím, a nepotrebuje žiadny preklad, čo je možné vnímať dvojako: buď dievčina ovláda reč psov, alebo psi na opačnej strane pologule používajú na dorozumievanie celosvetovo najrozšírenejšiu angličtinu. Nebyť tohto zdanlivo malého, no do uší bijúceho prešľapu, získala by úvodná informácia o nutnosti prekladu ľudskej reči svoj zaslúžený význam. V danej podobe sa však stráca v preklade a zostáva na úrovni prchavého vtipu. Mimochodom, v pôvodnom znení hovoria psí hrdinovia hlasmi zvučných hereckých mien, ako sú Edward Norton, Tilda Swinton, Bill Murray, Scarlett Johansson či Yoko Ono.

Ak hodnotíme film Wesa Andersona, nemožno nevyzdvihnúť formálnu stránku obrazu. Charakterizuje ju presne vybrúsená stredová kompozícia s príjemnými, oku lahodiacimi farebnými odtieňmi. Perfekcionistický režisér a scenárista v jednej osobe komponuje každý záber do podoby samostatného obrazu, hodného masívneho rámu, pripraveného zaujať miesto na stene obývačky. S dôrazom na detail nezabúda ani na silu prírody. Dovoľuje divákovi z bezprostrednej vzdialenosti sledovať psiu srsť, ktorá sa pohybuje v ľahkom vetríku pri výrokoch nedbalo prednášaných do priestoru, no postavenie kamery dáva jasne najavo, že slová majú smerovať priamo k publiku.

Pri retrospektívnych doplnkových informáciách sa trojrozmerná stop-motion animácia mení na dvojrozmerné kreslené obrázky, ktoré, podobne ako špecifické zoomovanie či prekvapivé prieniky za zavreté dvere, dodávajú filmu osobité čaro a umocňujú tak výpovednú hodnotu príbehu.

Samozrejme, je vysoko pravdepodobné, že sa nájdu i odporcovia, ktorí označia Psí ostrov napríklad za preštylizovaný gýč. Napokon, Andersonove filmy vo všeobecnosti nemajú len nadšených prívržencov. Záleží teda na konkrétnom divákovi, akú stopu v ňom príbeh psích samurajov zanechá.

Psí ostrov (Isle of Dogs, USA, 2018) RÉŽIA A SCENÁR: Wes Anderson KAMERA: Tristan Oliver HUDBA: Alexandre Desplat HRAJÚ: Bryan Cranston, Koyu Rankin, Edward Norton, Bob Balaban, Bill Murray, Jeff Goldblum, Kuniči Nomura, Akira Takayama, Greta Gerwig, Frances McDormand, Akira Ito, Scarlett Johansson, Harvey Keitel, F. Murray Abraham, Yoko Ono, Tilda Swinton MINUTÁŽ: 101 min. HODNOTENIE: *** a pol DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 10. 5. 2018

text: Zuzana Štefunková (filmová publicistka)
foto: CinemArt SK

O myšlienkovom presahu Avengers

Adaptácie superhrdinských komiksov patria medzi divácky najobľúbenejšie filmy súčasnosti. Zlomový bol rok 2008 a vstup komiksového vydavateľstva Marvel do kinopriemyslu prvým príbehom Iron Mana, cynického vynálezcu v oceľovom brnení. Po desiatich rokoch je Iron Man jedným z protagonistov filmu Avengers: Nekonečná vojna a publikum si ho užije najlepšie, ak pozná osudy všetkých prítomných hrdinov z predchádzajúcich snímok štúdia.

Jednoduchý príbeh stavia z veľkej časti na rozhodnutiach postáv, v ktorých sa nezainteresovaný divák nemusí vedieť zorientovať. Neodčíta úsmevné narážky, v spleti komplexných vzťahov sa bude nevyhnutne strácať a na konzumáciu s pukancami mu ostanú len vizuálne orgie. To oprávnene otvára otázku kritérií, podľa ktorých je optimálne hodnotiť subžáner „superhrdinskej tímovky“. Je na mieste aplikovať štandardy hodnotenia celovečerných filmov alebo snímky posudzovať ako časti série?

Pri hľadaní odpovedí (na škodu veci) ustupuje do úzadia to, že film Avengers: Nekonečná vojna je okrem iného aj rozprávkovou reflexiou aktuálneho problému vyčerpávania zdrojov našej planéty, v tomto prípade rozšíreného na celý vesmír. O čosi akceptovanejší je prínos komiksových adaptácií v boji proti predsudkom – bojové umenia v nich už dávno nie sú doménou mužov, po boku amerického dôstojníka tasí zbraň hrdá Afričanka, vnútorný zápas zvádza aj nepraktický intelektuál s vážnym psychickým ochorením... Reflexia celospoločenských tém s ohľadom na širokú cieľovú skupinu si pri hodnotení zaslúži zohľadnenie. Štúdio Marvel na tomto poli boduje viac než väčšina držiteľov pozlátených sošiek.

Avengers: Nekonečná vojna (Avengers: Infinity War, USA, 2018) RÉŽIA: Anthony Russo, Joe Russo SCENÁR: Christopher Markus, Stephen McFeely KAMERA: Trent Opaloch HUDBA: Alan Silvestri HRAJÚ: Robert Downey Jr., Chris Evans, Chris Hemsworth, Scarlett Johansson, Mark Ruffalo, Anthony Mackie, Jeremy Renner a iní MINUTÁŽ: 155 min. HODNOTENIE: **** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 26. 4. 2018

text: Peter Gašparík (filmový scenárista a dramaturg)
foto: Saturn Entertainment

Revoltovať kresbami

Kožené bundy, obtiahnuté nohavice s chýbajúcimi časťami látky, vysoké tmavé čižmy v kombinácii s policajnou čiapkou a výraznými fúzmi. Fín Touko Valio Laaksonen nakreslil charakteristickú tvár gay komunity druhej polovice 20. storočia. Keby však svoje kresby nešíril pod pseudonymom Tom of Finland, v rodnej krajine by bol odsúdený spoločnosťou i štátnym zriadením.

Režisér Dome Karukoski a scenárista Aleksi Bardy poukazujú cez príbeh bývalého poručíka Laaksonena na paradox v podobe lepšej situácie homosexuálov počas vojny než po nej. Biografická snímka pracuje s klasickým naratívom boja jedinca proti nespravodlivej väčšine. V záujme zasiahnutia čo najširšej škály divákov sa filmári rozhodli ísť cestou vizuálne konvenčných postupov, obsadenia známych fínskych i nefínskych hercov, sugestívneho hudobného podkladu a osvedčených dramaturgických riešení. Napriek remeselnej precíznosti sa tvorcovia nevyhli vytvoreniu plochých postáv, schematickému vyskladaniu udalostí či čierno-bielej interpretácii. Na rozdiel od tvorby Laaksonena je ich film stávkou na istotu, so všetkými negatívami, ktoré sa s tým spájajú. Umelecká hodnota filmu sa tak dostala do úzadia v prospech humanistickej výpovede, ktorá neskĺzava k exponovanému, provokatívnemu portrétovaniu gay komunity, hoci na to mohli byť viaceré dôvody. Laaksonen je tichý, utiahnutý muž, Tom of Finland je líder revolty, ktorého neutíchajúci vzdor spočíva v anonymnej produkcii kontroverzných kresieb.

Tak ako si vizuálna kultúra druhej polovice 20. storočia vypožičala obraz gay komunity od Laaksonena, zvolila si dvojica Karukoski – Bardy ako predlohu konvenčné životopisné snímky a do nej vkreslila príbeh významného (nielen) fínskeho hrdinu.

Tom of Finland (Fínsko/Švédsko/Dánsko/Nemecko, 2017) RÉŽIA: Dome Karukoski SCENÁR: Aleksi Bardy KAMERA: Lasse Frank HUDBA: Hildur Guönadóttir HRAJÚ: Pekka Strang, Lauri Tilkanen, Jessica Grabowsky, Taisto Oksanen MINUTÁŽ: 116 min. HODNOTENIE: *** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 26. 4. 2018

text: Adam Straka (poslucháč audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
foto: ASFK