Patrik Pašš

Patrik Pašš

„Urobiť film znamená hľadať a poskytnúť hodnoty ako príbeh, emócia, asociácia a filozofia. Ak to zvládnete, máte bravúrny film. Nie vždy sa to dá, lebo na to treba vytvoriť predpoklady v scenári, práci hercov, natočení. Film je mimoriadne zložitý komunikačný nástroj, ktorý pracuje s viacerými vrstvami a všetky musia slúžiť tomu, čo chcete povedať,“ uviedol pre časopis Interview filmový producent, strihač a profesor Patrik Pašš, ktorý v septembri oslávi sedemdesiat rokov.

Na pražskej FAMU vyštudoval odbor filmová a televízna strihová skladba (1978 – 1983), vážny záujem o film však prejavil ešte skôr. Od pätnástich rokov pracoval ako externista v bratislavskom štúdiu Československej televízie, kde pôsobil na rôznych pozíciách až do roku 1994. Začínal ako asistent kamery, produkcie, strihu a zvuku a postupne sa vypracoval až na vedúceho oddelenia strihovej skladby. Počas týchto rokov strihal viaceré významné filmy, medzi inými aj oceňované snímky Juraja Jakubiska Tisícročná včela (1983), Sedím na konári a je mi dobre (1989), Dovidenia v pekle, priatelia (1990). Spolupracoval tiež s režisérmi ako Stanislav Párnický (Pasca, 1981), Juraj Lihosit (Sojky v hlave, 1983) či Miloslav Luther (Anjel milosrdenstva, 1993). K spolupráci s Jakubiskom sa vrátil v roku 2008, keď svoje strihačské skúsenosti zužitkoval v dosiaľ divácky najúspešnejšom slovenskom filme Bathory.

Posledná dekáda minulého a prvá dekáda nášho storočia boli pre Paššovu kariéru zlomové. Strihal dokumentárny film Papierové hlavy (1995) režiséra Dušana Hanáka, pôsobil ako výkonný podpredseda Asociácie filmových a televíznych strihačov (AFTS) a začal spolupracovať s režisérom a scenáristom Matejom Mináčom. V roku 1999 sa ako strihač podieľal na jeho celovečernom hranom debute Všetci moji blízki (1999), ktorý sa stal národnou nomináciou na Oscara. Po tomto úspechu sa ich spolupráca prehĺbila a ďalšie filmy o Nicholasovi Wintonovi nakrútil Mináč už v produkcii Paššovej spoločnosti TRIGON PRODUCTION. Sila ľudskosti Nicholas Winton (2002) a Nickyho rodina (2011) získali medzinárodné uznanie vrátane prestížneho ocenenia Emmy. Navyše, dvojica si za prácu na týchto projektoch minulý rok prevzala Medailu Raoula Wallenberga, ktorá sa udeľuje na počesť švédskeho diplomata a humanitárneho pracovníka. Ich dosiaľ poslednou spoluprácou bol dokument Očami fotografky (2015) o režisérovej matke, slovenskej fotografke Zuzane Mináčovej. V rovnakom roku bol do kín uvedený celovečerný animovaný film Malá z rybárne (r. Jan Balej), na ktorom participoval ako strihač.

Od roku 1996 si produkčná spoločnosť TRIGON PRODUCTION pripísala na konto filmy širokého žánrového spektra. Produkovala dokumentárne filmové pocty slovenským osobnostiam ako Dežo Ursiny (Momentky; r. Peter Krištúfek, 2009) a Martin Slivka (Martin Slivka – muž, ktorý sadil stromy; r. Martin Šulík, 2007). Z hraných filmov sem patria napríklad Tri sezóny v pekle (r. Tomáš Mašín, 2009), V tieni (r. David Ondříček, 2012) alebo Krok do tmy (r. Miloslav Luther, 2014).

Okrem produkcie filmov sa Patrik Pašš zaslúžil aj o zmeny vo fungovaní audiovizuálneho priemyslu a v systéme podpory mladej slovenskej kinematografie. Podieľal sa na zriadení Audiovizuálneho fondu, ako aj na uzavretí zmluvy so štátom medzi RTVS a Ministerstvom kultúry SR. Venuje sa aj pedagogickej činnosti. V roku 1983 inicioval a spoluzaložil Katedru strihovej a zvukovej kompozície na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, kde dodnes prednáša (teraz Ateliér strihovej skladby FTF VŠMU).

Lena Bohunicki (poslucháčka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
foto: Tina Botková

Ivan Vaníček

Ivan Vaníček

Na Kolibe začínal už v prvej polovici 50. rokov. Spolupracoval s režisérmi Paľom Bielikom, Petrom Solanom, Stanislavom Barabášom, Andrejom Lettrichom, Vladislavom Pavlovičom, Jozefom Medveďom, Jozefom Zacharom, a než emigroval do Švajčiarska, dostal sa aj k Jurajovi Jakubiskovi. Ide o filmového architekta Ivana Vaníčka, ktorý v septembri oslávi deväťdesiatku.

 

Po absolvovaní štúdia architektúry pridelili Vaníčka na Povereníctvo poľnohospodárstva, ako však sám hovorí, tamojšia práca mala s jeho kvalifikáciou málo spoločného a nebavila ho. Našťastie, zakrátko ho prijali na Kolibu a Anton Krajčovič ho hneď zobral do Vysokých Tatier, kde sa dokončovala exteriérová časť filmu Rodná zem. V období asistovania sa Vaníček dostal napríklad aj k titulom V piatok trinásteho, Drevená dedina, Červený mak či Štvorylka.

Jeho prvou samostatnou prácou bola Previerka lásky (1956) v réžii Jozefa Medveďa. Už tu však zaznel názov filmu, ku ktorému Vaníčka prizval režisér Bielik, a zoznam takýchto projektov sa postupne rozširoval: Štyridsaťštyri, Kapitán Dabač, Jánošík, Majster kat, Traja svedkovia. „S Bielikom bola výborná spolupráca, hladká a rýchla, pretože to bol vo svojej podstate technik. Hovorieval, že v kombinácii s ním mám kongeniálne myslenie. Ťažké bolo jedine zladiť sa s ním časovo, pretože to bol nočný človek a my sme na Kolibe začínali skoro ráno,“ spomína Ivan Vaníček. „Bielik bol nadšený aj z toho, že som mu robieval jeho obľúbené rekvizity, ako boli špeciálne nože pre zbojníkov, sekera pre kata, hák na Jánošíka a podobne. Mňa to bavilo tiež, pretože som rodovo pochádzal od kovu a bol som jedna ruka so zámočníkmi a strojármi.“ Podľa Vaníčka bol Bielik racionálny typ človeka so zmyslom pre praktické riešenia otázok. „Napríklad pri filme Štyridsaťštyri sme mali obavy, že budeme musieť nakrúcať na vzdialených lazoch, no on ma zobral za Lamač a pýtal sa, čo by som povedal na takú lokáciu. Súhlasil som. V tejto súvislosti sme riešili okrem iného problém, ako krajinu zbrázdiť krátermi po granátoch. Nebolo to jednoduché. Nakoniec som navrhol, aby sme objednali tank, ktorý sa bude otáčať na mieste a vytvorí tak pekné krátery.“

Bielikove filmy mali zväčša výpravný charakter, no Vaníčkovi to z kreatívneho hľadiska vyhovovalo a vysoko oceňuje vtedajšiu úroveň remeselných zložiek na Kolibe – stolárov, maliarov, štukatérov, čalúnnikov... Vo filmoch Petra Solana, ako boli Prípad Barnabáš Kos či Kým sa skončí táto noc, sa Vaníček prejavil výraznou výtvarnou štylizáciou interiérov a moderným dizajnom. Pochvaľuje si aj spoluprácu so Stanislavom Barabášom (na filmoch Pieseň o sivom holubovi, Trio Angelos, ale aj na televíznej Krotkej) alebo poviedkový projekt z roku 1968 Dialóg 20 40 60, kde robil architekta nielen na Solanovej časti, ale aj na príspevku poľského režiséra Jerzyho Skolimowského. „To bolo obdobie, keď už som mal služobný pas, chodieval som do Viedne a bol som veľmi vyťažený. Dokonca tak, že to bolo na hrane. Robil som vtedy tuším štyri filmy vrátane zahraničnej koprodukcie Michael Kohlhaas v réžii Volkera Schlöndorffa.“ A mal krátko po dokončení Jakubiskovho celovečerného debutu Kristove roky. „S Jakubiskom to bolo veselé, bol to recesista, taký mladistvý typ, aj spolu s Igorom Lutherom. Naladiť sa na jeho živelnú predstavivosť sa mi darilo so striedavými úspechmi. Napríklad môj návrh kuchyne pre hrdinu sa mu síce páčil, ale považoval ten priestor za neprijateľne upravený. On potreboval tú miestnosť zničiť.“ V každom prípade Jakubisko oslovil Vaníčka aj na svoj ďalší film Zbehovia a pútnici. Písal sa rok 1968, keď Ivan Vaníček napokon emigroval do Švajčiarska, kde sa už nikdy filmovej ani televíznej tvorbe nevenoval. A nikdy to ani neoľutoval. Platí však, že mnohé z toho, čo stihol urobiť na Kolibe, patrí k najuznávanejším dielam slovenskej kinematografie.

Daniel Bernát