Robert Kirchhoff

dokumentarista

Myslím si, že sa môže stať, že Oleh Sencov nezomrie. Nádej je však čoraz menšia. Svojím bytím i možným nebytím si zaviazal viac Rusov a Ukrajincov, než by sa mohlo zdať. Jeho príbeh sa stal verejným a namiesto filmov ho, žiaľ, preslávilo jeho umieranie. Je tvrdohlavý. Svoju hladovku preruší až vtedy, keď Rusko prepustí 64 ukrajinských politických väzňov nezákonne odsúdených súdmi okupantov. V tom zozname svoje meno neuviedol, akoby vravel, že JA nie je dôležité, a zároveň vedel, že jeho požiadavky Putin nesplní. Je teda rozhodnutý zomrieť. Autoritárske režimy si myslia, že keď umelcov a aktivistov zavrú do basy, tak zväčšia svoju moc, pretože zvyšujú spoločenský strach. Oleh Sencov „roztrhol oponu“ a všetci sme odrazu mohli uvidieť zákulisie Kremľa riadené „krvilačným trpaslíkom“. Rusko ukazuje, aké ťažké je dostať sa spod jeho vplyvu a aké ťažké je teraz aj vďaka tomuto väzňovi svedomia urobiť ústupok. Mne príbeh Oleha Sencova nemôže byť ľahostajný, ani ako človeku, ani ako filmárovi, pretože mi (okrem iného) pripomína príbehy, o ktorých som natáčal filmy. Tie príbehy sa odohrali tu. Pred zrakmi verejnosti. Aj my máme svoje zrkadlo „za oponou“ – políciu, prokuratúru, súdy –, obraz, ktorý mnohí uvideli až po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Pokúšame sa ho napraviť. Aby sme k ich smrti neboli ľahostajní. Jeden krok ako dôkaz, že sa nedokážeme zmieriť s vlastnou ľahostajnosťou. Báť sa už nemáme čoho. Iba zbabelosti a tá môže byť rovnako ako odvaha verejná. Verejný je aj život a umieranie Oleha Sencova. Ja však takúto obeť nechcem ani nepotrebujem, aj keď sa zdá, že je neodvratná.