Stano Dančiak
(26. 10. 1942 – 4. 8. 2018)

Za jeho civilným prejavom a nenúteným humorom sa skrýval tvrdý tréning, ale aj improvizácia. Počas dlhej kariéry prepožičal svoj nezameniteľný hlas mnohým hercom i animovaným postavičkám a na divadelných doskách či filmovom plátne odohral desiatky hereckých úloh. Herec Stano Dančiak zomrel vo veku nedožitých 76 rokov.

K hereckej profesii priviedla Stana Dančiaka kľukatá cesta. Na definitívne rozhodnutie stať sa hercom malo významný vplyv jeho účinkovanie v Detskej rozhlasovej dramatickej družine, no vážne jej konkurovalo futbalové ihrisko i hokejová bránka. Rodičia ho síce nasmerovali na strednú zdravotnícku školu, no počas štúdia stihol v roku 1960 debutovať vo filme Na pochode sa vždy nespieva (r. F. Kudláč) a jeho kariéra zubného technika tak upadla do zabudnutia. Prihlásil sa na Vysokú školu múzických umení, kde ho prijali spolu s neskorším hereckým partnerom a priateľom Mariánom Labudom.

Už na škole si ich talent všimol Ladislav Chudík, vtedajší umelecký riaditeľ Slovenského národného divadla, ktorý im po ukončení štúdia v roku 1965 ponúkol angažmán v Činohre SND. V tom istom roku ich obsadil Peter Solan do filmu Kým sa skončí táto noc, v ktorom stvárnili pamätnú dvojicu inštalatérov hľadajúcich erotické dobrodružstvo vo vychytenom nočnom podniku Družba. Nakrúcanie sa vymykalo zo zaužívaných postupov, hercom umožnilo improvizovať a posilnilo tak civilnosť ich prejavu. „Podstatné pre nás bolo zapamätať si obsah replík, nie ich presné znenie. Prerozprávali sme ich svojimi vlastnými slovami. Ak Vichta započul, že niekto použil zo scenára jeho presnú vetu, nechal záber opakovať,“ priblížil Dančiak zákulisie v čase nakrúcania filmu pre denník Hospodárske noviny. Zvodný Kvetinka (Dančiak), ktorý sa spolu s naivným priateľom Miloškom (Labuda) úpenlivo snaží získať priazeň dvoch mladých Češiek, patrí bezpochyby medzi jeho najvýznamnejšie filmové úlohy.

Demokratizácia spoločnosti v 60. rokoch minulého storočia umožnila v roku 1968 vznik Divadla na korze, kde Dančiak pôsobil až do jeho zrušenia z „hygienických dôvodov“ v roku 1971. V období normalizácie sa dostal spolu ďalšími „korzistami“ na zoznam nežiaducich a bol preradený na Novú scénu, kde sprvu vystupoval len v druhoradých úlohách alebo podával rekvizity. Na dosky SND sa potom vrátil až po revolúcii v roku 1989.

Meno Stana Dančiaka sa prirodzene spája s humorom a so žánrom komédie. Diváci si ho pamätajú ako Jakuba v dobrodružnej komédii Sebechlebskí hudci (r. J. Zachar, 1975), ako nemotorného čudáka v televíznej groteske Bud Bindi (r. J. Slovák, J. Heriban, P. Jursa, 1993 – 2000) alebo ako komorníka v rozhlasových skečoch Lord Norton a jeho sluha James. Inklinácia ku komédii však nebola od začiatku jeho voľbou. „Obsadili ma do filmu (Vrah zo záhrobia; r. A. Lettrich, 1966 – pozn. red.), ale ja som medzitým narukoval a oni mi povedali, že za svoju úlohu nedostanem zaplatené. Vraj moje peniaze dostane armáda. Nedalo sa s tým pohnúť, nepomohli moje prosby a začalo sa nakrúcať zadarmo. Hral som jedného z viacerých podozrivých a počas celého nakrúcania som vždy, keď sa na scéne ukázal vrah, ktorého hral Július Pántik, na neho nenápadne ukazoval prstom. Režisér sa síce snažil vystrihnúť všetky zradné zábery, ale nepodarilo sa mu to. Neviem, koľko dostala za moju úlohu armáda, ale ja som dostal na desať rokov dištanc v akejkoľvek detektívke alebo napínavom filme,“ vysvetlil svojho času Dančiak v rozhovore pre týždenník Moment.

Nemalú pozornosť pritiahol na seba aj vďaka dabingovým zručnostiam, okrem titulných hlavných hrdinov seriálov Alf a Derrick nahovoril aj postavy v slovenských filmoch Víťaz (r. D. Trančík, 1978) či Ja milujem, ty miluješ (r. D. Hanák, 1980). „Pri dabingu je najdôležitejšie potlačiť svoje herecké ego, absolútne sa ponoriť do postavy, ktorú dabuješ. Divák jednoducho musí uveriť, že tá postava odjakživa hovorí po slovensky,“ uviedol v knihe rozhovorov s Jánom Štrasserom. Za dabing mimozemšťana Alfa získal v roku 1998 cenu Zlatá slučka a neskôr si za celoživotné dielo prevzal aj štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy. Napriek zdravotnému hendikepu v posledných rokoch sa nevzdal hereckého remesla ani humoru a o svoj dar sa tak mohol podeliť nielen s blízkymi.

Lea Pagáčová
foto: archív SFÚ/Margita Skoumalová