Vytvoriť jednoznačnú animovanú propagandu je náročné 

Propaganda v animácii pretrváva dodnes, jej audiovizuálny jazyk a komunikačné kanály sa však zmenili. Porovnanie propagandistickej animácie v priebehu posledného storočia ponúkol 11. ročník Fest Anče. O dramaturgiu sekcie Fokus: Propaganda sa postaral poľský filmový historik, kurátor a kultúrny aktivista Michał Bobrowski.

Ako ste pre Fest Anča koncipovali pásma venované propagande v animovanom filme?

Najprv som chcel postaviť program okolo niektorých vybraných tém v propagande, napríklad opis nepriateľa, ekonomika, vojna a podobne. Ale potom som si uvedomil, že väčšina vybraných filmov by spadala do viac ako jednej kategórie. Nakoniec som zvolil klasický, chronologický prístup.

Sekcia bola pomerne široká. Akých tém sa dotýkala?

Prvá svetová vojna a medzivojnové obdobie. Potom propaganda druhej svetovej vojny, a to z oboch perspektív – Spojencov aj štátov Osi. Myslím si, že je to v histórii propagandy veľmi dôležité obdobie, pretože moderné technológie kontroly mysle boli vytvorené viac-menej v tomto päťročnom období. Potom sme mali dve sekcie zamerané na studenú vojnu, ďalej blok filmov nazvaný Nedávna minulosť a súčasnosť, ktorý reflektoval obdobie po studenej vojne a pomerne súčasnú propagandu z autoritatívnych režimov aj demokratických krajín. Posledné pásmo, z umeleckého hľadiska pravdepodobne najcennejšie, bolo zostavené z filmov, ktoré sa využívali metódy a techniky propagandy na dekonštrukciu pôvodných ideológií.

Jazyk animácie sa líši od jazyka hraného filmu. Aké sú črty animovanej propagandy?

Prvý pokus použiť animáciu ako účinný nástroj propagandy urobili Sovieti v 20. rokoch minulého storočia. Vtedy bola animovaná propaganda pomerne modernistická, lepšie povedané experimentálna, avantgardná. Snažili sa definovať nový kód umenia, čo bolo vhodné pre novú éru v porevolučnom Rusku. Potom prebral velenie Stalin, vznikol socialistický realizmus a paradigma socialistickej animácie sa stala pedagogickým nástrojom. Fakt je, že počas väčšiny Stalinovho obdobia bola animácia pre dospelých zakázaná. Ale keďže vzdelávanie a výchova boli v socializme veľmi dôležité, animovanému filmu sa v tomto smere dostalo veľa pozornosti. Potom sa situácia zmenila. Keď si porovnáte ranú sovietsku propagandu s neskoršou, je to ako oheň a voda. Animácia bola rozmanitá, ale to sa dá povedať aj o kapitalistickej časti sveta. Prvé animácie sa zameriavali na dospelých, veľa filmov vznikalo pre americké vojská, preto sa v nich používal iný jazyk ako vo filmoch pre deti. Ale teraz hovorím o tom, v čom boli propagandistické animácie odlišné.

A čo ich spájalo?

Univerzálny je manicheizmus, striktné čierno-biele rozdelenie bez odtieňov, rozdelenie na dobré a zlé, oni a my, a to preto, aby vytvorili pocit komunity a aby definovali nepriateľa. Každý propagandistický aparát vkladá veľa úsilia do zobrazenia nepriateľa. To je kľúčová štruktúra, ostatné závisí od politického systému, ktorý propaganda symbolizuje, pretože propaganda nie je nič iné ako symbolická reflexia nejakej ideológie. Preto bude marxistická propaganda iná ako kapitalistická, ale isté analógie, elementy majú spoločné, napríklad stále chvália svoj ekonomický systém. Ak si pozriete tieto dve ideológie, ich rozdiely sa v konečnom dôsledku ukážu na ekonomike. Americká ideológia je plná sloganov o slobode. Keď však dekonštruujete propagandistické odkazy, zistíte, že v skutočnosti nie sú o individuálnej slobode, ale skôr o slobodnom trhu a slobode vlastniť veci. Američania vždy definujú sovietsky vzor ako systém, ktorému chýba sloboda. Na druhej strane Sovieti nezdôrazňujú tak veľmi slobodu, ale rovnosť. Opäť však ide o ekonomickú rovnosť, nie rovnosť v očiach práva a podobne. Myslím si, že ekonomika je jedným z kľúčov na porozumenie animovanej propagandy a propagandy vo všeobecnosti.

Tu sa rozprávame o propagande ako takej. Skúste vysvetliť jej špecifiká pri animácii.

Socialistický realizmus mal byť extrémne jednoduchý a pochopiteľný vo svojich odkazoch, neposkytoval priestor na žiadnu ambivalenciu. To bol jeden zo základných konceptov. Divák s akýmkoľvek vzdelaním musel pochopiť posolstvo bez pochybností. A toto je v animácii veľmi ťažké dosiahnuť, pretože je vo svojej podstate viacvýznamová. Keď som napríklad robil rešerš poľskej socialistickej animovanej tvorby na konci 40. a začiatku 50. rokov, zistil som, že bola zakázaná distribúcia viacerých filmov, ktoré boli zamýšľané ako priama komunistická propaganda. Cenzori ich totiž zhodnotili ako divácky nezrozumiteľné. Niežeby tvorcovia spochybňovali ideológiu, oni chceli naozaj vytvoriť ortodoxnú komunistickú propagandu, akurát v tom neuspeli. Urobiť animovanú propagandu, ktorá sa nestráca v nejednoznačnosti, je naozaj veľmi náročné.

Čím sa odlišuje animovaná propaganda od iných, napríklad v hranom filme?
Od iných médií sa odlišuje tým, že autori neustále zápasia s charakteristikami animácie. Nie vždy uspejú. Keď sa na niektoré filmy pozriete dnes, s odstupom času, môžete vidieť, že neúmyselne odhalili trhliny v systéme.

Čiže poukázali na opak toho, čo chceli.

Keď študujete animáciu a propagandu, musíte sa zameriavať na dve kategórie významov: na tie, ktoré tam sú, a tie, ktoré tam nemali byť. Vždy je zaujímavé sledovať to, čo je nejakým spôsobom skryté. Rád by som vám dal konkrétny príklad. Nejde o animáciu, ale poslúži to ako dobrý príklad. Známy americký režisér Frank Capra sa počas druhej svetovej vojny zapojil do propagandistického projektu Prečo bojujeme. Projekt mal sedem častí, prvá vznikla, myslím, v roku 1942 a posledná v roku 1945. Bola to propaganda pre americké vojská, ktorá im mala poskytnúť náležitý pohľad na aktuálnu geopolitickú situáciu. Capra chcel jednotlivé časti nakrútiť v štýle propagandy, bez snahy o autorský rukopis. Jeden film sa zaoberá východným frontom, teda nemecko-sovietskou vojnou. Keďže v tom čase boli Sovieti spojencami USA, Capra urobil film glorifikujúci Sovietsky zväz. Dnes to znie bizarne. Ale späť k filmu a k tomu, čo v ňom bolo skryté. Sovietov neprezentuje ako komunistov, ale ako obyčajných ľudí. Vidíme masy, ale nevidíme Stalina. Ten sa objaví možno na tridsať sekúnd a spomína sa len raz. Akoby v Sovietskom zväze nebol žiadny vodca, diktátor. Vo filme niet ani zmienky o komunistickej ideológii. Dokonca sa nepoužíva ani názov Sovietsky zväz, ale Rusko.

Keď hovoríme o propagande, podvedome sa nám spája s vojnovým obdobím. Ale čo propaganda v súčasnosti, povedzme po roku 2000? Akú má podobu?

Existuje, a to z viacerých dôvodov. Patrí medzi ne revolúcia v nových médiách, vznik nových komunikačných kanálov, narastajúce politické napätie, množstvo populizmu, čo môžeme sledovať tu v Európe, ale i mimo nej, ako aj kultúrna zrážka s islamským svetom. Biely nacionalizmus proti moslimskému fundamentalizmu. Tieto dve ideológie produkujú najviac propagandy. Môžeme povedať, že propaganda sa vracia. Príklady animovanej propagandy sa dajú nájsť aj v 90. rokoch, ako napríklad proeurópske filmy, ale sú primäkké. Dnes, povedzme v poslednom desaťročí, sa produkuje stále viac animácií s čisto propagandistickými odkazmi. Stoja za nimi napríklad vlády alebo politické strany, ktoré ich využívajú na svoje kampane.

Čo ich charakterizuje?

Používajú moderný, súčasný audiovizuálny jazyk, ktorý je pochopiteľný najmä pre mladšie generácie. Využívajú rýchly strih. Myslím, že by sme to mohli nazvať kombináciou starej rétorickej stratégie z čias studenej vojny a „post-MTV“ audiovizuálneho jazyka. A je to veľmi účinné. Napríklad film Ja som ruský okupant, ktorý je v podstate proputinovskou a proruskou propagandou, sa stal hitom na internete. Jeho výroba pravdepodobne nebola drahá, možno pár tisíc eur, ale dosah bol obrovský.

Sú v histórii príklady, keď mali propagandistické filmy reálny vplyv na spoločnosť alebo zmenili niečo v histórii?

Ak vnímame propagandu v konvenčnom zmysle, prorežimové filmy nemali efekt náhleho úderu, bol to skôr pomalý a stabilný proces. Ale existuje niekoľko antipropagandistických filmov, ktoré vznikli v podmienkach autoritatívnych režimov a na ich spochybnenie využívali rôzne metafory a alegórie. A tieto filmy mali význam pre utláčané spoločnosti. Najklasickejším príkladom je asi Ruka Jiřího Trnku z Československa z roku 1965, ale pár takých filmov sme mali aj my v Poľsku. Dialo sa to aj v Sovietskom zväze. Významný poľský animátor Jan Lenica to nazval umeleckým kontrabandom, spôsobom, ako do animácií prepašovať zakázaný obsah. Mnoho z nich vytvoril Fiodor Chitruk. Jeho práca bola úžasná, poetická a poukázala na odcudzenie jedincov v sovietskom komunistickom systéme. A to malo vplyv na spoločnosť. Zdá sa, že animácia bola v tých časoch cenená viac ako dnes.

Zuzana Sotáková
foto: Juraj Starovecký