Idylické bezčasie Ivany Šebestovej

Aj keď sú slovenské celovečerné hrané a dokumentárne filmy v českých kinách ešte stále ako doma, faktom zostáva, že okrem opulentnejších a divácky atraktívnych česko-slovenských koprodukcií zostáva výraznejšie v kontakte so slovenskou kinematografiou najmä festivalové publikum.

Aj ono sa však nakoniec preriedi, pokiaľ ide o krátke a predovšetkým animované filmy. V tomto smere je situácia na Slovensku zrejme podobná českej, hoci – ktovie? – možno o chlp lepšia.

Z českých krátkych filmov si v prvom rade vybavím pôvabný Strom od Lucie Sunkovej z roku 2004. Pred dvomi rokmi na jeseň bol pripojený ako predfilm k nedoceneným Zlodějom zelených koní (r. Dan Wlodarczyk) a vďaka tomu sa tento štvrťhodinový film, ktorý jemne obrusoval hrany juhočeského westernu, dostal priamo aspoň k necelým trom tisícom divákov.

Zatiaľ čo v Čechách spôsobuje zaradenie predfilmu prinajmenšom divácky šok, z letmého pohľadu cez hranice sa mi zdá, že Slovensko ponúka možnosť rozvíjať tradíciu krátkeho animovaného filmu aspoň niektorým tvorcom. A zdá sa, že u slovenských distribútorov panuje väčšia ochota výberovo uvádzať predfilmy aspoň pri tituloch premietaných vo filmových kluboch.

Toto možno výnimočné postavenie má slovenská filmárka a výtvarníčka Ivana Šebestová, ktorej sa za posledných desať rokov podarilo dostať do slovenskej kinodistribúcie až tri krátke filmy a rozvíjať v nich vlastný rukopis – Štyri (2007), Sneh (2013) a Žltá (2017). A kto mal v Česku záujem a šťastie, mohol sa s nimi stretnúť vďaka ich príležitostnému uvedeniu na filmových festivaloch a prehliadkach.

Aj preto mi tvorba Ivany Šebestovej príde na um ako prvá, keď sa spomenie súčasný slovenský animovaný film. Zakaždým poteší jej rozpoznateľné autorstvo, dané dôrazom kladeným na výtvarnú stránku, zdanlivé staromilstvo (označované obvykle za idylické bezčasie) jej príbehov a to, že samotné rozprávanie vychádza z letmo načrtnutých štúdií ženských postáv a ich psychológie.

A to, že sú Šebestovej filmy čím ďalej, tým viac o vnútornom prežívaní postáv, potvrdzuje pomerne čerstvá novinka Žltá. Film rozpráva príbeh opernej speváčky Violy, ktorá má fóbiu zo žltej farby (svetla, slnka) a vyhľadáva bezpečie modrej (tieňa, vody). Žltá vnútornú ani vonkajšiu symboliku určite nevyčerpáva ani sa nezunuje jedným pozretím. Ide o dynamickú kombináciu oboch farieb (a hudby), kedy nemožno prijať jednu bez druhej. Pri sledovaní filmu sa tak vybaví napríklad esej o žltej farbe od Sergeja Ejzenštejna či estetická štúdia Modř – barva mezi barvami Jana Baleku, ale i moja osobná väzba k obom farbám.

Šesťminútová Žltá okrem toho pôsobí ako pozoruhodný dôvetok k režisérkinmu predošlému, osemminútovému filmu Sneh, ktorý je vskutku „krátkym animovaným filmom o láske“, hoci vo všetkých smeroch tragickým. Mladá žena čaká na návrat svojej lásky – muža, ktorý však namiesto jej citov túži po nájdení dokonalej vločky. Sneh ma v spomienkach vytrvalo fascinuje premyslenou prácou so stereotypmi (nielen vo vnímaní žien a mužov), ktorá len zdanlivo pôsobí samozrejme. Štylizáciu pokojného bezčasia v bližšie neurčenej prvej polovici 20. storočia možno vnímať aj ako čisto subverzívny prvok, pretože kedy inokedy než na pozadí „idyly“ môže osamelosť prepuknúť do (milostného) šialenstva? Najstarší, hedonický film Štyri o prepletajúcich sa osudoch štvorice rôznych žien netreba obšírne pripomínať, pretože je už dostupný na internete (Vimeo či YouTube). A práve tento film nepochybne stojí za čas a pozornosť ako expozícia do filmografie Ivany Šebestovej.

Miloš Henkrich, filmový kritik a dramaturg medzinárodného festivalu krátkych filmov Brno 16