Nepriateľ bez príčiny

Dôverný nepriateľ Karla Janáka mal svetovú premiéru na vypredanej projekcii na festivale Art Film Festival v Košiciach. Je logické, že prvý domáci sci-fi triler so solídnym rozpočtom sa dočkal obrovského ohlasu zo strany miestneho publika. Tento ohlas zároveň ukazuje, že filmových divákov na celom svete čoraz viac priťahujú príbehy s nejasnými hranicami medzi mýtom a faktom, najmä také, v ktorých moderná technológia zvíťazí nad ľuďmi.

Filmy s podobným naratívom majú dlhú tradíciu; ich popularita dosiahla vrchol v 70. rokoch minulého storočia a na začiatku nového tisícročia sa opäť dostali na výslnie vďaka veľmi rýchlemu technickému napredovaniu. Predstava „Veľkého brata“, ktorý sleduje každý náš krok, už nie je taká cudzia a objavuje sa otázka, koľko z toho, čo sme považovali za sci-fi, zostáva naozaj fikciou. Preto sa Janákov režisérsky pokus chopiť sa nového trendu – inteligentných domov, ktoré stlačením „gombíka“ promptne reagujú na naše každodenné zvyky – zdá ako dobrý základ pre príbeh, kde sa bezpečná zóna zmení na skutočné peklo.

Zuzana (Gabriela Marcinková) a Andrej (Vojtěch Dyk) sú mladomanželia, ale netrávia veľa času spolu, pretože on pracuje pre high-tech firmu v jednom meste a jeho žena ako umelkyňa v druhom. Kým sa Zuzana snaží nájsť inšpiráciu na „tú“ sochu, ktorá by katapultovala jej kariéru, Andrej projektuje inteligentné domy, teda softvér, vďaka ktorému ich majitelia nebudú musieť doma pohnúť ani malíčkom: všetko od nastavenia správnej teploty vody v sprche/vo vani cez upratovanie až po prípravu jedla má byť v rukách inteligentného počítača, vybaveného kamerami a osobnými údajmi majiteľov. No skôr než uvedie inteligentný dom na trh, treba systém otestovať a je len logické, že jeho šéf (Ady Hajdu) dotlačí Andreja k tomuto dobrodružstvu. Mladý pár pošle do domu snov – ohromnej stavby zo skla a z betónu –, umiestneného na samote na kopci. S laboratóriom a so všetkými možnými vymoženosťami sa idylka zdá dokonalá. Ale tak ako v skutočnom živote, aj tu je dokonalosť niečo, s čím musí človek zaobchádzať opatrne.

Na začiatku pohodlný, vzrušujúci a bezproblémový život plne ovládaný počítačom (systém 554) začne Zuzanu rozčuľovať, keďže väčšinu času trávi sama. Má pocit, že ju niekto sleduje, no márne sa na to pokúša upozorniť manžela a jeho tím expertov. Pozorovanie sa zmení na teror, keď počítač začne byť Zuzanou posadnutý a premení dom na väzenie.

Zápletka je tak ovplyvnená filmom Demon Seed (Diabolské semeno, 1977) režiséra Donalda Cammella, až si človek želá, aby znova ožil nádherne povýšenecký hlas Protea IV (Robert Vaughn). Ale namiesto presvedčivo hrozivého a hlboko intelektuálneho chladu Protea IV sa tu stretávame s monotónnym hlasom domáceho počítača Alfieho (Robo Roth), ktorý síce chrlí fakty, ale nemá presvedčivé argumenty. Tak ako v klasike Donalda Cammella aj tento inteligentný počítač sa začne prejavovať len vtedy, keď manžel odíde, nespúšťa svoju obeť z dohľadu, a keď sa prestane ovládať, spôsobuje drobné zmätky. Všetko najprv vyzerá ako technická chyba, neskôr je jasné, že ide o čosi viac.

Vo filme možno nájsť mnohé očividné paralely pohrávajúce sa s myšlienkou, čo by sa stalo, keby stroje prevzali kontrolu nad ľudským životom, ale s tým rozdielom, že tu chýba účel. Hoci Alfie ovláda všetky technické zariadenia nielen v dome, ale prakticky všade, kde sa vyberie objekt jeho túžby, chýbajú mu vyššie ambície než len sledovanie a ničenie nič netušiacich obetí jeho záchvatov žiarlivosti. Kým vo filme Demon Seed počítač robí všetko preto, aby splodil svoje vlastné dieťa s človekom (Julie Christie), a cieľom Červenej kráľovnej vo filme Resident Evil (r. P. W. S. Anderson, 2002) je za každú cenu, aj pomocou biologických zbraní, ochrániť aktíva spoločnosti Umbrella Corporation, zdá sa, že Alfie nemá agendu. Jeho motivácia je iba emocionálna, čo, pravdupovediac, nie je veľmi v súlade s koncepciou racionálneho, špičkového počítača. Slovami Dr. Spocka (Star Trek): „Logika ponúka taký pokoj, aký ľudia málokedy zažijú.“ Alfie vzdoruje tejto logike a pohltí úplne všetky ľudské vlastnosti. Aj za predpokladu, že sa takéto správanie vôbec môže objaviť u počítača, sú tu ďalšie prvky, ktoré pôsobia ešte menej hodnoverne. Tak napríklad, aká je pravdepodobnosť, že jediný sused manželov testujúcich vážny technologický systém je bývalým zamestnancom firmy, pre ktorú systém vyrábajú? V tomto prípade je to Max, neohrabaný, tajnostkársky muž v strednom veku (Ondřej Malý), nasprostastá verzia Zeka Hawkinsa (William Baldwin) z filmu Ten, kto sa pozerá (Sliver, r. P. Noyce, 1993), voyeur s rovnako tajomnou agendou, ako je tá Alfieho. Divák nevie, čo si má o Maxovi myslieť (je to zvrhlík, priemyselný špión alebo dobrodinec?), no zdá sa, že je vo filme len preto, aby sa stal hlavným podozrivým zo sledovania Zuzany a poskytol tak skutočnému „vinníkovi“ alibi.

Scenár vychádza z námetu Ľubomíra Slivku, ktorý ho napísal spolu s Janákom a Marekom Epsteinom. Je poznačený rôznymi vplyvmi a naivnými dialógmi. Okrem toho ukazuje obraz žien plný klišé. Na jednej strane máme osudovú ženu (Zuzanu) a na druhej jej najlepšiu priateľku Moniku (Zuzana Porubjaková), karikatúru a prototyp hlučnej, afektovanej ženy, ktorú zaujímajú iba muži. Vypúšťa z úst stereotypné výroky typu - som žena, takto fungujem, nemôžem za to. Jedine muži si myslia, že žena by povedala niečo také.

Dávam Dôvernému nepriateľovi 2½ z 5 hviezdičiek za bohatú produkciu, prepracované zvláštne efekty Miroslava Miclíka a rovnako dômyselné vizuálne efekty Lucie Kostkovej a Michala Křečka.

Dôverný nepriateľ (Slovensko/Česko, 2018) RÉŽIA Karel Janák SCENÁR Ľubomír Slivka, Karel Janák, Marek Epstein KAMERA Martin Šácha HUDBA Ondřej Gregor Brzobohatý HRAJÚ Gabriela Marcinková, Vojtěch Dyk, Zuzana Porubjaková, Ondřej Malý, Ady Hajdu, Roman Luknár, Pavel Rímský, Hynek Čermák MINUTÁŽ 112 min. HODNOTENIE **½ DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 16. 8. 2018

Marina Richter, filmová kritička
foto: Continental film

Môj neznámy vojak – okupácia ako pohľad do tváre

Na filmovej prehliadke 4 živly v Banskej Štiavnici mal svetovú premiéru česko-lotyšsko-slovenský dokumentárny film Môj neznámy vojak režisérky Anny Kryvenko. Načasovanie uvedenia filmu, ktorý sa tematicky vracia do obdobia okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy, nebolo náhodné, pripomíname si 50. výročie tejto historickej udalosti. Pôvodom ukrajinská režisérka však komponuje vizuálnu spomienku na inváziu aj v iných ako v čisto historických kontextoch. Ide totiž o formálne experimentujúci strihový film, ktorý cez konkrétny príbeh neznámeho vojaka odkrýva oveľa všeobecnejšie problémy. Nepriamo poukazuje na obsadenie Krymu, na tragické udalosti z kyjevského Majdanu, dotýka sa predsudkov dodnes prítomných medzi Rusmi, Čechmi, Slovákmi a aktuálne aj Ukrajincami.

Režisérka využíva dobové archívne zábery zo štátnych i súkromných zdrojov z Česka, zo Slovenska, z Belgicka, Lotyšska, Ukrajiny a Ruska a kombinuje ich so zápiskami z denníka, ktorý si píše počas štúdia na pražskej FAMU, v priebehu ukrajinskej krízy a ruskej anexie Krymu. Malé rodinné dejiny prepletá s veľkými. Takýto koncept prístupu k dejinám, identite a pamäti má u nás i v Česku silnú tradíciu v tvorbe Petra Kerekesa, Mareka Šulíka, Vladislavy Plančíkovej, Jana Šikla, Jana Gogolu ml., Olgy Sommerovej, Heleny Třeštíkovej, inde v zahraničí napríklad vo filmoch Petra Forgácsa.

Kryvenko nadväzuje na ich snímky tým, že konfrontuje anonymné zábery z invázie s konkrétnou spomienkou na prastrýka – sovietskeho vojaka, ktorého rodina vystrihla zo všetkých fotografií. Rodinný album, denník režisérky a archívne zábery tvoria mnohovrstevné kontextové pole, kde sa navzájom funkčne konfrontuje osobná a historická pamäť. Vizuálne hutný materiál, často ozvláštnený spomalením a absenciou komentára, má tendenciu vyvolávať otázky. Aké príbehy skrývajú tváre okupantov? Čo znamenalo byť príslušníkom sovietskych vojsk a plniť rozkazy? Ako sa správa obyvateľstvo počas invázie? Konštrukcia filmovej výpovede sa viac sústreďuje na evokovanie pocitov z udalosti ako na jej faktograficky presnú organizáciu. Experimentuje s obrazovými spojeniami i s interakciou záberov s komentárom.

Prastrýka bez tváre pritom pomyselne reprezentujú všetky anonymné vizáže príslušníkov sovietskych jednotiek, ktorí sa podieľali na invázii. Oddane plnili rozkazy velenia a verili propagande. Kryvenko hovorí, že ju upútalo rozčarovanie v tvárach vojakov čeliacich odporu obyvateľstva v priebehu misie „bratskej pomoci“. Umožňuje nám detailne vnímať výrazy tvárí radových vojakov operujúcich v krajine, ktorá je pre nich cudzia. Ich osobné príbehy nepoznáme. Exemplárne sa koncentrujú do osudu prastrýka. Poznávame ho viac a viac práve cez toto vizualizované archívne zastúpenie.

Šok, potýčky a frustrácia obyvateľstva zosobňujú ktorúkoľvek inú neželanú inváziu. Nie je na nej nič priateľské, ako sa nám neskôr snažila navravieť propaganda. Práve naopak: konflikty, horiace barikády, obete i lynč. Kryvenko systematicky rozmieňa historickú udalosť na fragmenty, aby zdôraznila, že násilný akt produkuje ďalšie násilie a obete. Rezíduá tejto nehody v národných dejinách sa natrvalo vryli do historickej skúsenosti i pamäti, čo režisérka pociťuje aj dnes priamo v uliciach súčasnej Prahy napriek tomu, že je Ukrajinka. Odstrániť predsudky nebude ľahké a nepôjde to spôsobom, aký použila jej rodina pri fotografiách prastrýka, účastníka okupácie Československa.

Kryvenko často necháva diváka porovnávať. Obyvatelia reagovali protichodne na oslobodenie v štyridsiatom piatom a inváziu v šesťdesiatom ôsmom. Prevzaté zábery z inštruktážnych a propagandistických filmov z výcviku sovietskych vojakov ostro kontrastujú s amatérskymi či reportážnymi zábermi, ktoré vznikli v uliciach počas okupácie. Zábery nakrútené neraz skrytou kamerou reprezentujú pohľad priamych svedkov udalosti. Zachytávajú verné portréty účastníkov a nekorigované pohľady na realitu. Dokonale sprítomňujú túto nehodu cez detailnú blízkosť pri zázname konfliktov vojakov s obyvateľmi. Rovnako komentár je raz patetický, inokedy osobný, podľa zdroja, z ktorého pochádza. V diskurze však dominuje osobný hlas autorky.

Seď a pozeraj sa

Piatok 22. 7. 2011, 15:25:22. Explózia a následná tlaková vlna otriasla centrom Osla a zabila ôsmich ľudí. Chaos a nedostatočné informácie o páchateľovi paralyzovali celú krajinu, a tak sa mohol muž v policajnom prestrojení nerušene dostať z hlavného mesta na ostrov Utøya, vzdialený 40 kilometrov, kde prebiehal každoročný tábor mladých, politicky angažovaných ľudí zo sociálnej demokracie. Sedemdesiatdva minút následnej masakry zrekonštruoval Nór Erik Poppe v tej najvernejšej podobe.

Skôr než sa sústredím na samotný film, jeho štruktúru a uzavretý fikčný svet, musím chtiac-nechtiac zasiahnuť do diskurzu a objasniť čitateľovi kontext. Po premiére snímky Utøya, 22. júla na Berlinale sa v reakciách novinárov vyskytovali viaceré variácie otázky: Po akom čase od tragédie sa môže táto udalosť stať predobrazom filmového diela? Hodnotenie snímky z hľadiska originality, filmárskej zručnosti a autorskej výpovede ostávalo v úzadí. Režisér Erik Poppe bol obviňovaný z parazitovania na spoločenskej traume, keď čerstvé rany zabezpečia divácku pozornosť a finančné zisky. Podobné obvinenia by však mali opodstatnenie iba v prípade, keby sa Poppe rozhodol natočiť divácky prívetivejší titul, využívajúci citové vydieranie a sekvencie, počas ktorých si môže divák vydýchnuť. Keby chcel prosto tragickú situáciu zneužiť v prospech úspechu divácky poplatného produktu. No Poppe, ktorý v čase príprav konzultoval film s tými, čo prežili, i s pozostalými, sa riadil pripomienkou matky jednej z obetí: „Budem rešpektovať, že ho (film) robíte, ale musíte ukázať tú hrôzu. Nech vás ani nenapadne spájať ju s nádejou či s niečím krásnym.“

Mimochodom, skeptické reakcie na filmové dielo slúžia ako obraz spoločenského chápania kinematografie ako priestoru na zábavu a oddych. Prvú rekonštrukciu nórskej masakry totiž svetu ponúkla už Åsne Seierstad v roku 2013 v knihe Jeden z nás; jej opis bol oveľa chladnokrvnejší a brutálnejší. Vtedy sa však obvinenia z priživovania na citlivej téme v podobnej miere neobjavili.

„Jestvujú veci, ktoré nemôžeme vidieť. A čo nemôžeme vidieť, to treba ukázať.“ Francúzsky filozof Georges Didi-Huberman takto v knihe Obrazy napriek všetkému (2003) reagoval na otázku nemožnosti reflektovania holokaustu. Najúčinnejší spôsob reprezentácie tejto tragédie napokon našiel vo filme Lászlóa Nemesa Saulov syn (2015). Hrdinova neschopnosť mať dostatočný odstup na získanie objektívneho pohľadu a informácií sa stotožňuje s pohľadom kamery a samotných divákov. Podobnú stratégiu volí aj Erik Poppe. Udalosť na ostrove Utøya zachytáva v jednom zábere. Okrem estetických motivácií tak evokuje aj deformované vnímanie času unikajúcich obetí. Rozsah informácií viaže na vnímanie hlavnej postavy Kaje. Divák vidí útočníka rovnako ako ona obmedzene, z diaľky, iba ako nejasnú siluetu na horizonte. Na všadeprítomné nebezpečenstvo upozorňuje neutíchajúca streľba.

Po úvodných záberoch na atentát v Osle sa divák ocitá na ostrove. Bežný deň v tábore prerušujú telefonáty od rodičov, vďaka ktorým sa mladí dozvedajú o explózii. Následnú diskusiu skupinky hlavných hrdinov Poppe veľmi nenaťahuje, prvé zvuky výstrelov vnášajú do okolia nervozitu, následné výkriky a ďalšia streľba paniku. Intenzita úvodného šoku sa prenáša aj na diváka. Toho prvé minúty útoku ochromia, pripútajú k sedadlu. Počiatočný šok sa postupne mení na zmätok. Divákovi sa nedostáva žiadneho referenčného bodu, totožne s hlavnou postavou nevie identifikovať útočníka a jeho pozíciu, nie je mu dovolené zorientovať sa v priestore. Neúprosný štýl zobrazenia funguje zhruba do polovice filmu, odkedy sa stáva monotónnym a stráca na sile. Práve v tomto momente si tvorcovia začínajú vypomáhať zbytočnými melodramatickými prvkami, ktoré vyrušujú, no nikdy film nezatiahnu na územie nepatričného pátosu. Surovosť potrebná pri vernom reflektovaní tragédie sa nevytráca, divácky šok pretrvá aj po záverečných titulkoch.

Zrieknutie sa konvenčných dramatických postupov a dôraz na vyvolanie identických pocitov, aké zrejme mali obete, u divákov patrí k najfunkčnejším spôsobom reflektovania neopísateľných hrôz. Okrem spomenutého Saulovho syna môže ako dobrý príklad slúžiť Dunkirk (r. Ch. Nolan, 2017), rozbíjajúci lineárne naratívne pole na evokovanie paniky, ktorú vojaci zažívali počas vojenskej operácie.

Namiesto spochybňovania etických pohnútok tvorcu filmu Utøya, 22. júla je spravodlivejšie oceniť spôsob spracovania tragickej udalosti. Výsledný tvar je nekompromisný a rany skôr otvára, ako lieči. No čo je najdôležitejšie – je verný.

Utøya, 22. júla (Utøya 22. juli, Nórsko, 2018) RÉŽIA: Erik Poppe SCENÁR: Anna Bache-Wiig, Siv Rajendram Eliassen KAMERA: Martin Otterbeck STRIH: Einar Egeland HUDBA: Wolfgang Plagge HRAJÚ: Andrea Berntzen, Aleksander Holmen, Brede Fristad, Elli Rhiannon Müller Osbourne, Sorosh Sadat MINUTÁŽ: 97 min. HODNOTENIE: **** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 6. 9. 2018

Adam Straka (poslucháč audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
foto: FEMC

Proti rasizmu v retro štýle

Rasizmus šíriaci sa ulicami USA  siaha až na vrchol politického aparátu. Americký režisér Spike Lee sa už nechcel pozerať na to, ako sa nedávna história opakuje, a tak natočil angažovaný film BlacKkKlansman, ktorý je svojráznou kombináciou žánrov v ležérnej réžii.

Film sa odohráva v 70. rokoch a jeho zápletka je natoľko absurdná, že je ťažké uveriť bližšej súvislosti s realitou. Lenže postava Rona Stallwortha (výborný John David Washington), prvého afroamerického policajta v Colorado Springs, je skutočná. A to, do čoho sa pustil, tiež. Ron sa ako agent v utajení infiltruje do miestnej bunky Ku-Klux-Klanu. Kým sa on cez telefón snaží získať priazeň jej členov a dokonca samotného šéfa Davida Duka, jeho kolega Flip (Adam Driver) sa s nimi stretáva osobne. Treba dodať, že Flip je Žid. Tento netradičný tandem vytvorí obraz dokonale zakomplexovaného rasistu, ktorý to dotiahne až na miesto šéfa tejto bunky Ku-Klux-Klanu.

Dôsledne dávkovaný humor vytvára pre diváka zážitkové kino bez toho, aby využíval skratku cez preexponované akcie. Lenže pod touto vrstvou nesie film hlbšie posolstvo. Ku-Klux-Klan tu nie je hlavným antagonistom, ale len figurantom reprezentujúcim neutíchajúcu rasovú nenávisť, ktorá je v režisérovej domovine stále prítomná a v posledných rokoch naberá na intenzite. Lee je ostrým kritikom týchto pomerov a dvíha varovný prst pred chybami opakujúcimi sa z minulosti. Neukazuje len na Donalda Trumpa a elity národa, ale aj na nás, naše každodenné rozhodnutia.

BlacKkKlansman (BlacKkKlansman, USA, 2018) RÉŽIA Spike Lee SCENÁR Spike Lee, David Rabinowitz, Ron Stallworth (predloha) KAMERA Chayse Irvin HUDBA Terence Blanchard HRAJÚ John David Washington, Adam Driver, Topher Grace, Laura Harrier, Ryan Eggold, Jasper Pääkkönen MINUTÁŽ 134 min. HODNOTENIE **** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 16. 8. 2018

Zuzana Sotáková
foto: CinemArt SK

Na truc dobrodružstvu a ideám o osudovej láske

Adam Driver ako zhýralý, Hollywoodom skazený režisér v tvorivej kríze? Prečo nie, no po skončení filmu Muž, ktorý zabil Dona Quijota možno viacerí skonštatujú, že Gilliamov vysnívaný a zároveň prekliaty projekt nezachránil ani talentovaný herec mladej americkej generácie. Reflexia diela, ktoré sa po prvýkrát začalo natáčať na začiatku milénia, no po šiestich dňoch ho ukončila produkčná kríza, čo dokumentuje film Stratený v La Mancha (r. Keith Fulton, Louis Pepe, 2002), a sám režisér nepredpokladal jeho finalizáciu, nie je jednoznačná. Muža, ktorý zabil Dona Quijota je nevyhnutné vnímať ako metafilm, kde Gilliam prevteľuje do protagonistu osobnú tému, krízu tvorcu podliehajúceho nekompromisným tlakom biznisu, ktorý zabúda na umeleckú podstatu tvorby. Napokon splynie s fikčným svetom klasickej literárnej predlohy a zápasí s hrozivo reálnymi preludmi svojho herca, na život a na smrť stotožneného s postavou.

Gilliam ironizuje žánrové klišé, volí dramatickú rozvláčnosť sprevádzanú disharmonickým tempom a zasekávajúcou sa gradáciou, aby dokázal, že dobrodružstvo môže byť aj psychedelická roadmovie po zabudnutej španielskej stepi, kde sa čas vracia o niekoľko storočí dozadu. Vychádza mu to viac-menej krkolomne, okrem iného sa najmä jeho interný ostrovtip nestretá s katarzným smiechom. Ako alúzia na aktuálne sa vyprázdňujúci bazén blockbusterovej produkcie či ako dekadentne odvážna variácia na dobrodružnú klasiku však rozhodne obstojí. Príbeh Dona Quijota a Sancha Panzu (Adam Driver) je podružný, zaujímavé je sledovať, ako sa Terry Gilliam vyrovnal s modelovými rozprávkovými schémami a s ,,nesmrteľnosťou“ kultových diel – aj preto nečakajte silný epický príbeh o láske a cti, ale bizarné prelínanie reality a rozprávkového sna.

Muž, ktorý zabil Dona Quijota (The Man who Killed Don Quijote, Španielsko, Spojené kráľovstvo, Portugalsko, 2018) RÉŽIA Terry Gilliam SCENÁR Terry Gilliam, Tony Grisoni KAMERA Nicola Pecorini HUDBA Roque Baños HRAJÚ Jonathan Pryce, Adam Driver, Olga Kurylenko, Stellan Skarsgård, Jason Watkins, Óscar Jaenada, Rossy de Palma MINUTÁŽ 132 min. HODNOTENIE **** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 5. 7. 2018

Roberta Tóthová, filmová publicistka
foto: Magic Box Slovakia

Kým neprišiel spoiler

Hoci som sa riadila dobre myslenou radou nič si nečítať o búrke, ktorá v 80. rokoch zmenila život jednej zaľúbenej dvojice, úvod filmu Kým prišla búrka bol sám osebe spoilerom. Škoda. Napriek tomu som neváhala dívať sa ďalej, bolo sa na čo. Všetko sa to začalo dobrodružstvom, frangipani a príjemným letným ovzduším na Tahiti. Do príbehu ma pritom vôbec nevtiahla miestami až gýčová romanca, osudovosť stretnutia či vôľa prežiť, ale celkom nevtieravé potreby a túžby hlavných hrdinov. Láska medzi mladou cestovateľkou Tami a o čosi starším moreplavcom Richardom prepukla najmä pod vplyvom spoločných hodnôt, kde nezostáva priestor pre žiadnu podobu zla. Niekedy je lepšie nemať toho veľa, spoznávať, dýchať, vstrebávať vnemy doposiaľ cudzieho okolia. Ako by povedal Langston Hughes: „Nad železničným mostom nesie sa clivý list. Vždy keď vlaky odchádzajú, chcel by som dakam ísť.“ Toto sú veci, ktoré sa mi na novinke islandského režiséra Baltasara Kormákura podľa literárnej predlohy skutočnej Tami Ashcraft páčili. To ostatné mi aj pri všetkej úcte k obetiam hurikánu skôr prekážalo.

Premýšľam, ako pri realizácii premýšľala produkcia. Nepochybne bolo motiváciou nakrútiť divácky úspešné, no súčasne remeselne kvalitné dielo, ktoré sa bude vynímať v mozaike filmových stroskotancov. A keďže je lesk Titanicu (1997) ošúchaný a ani na monodrámu osamelého Redforda vo filme Všetko je stratené (2013) sa nám už nechce znova pozerať, na stvárnenie patričného zúfalstva treba siahnuť po paralelných líniách. Tou prvou je minulosť, vývoj vzťahu postáv, a druhá zobrazuje prítomnosť, nekonečnú hrôzu uprostred Pacifiku. Budovanie napätia pomocou striedania týchto línií by bolo na mieste, nebyť spomínaného spoileru, ktorý ma zbytočne pripravil o potenciálne prekvapivý koniec.

Kým prišla búrka (Adrift, USA, 2018) RÉŽIA: Baltasar Kormákur SCENÁR: Aaron Kandell, Jordan Kandell, David Branson Smith KAMERA: Robert Richardson HUDBA: Volker Bartelmann HRAJÚ: Shailene Woodley, Sam Claflin, Grace Palmer MINUTÁŽ: 99 min. HODNOTENIE: *** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 12. 7. 2018

Petra Sedláková (absolventka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
foto: Forum Film

Cena úspechu

Speváčka obdarená výnimočným hlasom, popkultúrna ikona 80. rokov, stroj na peniaze, Afroameričanka, ktorá v zábavnom priemysle pomohla vyšliapať cestu plejáde nasledovníčok. Dcéra a matka. Pre svojich blízkych jednoducho Nippy, pre globálne publikum Whitney Houston.
Dokumentárny film Whitney škótskeho režiséra Kevina Macdonalda je posmrtným portrétom jednej ženy a jej mnohých vtelení a úloh, ktoré napĺňala až tragicky nevyrovnane – akoby senzačný talent a úspech nevyhnutne museli byť vykúpené utrpením. Je to aj film o reaganovskej Amerike, plnej hlbokých sociálnych rozporov, eskapistickej kultúre a jej zákulisí v permanentnom kokaínovom rauši, šoubiznise, ktorý bol všetko, len nie fair-trade. Tieto kontexty vo filme nájdeme, no skôr v druhom pláne. Zo všetkého najviac je to však rozprávanie o rodine, v ktorej sa talent i hriechy osudovo dedili z generácie na generáciu.

Whitney (Whitney, Spojené kráľovstvo, USA, 2018) RÉŽIA Kevin Macdonald KAMERA Nelson Hume HUDBA Adam Wiltzie HRAJÚ Whitney Houston, Johnny Carson, Serge Gainsbourg, Mike Tyson, Oprah Winfrey MINUTÁŽ 120 min. HODNOTENIE *** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 2. 8. 2018

Pavel Smejkal, filmový publicista
foto: Continental film