Niečo naviac

Jeden chromozóm navyše

O problematike Downovho syndrómu sa vie pomerne málo. Téma jednej z najčastejších genetických porúch spôsobujúcej mentálne postihnutie so sebou prináša zväčša negatívne emócie. Na mýty a predsudky spoločnosti reaguje nový dokumentárny film Niečo naviac, ktorý prichádza do kín z dielne debutujúcej režisérskej dvojice Palo Kadlečík a Martin Šenc.

Na začiatku bola vízia krátkeho televízneho dokumentu o bratislavskom divadle Dúhadlo, skončilo sa to celovečerným filmom o tínedžerke a ašpirujúcej herečke Dorotke. Má štyroch starších súrodencov, no ako jediná je postihnutá Downovým syndrómom. „Už dlhé roky sa poznám s Dorotkinou rodinou, ale náš vzťah sa výrazne prehĺbil až za posledné štyri roky. Jej najstaršia sestra Katka ma poprosila, či by som k Svetovému dňu Downovho syndrómu nenatočil klip z prostredia divadla Dúhadlo, v ktorom účinkuje jej sestra. Súhlasil som a po chvíli strávenej na nácviku divadla ma veľmi zaujala práca dramatoterapeutov Lucie a Erika a reakcie, radosť, úprimnosť detí, ktorým sa venovali. Povedal som jej, že tu je zbytočné robiť videoklip, tu treba nakrútiť film,“ vysvetľuje režisér, strihač a hlavný kameraman filmu Palo Kadlečík. Pôvodne zamýšľaný publicistický štýl mal byť zrazu nahradený osobným príbehom postaveným na pozorovaní života rodiny, ktorá vychováva dieťa s mentálnym postihnutím. „Mal som námet na dobrý film, ale potreboval som pomôcť s jeho uchopením. Vo fáze vývoja a prípravy filmu som do projektu prizval scenáristu a dramaturga Martina Šenca. Videl v ňom potenciál, spoločne sme prepísali celý scenár a tak sa začala naša spolupráca. Počas natáčania a hlavne strihu sme na filme už pracovali ako režisérska dvojica. Dokument mal byť osobnejší, intímnejší, a preto sme postupne presunuli jeho ťažisko z divadla na konkrétneho človeka – Dorotku.“

Cez optiku mladej Dorotky chcú režiséri zobraziť autentický život tých, ktorí majú niečo navyše. Niečo, čo ich nerobí nadbytočnými či menejcennými, práve naopak. V dokumente sa prelínajú každodenné situácie z Dorotkinho života s nácvikom novej divadelnej hry súboru Dúhadlo, v ktorej účinkuje spolu s ďalšími deťmi s Downovým syndrómom. Predpokladom na zobrazenie intímneho sveta mladého človeka s mentálnym postihnutím bolo získanie si jeho dôvery a priateľstva. „Počas nakrúcania sme postupne zistili, že čím menší štáb, tým lepšie. Preto väčšinu filmu natočil najmenší možný štáb, teda jeden človek. S Dorotkou som trávil čas a postupne spoznával jej svet, ale zároveň aj život celej rodiny, pre ktorú sa ona stala takým stredom. Bol som svedkom niečoho, čomu by som asi len tak neveril, keby mi o tom niekto rozprával. To, že keď dáte človeku s Downovým syndrómom jedno percento lásky, on vám vráti sto percent, znie ako fráza. Lenže keď to naozaj zažívate v reálnom živote rodiny, začnete sa až báť tej zodpovednosti, ako odovzdať toto svedectvo prostredníctvom filmu,“ pokračuje Kadlečík, ktorého doterajšiu tvorbu predstavujú prevažne filmy o slovenských misionároch pôsobiacich vo svete.

Hudbu do filmu skomponovala doma i v zahraničí oceňovaná skladateľka a klaviristka Ľubica Čekovská, ktorá spolupracovala aj na snímkach Dubček (r. L. Halama, 2018), Cuky Luky film (r. K. Janák, 2017), Pirko (r. L. Klein Svoboda, P. Klein Svoboda, 2016) a ďalších.

Niečo naviac sa prvýkrát predstaví vo festivalovej premiére na MFF Cinematik v Piešťanoch a krátko nato, 20. septembra, vstúpi do slovenských kín. Distribútorom filmu je spoločnosť Filmtopia, ktorá sa venuje predovšetkým kreatívnym dokumentom alebo tým, ktoré sa k divákovi dostávajú len veľmi komplikovane a zriedkavo. „Pre Filmtopiu si ako distribútor principiálne vyberám filmy, ktoré niečím vybočujú a sú výzvou pre diváka, rovnako ako pre distribútora a kinára. Film Niečo naviac má silný príbeh s pozitívnym nábojom a viaže sa k nemu kampaň, ktorá má inšpirovať diváka k pozitívnemu vzťahu k inakosti. A to je niečo, čo ma naozaj baví,“ prezradila za Filmtopiu Eva Križková.

Niečo naviac (r. Palo Kadlečík, Martin Šenc, Slovensko, 2018)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 55 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 16 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, MXF, avi, DVD

Lea Pagáčová
foto: Palo Kadlečík

 

Pivnica

Pivnica otvára dvere do duše

„Žijeme veľmi povrchne, deformovaní nárokmi súčasného sveta. Strácame schopnosť nazrieť do svojej vlastnej ,pivniceʻ, pretože každý z nás má v sebe tmavý kút, kde odkladá svoje nevyriešené problémy. Náš film by tam mal pootvoriť dvere a vniesť doň trochu svetla a nádeje.“ Takto opisuje vnútornú myšlienku novej slovensko-rusko-českej drámy Pivnica (r. I. Vološin) jej producentka Lívia Filusová. Koncom tohto mesiaca ju uvedú do domácej kinodsitribúcie.

„Vždy keď človek pristupuje k nejakej práci, zistí, že všetky príbehy už boli vypovedané. Tak aj náš príbeh, ktorý zobrazuje zúfalých ľudí. Pýtam sa sám seba, ako sa vyhnúť zjavným opakovaniam. V tom mi pomáha skúsenosť, ktorú som získal v psychologickom divadle. Hlavne pri práci s hercami človek rozkrýva príbeh hodnoverne a pravdivo. Jean-Marc Barr aj Oľga Simonova úplne obnažili svoje charaktery. Ja som im pomohol ponoriť sa do atmosféry. Práve atmosférou, takzvanou ,formouʻ, v ktorej plynie život postáv, sa odlišuje náš projekt,“ približuje pre Film.sk režisér Igor Vološin a pokračuje: „Výber objektov, kde sa nakrúcalo, všetky interiéry a exteriéry sa stali súčasťou našich hrdinov, ďalším rozmerom ich vnútorného sveta. Pri práci sa vzďaľujem od tradičného výkladu scenára, ktorý dostanem. Privlastním si ho, a to umeleckým, magickým spôsobom, pričom sa opieram o dramaturgiu. Dramaturgia formy je pre mňa rovnako dôležitá ako dramaturgia charakterov a dramaturgia atmosféry.“

Divák sa v Pivnici už zo začiatku dostane do ťaživej atmosféry. Dlhoročné manželstvo Milana (J.-M. Barr) a Táne (O. Simonova) sa rozpadlo, pokope ho drží už len ich šestnásťročná dcéra Lenka. Keď sa jedného dňa nevráti z párty domov, jej rodičia začínajú zápas nielen o nájdenie strateného dieťaťa, ale aj o nájdenie samých seba. A keď Milan prestane veriť, že polícia Lenku nájde, vezme situáciu do vlastných rúk. Pivnica je film o láske, partnerskej a rodičovskej. Je to film, ktorý by v nás mal vzbudiť reflexiu vlastných vzťahov, v ktorých žijeme,“ hovorí producentka Lívia Filusová. „Naši hlavní hrdinovia nie sú ,hrdinoviaʻ v pravom zmysle slova, sú to ,obyčajníʻ ľudia, ktorí čelia extrémnej životnej situácii. A vyrovnávajú sa s ňou po svojom. Možno nie vždy správne, ale tak, ako v danom momente najlepšie vedia. To je najväčšia sila tohto filmu. A našou úlohou bolo nájsť tomu najvhodnejšie obrazové spracovanie,“ vysvetľuje pre Film.sk hlavný kameraman Pivnice Martin Žiaran.

Dôležitým prvkom filmu je práca s kontrastom. „Pri určitých udalostiach používame rovnaký spôsob vyjadrenia plastickosti a farby a potom iný, kontrastný, ako po ľadovej sprche. Prenáša sa to na celú logiku vývoja príbehu, čo divákovi pomáha lepšie sa ponoriť do sveta hrdinov,“ približuje Vološin. Hovorí, že nechceli natočiť „nudný umelecký film s veľmi malým rozpočtom, akých je na svete nespočetné množstvo“. Preto sa rozhodli z hľadiska svetla vytvoriť prirodzený, hlboký a sýty film s minimom osvetľovacej techniky. „Vychádzali sme z názvu filmu, navyše bolo potrebné zachovať žáner, pritom však nevyvolávať pomocou svetla depresívnu náladu. Preto je film miestami veľmi kontrastný a miestami tmavý. V tej temnote sa objavuje množstvo odtieňov, aj svetla, ktoré sa odkiaľsi zjavuje v úplnej tme ako na Rembrandtových rytinách,“ pokračuje Vološin. Podľa Žiarana bol dôležitý aj výber lokácií a ročných období. „Natáčali sme v lete, keď je všetko rozkvitnuté a prevládajú teplejšie farby, aj keby sa možno k takémuto tragickému príbehu na prvý pohľad viac hodila zima alebo chladnejšia jeseň. My sme sa rozhodli ísť trochu proti tejto konvencii, aj s ohľadom na to, že takýto príbeh sa môže odohrať kedykoľvek. A takisto kdekoľvek, takže sme ho umiestnili do krásnej krajiny myjavských kopaníc, kde nabral ešte viac na sile,“ dodáva hlavný kameraman. Film je nakrútený v širokouhlom formáte s klasickou kompozíciou záberov. Vďaka použitiu ručnej kamery sa príbeh viac približuje k divákom.

Lívia Filusová, Igor Vološin i Martin Žiaran oceňujú medzinárodnú spoluprácu, aj keď spočiatku mali obavy z náročnej výroby. „Pre mňa bola spolupráca náročná predovšetkým z administratívneho hľadiska, keďže sme komunikovali v štyroch jazykoch. Musím však povedať, že pri samotnom nakrúcaní jazykové bariéry zmizli. Obavy z možných komplikácií spôsobených rôznymi národnosťami sa rýchlo vytratili,“ poznamenáva Filusová. „Unikátnosť nakrúcania mi pripadala a naďalej pripadá ako zázrak, keď naši herci hrali v jednotlivých scénach v rôznych jazykoch, niekedy až v troch súčasne. To nám odhalilo akoby novú stránku tvrdenia, že jazyk nie je prekážka a že film je jazyk sám osebe a nemá zemepisnú príslušnosť,“ uzatvára režisér.

Pivnica (r. Igor Vološin, Slovensko/Rusko/Česko, 2018)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 1 579 271 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 521 400 eur, podpora z RTVS: 226 018 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Zuzana Sotáková
Foto: FURIA FILM

Rozhovor: Jean-Marc Barr

Som za nové dobrodružstvá

Predstaviteľ hlavnej postavy filmu Pivnica Jean-Marc Barr pre Film.sk hovorí, v akom príbehu sa ocitol, čo v ňom zažíva jeho hrdina a ako pri jeho hereckom stvárnení hľadal úprimnosť.

Ako producentka Lívia Filusová a režisér Igor Vološin získali vaše áno pre projekt Pivnica?

Už v minulosti som robil film na Východe s ruským režisérom a nevadí mi, keď ma nadabujú. Som vždy za nové dobrodružstvá a mám šťastie, že to môžem robiť. Po Magickej hlbočine (film Luca Bessona z roku 1988 – pozn. red.) bolo odrazu len päť režisérov, ktorí ma mohli osloviť a zaplatiť mi honorár, aký požadovali moji agenti. To bolo veľmi obmedzujúce. Keď ma priateľ požiadal, či by som nehral v jeho krátkom filme, môj agent povedal, že nemôžem, lebo môj imidž je veľmi drahý a takto by som znížil svoju hodnotu. Mne to vôbec nedávalo zmysel, veď ak má môj imidž niečo stáť, mal by som o tom predsa rozhodnúť ja sám. Lenže systém funguje takto. Moji kamaráti síce veľa zarábajú, robia jeden, nanajvýš dva filmy ročne, no nemajú v rukách reálnu moc rozhodovať.

 

Takže ste sa rozhodli prísť na Slovensko a natočiť tu film.

Áno, pretože som poznal Igora. Stretol som sa s ním pred rokmi v Karlových Varoch a neskôr náhodne na letisku v Ríme, keď už mal ponuku od Lívie. Ja som už nakrúcal napríklad aj v Poľsku alebo Srbsku. Po Magickej hlbočine som nakrúcanie v rôznych krajinách vnímal aj ako príležitosť vidieť svet a nabrať skúsenosti. Možnosť pobudnúť dva mesiace na Slovensku, na mieste, ktoré som dovtedy veľmi nepoznal, bola vzrušujúca. Pracoval som tu s veľmi profesionálnym štábom. A myslím, že aj štáb to tak vnímal, v tej produkcii bolo cítiť ľudskosť a nadšenie.

 

Hráte hlavnú postavu – zúfalého otca stratenej dcéry. Čo vám táto postava ponúkla?

Ide o tému zmiznutia dieťaťa a príbeh muža a ženy, ktorí si musia prejsť nočnou morou. Ich dcéra sa jedného dňa nevráti z párty a oni prežívajú muky. Prvý týždeň tam nie je, druhý týždeň nič, až si môj hrdina uvedomí, že polícia naozaj nie je schopná nájsť vinníka. Po niekoľkých útržkovitých informáciách, ktoré sa k nemu dostanú, sa rozhodne zobrať situáciu do vlastných rúk. Vie, že jeho dcéra bude už mŕtva, ale chce aspoň nájsť jej telo, aby ju mohli pochovať. Je to otrasná vec, ale stáva sa pričasto.

 

Ako ste s Igorom Vološinom vytvárali vo filme rastúce napätie?

Usilovali sme sa byť v tejto tragédii úprimní a vyhnúť sa prehrávaniu. Nedá sa ani len predstaviť, čím musia rodičia v podobnej situácii prechádzať. Snažíte sa však o čo najúprimnejší prístup smerom k publiku, tak možno prijme túto drámu ako dôveryhodnú. To je moja práca. V hraní je dôležité vedieť, ako pri danej postave dávkovať emócie, aby ste urobili taký krok k divákom, ktorý ich emočne pripúta. Inak, herectvo ako také je jednoduché a skutočným umením je nerobiť pred kamerou nič. Ak predvádzate veci len preto, aby ste ukázali, že viete hrať, strácate publikum.

 

Keď som sa bola pozrieť na bratislavskom nakrúcaní, práve ste točili scénu v pivnici. Na pľaci ste boli s hudobným producentom a dídžejom Dalybom, ktorý stvárňuje jednu z postáv. Nie je to však herec.

Ale mal odvahu do toho ísť. A myslím, že náš režisér veril jeho šarmu a účasti vo filme. Takisto si myslím, že Dalyb si pri tom, ako nás sledoval, uvedomil, že práca herca si vyžaduje koncentráciu. Podľa mňa sa mu na pľaci darilo a bola to pre neho dobrá skúsenosť, je to niečo iné ako hudba. Z toho, čo som z filmu zatiaľ videl (rozhovor vznikol v novembri 2017 – pozn. red.), sa zdá, že v ňom bude celkom pôsobivý.

 

Podobne ako vy sa o „nehraní“ pred kamerou vyjadril Udo Kier, ktorý na Slovensku nakrúcal časť filmu Pomaľované vtáča. Keď sme sa rozprávali, spomenul Larsa von Triera a vysoko oceňoval jeho prácu. Hovoril, že je to typ režiséra, ktorý sa neuspokojí, kým nedostane to, čo chce.

Lars je pokračovaním Godarda, Fassbindera, Dreyera. Dokázal prekonať národnú kinematografiu a začať robiť niečo, čo bolo skutočnou alternatívou k Hollywoodu. Niektorí režiséri pracujú pre peniaze či pocit moci, Lars chce vytvoriť dobrý obraz. A jeho kvality sú v tom, že s každým novým filmom nás dokáže vyrušiť, rozrušiť, nastavuje nám zrkadlo a premýšľa o veciach, takže divák odchádza z kina ako iný človek. No a zároveň som krstným otcom jeho chlapcov, takže je tu i rodinná väzba.

 

Aký typ režisérskeho prístupu vám najviac vyhovuje? Pri filme Zrno (r. Semih Kaplanoğlu), ktorý ste vlani prezentovali na MFF Bratislava, ste spomínali, že išlo priam o fyzický a psychický výcvikový tábor.

Tých prístupov je strašne veľa. Vzhľadom na to, že sa odovzdávam danej veci a hranie je mojím živobytím, je okrem iného veľmi dôležité, aby mi za to zaplatili. (smiech) Možno je to taká moja americká stránka, ale dáva mi dôveryhodnosť. Pracovať so Semihom bolo náročné. Vyžaduje od hercov veľa, po zábere sa obávate, že k vám príde a povie: Veľmi, veľmi zlé hranie. A vy sa cez to musíte preniesť. Po sedemdesiatich filmoch som si však vytvoril zmysel pre humor a schopnosť vyžiadať si od režiséra pokyny. Nikdy som nedovolil, aby sa mi to dostalo pod kožu. Som ako dobrý vojak, prvý dôstojník na palube. Som tu, aby som slúžil svojmu režisérovi, a slúžim mu tak dobre, ako viem. Nikdy nerobím problémy, nestojím si tvrdohlavo za predstavou, ako by veci mali vyzerať z môjho pohľadu. Herci nie sú umelci. Josef von Sternberg povedal, že dobrý herec je ako dobrá stolička na pľaci.

 

A čo ak ste režisérom vy?

Režírovanie je o niečo zložitejšie. Pomerne skoro som zistil, že hoci dokážem rozpoznať dobré herectvo, niekedy neviem, čo povedať, aby som to z tých hercov vydoloval. V pozícii režiséra je mojou vášňou držať kameru a zachytávať moment, zvlášť keď ňou prinášam pohľad naozaj živý, nestatický. Pracujem s ešte jedným človekom – Pascalom Arnoldom, s ktorým spolu režírujeme, produkujeme či píšeme scenáre. Urobili sme šesť filmov a som na ne celkom hrdý. Sú veľmi nezávislé, provokatívne a dostal som za ne komplimenty po celom svete. Teraz už mám syna, ale predtým boli mojimi deťmi moje filmy.

 

Aký prístup treba zvoliť, keď hráte s nehercami? Na pľaci Pivnice som videla, ako si spolu prechádzate scény a postupne skúšate rôzne situácie. To všetko v uvoľnenej, až zábavnej atmosfére.

Vedel som, že Dalyb je vo svete filmu nový, a chcel som, aby sa cítil uvoľnene, nie skľúčene. Možno som bol pre neho aj niečo ako otcovská postava, čo sa vlastne ukázalo aj na konci samotného príbehu – môj hrdina bol napokon pre toho jeho akýmsi otcom. No a snažil som sa slúžiť režisérovi, filmu a producentke. Veď Lívia je skvelá producentka, zaplatila mi (smiech). Lívia má cit pre európskosť a myslím si, že keď sa Európa zbaví pút Východu a Západu, možno nájde skutočnú kultúru.

 

Európski tvorcovia sa vedia pozerať na Ameriku zhora. Aká je situácia na našom kontinente z vášho pohľadu?

Európa prešla v minulom storočí dvomi obrovskými katastrofami. Vy ste spadli pod krídla Ruska a západná Európa pod krídla Ameriky. Oba trhy boli kontrolované. No festivaly ukazujú, že svet európskej kinematografie stále existuje. Ja som človek s dvomi pasmi. Ako Američan si uvedomujem, že mám povinnosť bojovať s tým, čo hýbe mojou krajinou – s korporátnou mentalitou, korporátnymi produktmi. Dúfam, že sa budem môcť ukázať svojmu synovi ako niekto, kto týmto tlakom odoláva. Pretože tam ide o príliš veľa moci. Žijeme v časoch, keď je kinematografia zaplnená komerčnými produktmi cielenými na mladých pod 25 rokov alebo na ľudí po šesťdesiatke. Trh ignoruje celú škálu dospelých. Kiná sú okupované obrovským biznisom a už tu nie sú formy na prežitie nezávislého filmu, pretože už nie je publikum, ktoré by naň chodilo. Ak sa sústredíme na to, aby sme také publikum pritiahli, musíme to skúšať novými cestami. Dnes sme vo veľmi zložitej situácii, pretože ak nezávislá filmová tvorba odíde, zničí sa dôvod, prečo kinematografia participovala na kultúre. Ilúzia sa stala prisilnou, už tu viac nie je prepojenie na realitu a komunitu. Našťastie, existuje ešte alternatíva. Ako režisér som urobil šesť filmov, ktoré videlo veľa ľudí vďaka internetu, VoD a podobne. Nie je ideálne, že si ich pozreli separátne vo vlastných domácnostiach, ale aspoň ich videli. Myslím si, že je dôležité vzdorovať a pokračovať v tvorbe nezávislých filmov, v šírení ľudského odkazu. Ja ako človek, herec a povedzme umelec mám možnosť i povinnosť odolávať. Pre mňa je svet ovládaný korporáciami neakceptovateľný.

Zuzana Sotáková
foto: MFF Bratislava/Martini
 

Posledný autoportrét

Na ceste Mareka Kuboša

Putovnú prehliadku Projekt 100 tento rok otvorí slovenská celovečerná novinka Posledný autoportrét. K autorskej dokumentárnej tvorbe sa ňou vracia režisér Marek Kuboš. A rozpráva aj o tom, prečo sa mu dlho nedarilo zrealizovať žiadny dokument.

Cesta fotografa, Žel. st. 2. tr. Kraľovany, Hlas 98, Taká malá propaganda – to je zopár starších Kubošových snímok, ktoré vznikli ešte v druhej polovici 90. rokov (s výnimkou tej poslednej z roku 2001) a ukazovali nám, aké časy žijeme. Niekedy to boli príkre správy, no adekvátne dobe. Všetky tie filmy sa spomínajú aj v Poslednom autoportréte. Kubošova novinka je totiž výrazne sebareflexívna. A popri iných otázkach (tou hlavnou je, prečo sa už ľudia nechcú autorovi na kameru úprimne otvoriť) sa venuje aj tematickým, výpovedným a etickým hraniciam v tvorbe dokumentaristov. Ako si Kuboš vymedzil svoje hranice v autoportréte? Prirodzene, išlo o neustály proces hľadania. „Napokon boli akoby tri úrovne hraníc. Tá najjemnejšia bola voči režisérom, s ktorými som sa rozprával v stojacom aute. Chcel som do nich viac rýpať, polemizovať o ich a svojich režijných postupoch a tak pomenovať rozdiely medzi nami. V scenári to bolo, ale od tejto konfrontačnej roviny som upustil. Neviem, či som spravil dobre, ale nedokázal som k nim byť tvrdší. Iné to bolo pri dokumentárnych hrdinoch mojich natočených i nenatočených filmov. Tam som si vedome povedal, že keď je to môj posledný autorský dokument, tak natočím a poviem to, čo potrebujem na vyznenie témy filmu. Režijne egoisticky som hľadel viac na výsledok filmu ako na to, či ľuďom pred kamerou ublížim (v mojom ponímaní ublíženia). V tomto prípade som tú hraničnú závoru miestami podvihol, podliezol a išiel trochu na druhú stranu,“ ozrejmuje Marek Kuboš. „A nakoniec tam, kde som tú hranicu s obavou (ale zároveň s akousi psychoanalytickou vášňou) prekračoval najviac, to bola rovina môjho osobného prežívania. V scenári nebola taká plocha venovaná mne ako človeku – filmárovi. Počas nakrúcania som si čoraz viac uvedomoval, že ak bola téma filmu o tom, ako sa ľudia pred mojou kamerou uzatvárajú a nedajú mi vstúpiť do svojho vnútra, neostáva mi nič iné, ako sa pred kamerou otvoriť a ukázať vnútro svoje… bez hraníc,“ dopĺňa režisér s tým, že ho prekvapilo, čo všetko o sebe zistil a čo to s ním urobilo. „Vďačím tomuto filmu za to, že som v sebe pomenoval niečo, čo ma trápilo, a našiel som odpovede, ktoré ma posilnili.“

Scenár filmu vznikal v intenzívnej spolupráci s dramaturgom Tomášom Kaminským. Keď neskôr Kuboš priebežne nosil nakrútený materiál do strižne k Radovi Dubravskému, bolo čoraz zrejmejšie, že by mal film vypovedať viac o ňom samotnom. Táto rovina teda prešla najväčším posunom a na návrh Kaminského sa napokon zmenil aj pôvodný názov snímky To sa už u nás nedá na Posledný autoportrét.

Vo filme sa vyjadruje široké spektrum Kubošových kolegov filmárov, mnohí z nich sú jeho konškoláci, stretávajú sa, fungujú medzi nimi kamarátske väzby. „O to presnejšie a empatickejšie sa mohli vyjadriť k mojej situácii. Ale pred filmom som im neukazoval otázky, ktoré zazneli, keď sedeli pred kamerou v aute na sedadle spolujazdca… čo prežívam a čo si o tom myslia… Priznám sa, že pri ich odpovediach mi v aute občas vyhŕkla poloslza, niekedy až slza. Ak mám povedať, pri kom som prežíval tento stav príjemnej clivoty najintenzívnejšie, boli to Vojtek, Kirchhoff, Braňo Špaček, Homolka, Tomáš Pašteka, Strelinger… oni vidia pomerne hlboko do môjho vnútra.“

Kuboš v Poslednom autoportréte čiastočne reflektuje aj svoju prácu na komerčných televíznych formátoch. Mohla aj táto skúsenosť prispieť k jeho autorskej odmlke a pochybnostiam v oblasti dokumentárneho filmu? Kuboš hovorí, že sa s kolegami často rozpráva o tom, ako sa kedysi mohli dokumentaristi zamestnaní na Kolibe plne sústrediť len na svoju prácu, hoci si je vedomý, že sa táto doba spájala aj s príkoriami vo forme cenzúry a podobne. V súčasnosti si on ani mnohí jeho kolegovia nedokážu autorským filmom zarobiť na živobytie, a tak im neostáva iné, ako robiť na televíznych projektoch – hodnotných, menej hodnotných aj odpadových. „Na škole nám Marcela Plítková rozprávala, že najťažšie po štúdiu bude zachovať si svoju dušu, aby ju nepohltila komercia, lebo potom bude návrat k autorskej tvorbe zložitý, ak nie nemožný. Nejako sa mi jej slová vryli do pamäti a podvedome aj vedome som sa po škole snažil nezapredať svoju dušu bezduchým veciam a ochrániť ju pred svetom, v ktorom vládnu peniaze. Dúfam, že sa mi to podarilo.“

Kuboš zároveň poznamenáva, že v poslednom čase sa v tunajšom audiovizuálnom prostredí udiali pozitívne zmeny, keď Audiovizuálny fond s pričinením RTVS nastavil priaznivejšie podmienky na vznik autorských výpovedí. Potvrdilo sa mu to aj pri realizácii Posledného autoportrétu. No hoci si váži prácu dokumentaristov a považuje ju za zaujímavú, rozhodol sa túto oblasť tvorby zanechať. Dočasne? Natrvalo? Nevedno. Povzbudivé je aspoň to, že by sa rád pokúsil o hraný film.

Posledný autoportrét (r. Marek Kuboš, Slovensko, 2018)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 34 365 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 12 000 eur, podpora RTVS v rámci zmluvy so štátom: 14 365 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, DVD

Daniel Bernát
foto: Marek Kuboš
 

Monštrum

Manipulácia, moc, Monštrum

V rámci putovnej prehliadky Projekt 100 sa bude pred dokumentom Posledný autoportrét uvádzať krátky animovaný film Monštrum v réžii Martina Snopeka. Rozpráva o moci, ktorá zaslepuje politikov natoľko, že sledujú len svoj vlastný prospech.

Ako vysvetľuje samotný tvorca, Monštrum je príbehom manipulácie našich životov zo strany mocných, či už ide o veľkú, alebo o malú politiku. „Ľudia si žijú svoj bezstarostný život a ani netušia, že niekto o nich a bez nich rozhoduje. Až pripraví veľké prekvapenie, ktorým sa snaží získať si ich priazeň a možno aj volebný hlas. Do popredia vystupuje samoľúbosť a sebeckosť hlavného hrdinu, ktorý pokazí ovládač k monštru a rozhýbe katastrofu. Monštrum drví všetko, aj ľudské životy sa končia len preto, že mu stoja v ceste. Žiaľ, téma je nepríjemne aktuálna aj dnes,“ hovorí Martin Snopek s tým, že pri zaľudňovaní svojho príbehu sa inšpiroval postavičkami, ktoré bežne stretáva vo svojom okolí.

V prípade Monštra padla voľba na techniku linorytu, ku ktorej mal Snopek odjakživa blízko, no v istom okamihu s ňou skoncoval, pretože to už podľa jeho slov prerastalo do mánie. Teraz sa k nej po desiatich rokoch vrátil. Posledný autobus bol pixiláciou pomocou fotoaparátov, Monštrum je film, ktorý vzdáva poctu grafickej technike linorytu. Myšlienkou bolo rozprávať príbeh filmu grafickými listami,“ ozrejmuje autor. „Všetky postavy aj pozadia sú vyryté do lina, odtlačené, naskenované a upravené na animáciu. Jednotlivé fázy pohybu postáv sú takisto vyryté. Pri tlači som použil len dve farby – čiernu a červenú, čo potvrdzuje zvolenú grafickú techniku a zároveň dotvára atmosféru filmu. Animácia je založená na striedaní jednotlivých odtlačkov podobne ako pri papierikovej animácii pod kamerou.“ Snopek dopĺňa aj ďalší zaujímavý dôvod, prečo sa rozhodol pre linoryt. Jeho film totiž čiastočne vypovedá aj o komunizme, no a vtedy sa touto technikou často spracúvali rôzne propagačné materiály.

Bavíme sa zatiaľ o obrazovej povahe snímky, ako to však bolo s jej hudobnou, resp. so zvukovou stránkou? Tvorcovia pracovali s komponovanou hudbou Petra Tarkaya, ktorú rozdelili do troch častí. Úvod je spojený s atmosférou mesta, druhá časť sa týka toho, ako sa monštrum vymkne spod kontroly, a tretia je mementom a viaže sa na stvárnenie mesta po pohrome. S rozvrhnutím hudby pomáhal strihač Róbert Karovič. Zvukovú zložku som riešil s Robom Barčákom. Na začiatku sme ozvučili úplne všetko, čo sa v obraze hýbe alebo vydáva zvuk. Postupne sme zvuky čistili, aby zazneli len tie, ktoré sú dôležité pre atmosféru a dej filmu,“ pokračuje Martin Snopek. Priznáva, že po úspechu filmu Posledný autobus (2011), ktorý nakrútil s režisérkou Ivanou Laučíkovou, nebolo ľahké prísť s novým projektom. Dlho som s tým bojoval, ale veľmi mi pomohol Patrik Pašš ml. Spolu sme začali pracovať na scenári a ďalej som pokračoval sám. Keď som mal scenár, začal som hľadať animátorov. Oslovil som animátora a výtvarníka Marcela Janovského zo štúdia Plaftik. Spoločne sme vymýšľali, ako dosiahnuť animáciu, ktorá by vyzerala ako linoryt. Najprv sme to skúšali v počítači, ale vyzeralo to ako kreslené, vzďaľovalo sa to zámeru. Tak nezostávalo nič iné, ako to vyrýpať do lina,“ vysvetľuje Snopek. „So samotnou animáciou mi pomohli Peter Kajan a Martin Machálik zo štúdia Mynd. Postavičkám dali hlasy Vít Bednárik a Marcel Janovský. Produkciu zabezpečila Erika Paulinská,“ pripomína režisér ďalších členov štábu snímky Monštrum, ktorá sa bude na Slovensku premietať od 5. septembra a v Kine Lumière v Bratislave sa pri tejto príležitosti uskutoční aj výstava grafík z filmu.

Monštrum (r. Martin Snopek, Slovensko, 2018)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 29 100 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 29 100 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, MP4

Daniel Bernát
foto: ASFK