MICHAL DOČOLOMANSKÝ

Dvadsiateho šiesteho augusta si pripomenieme desiate výročie úmrtia herca, speváka a moderátora Michala Dočolomanského. Zomrel vo veku 66 rokov. 

Narodil sa 25. 3. 1942 v obci Niedzica (dnešné Poľsko), ktorá v tom čase patrila slovenskému štátu. Prvýkrát stál na javisku ako trinásťročný v predstavení Snehová kráľovnáv ochotníckom divadle vo Svätom Jure. Po základnej škole sa vyučil za automechanika a neskôr ho prijali na Vysokú školu múzických umení, kde absolvoval herecký odbor v roku 1964. Už počas štúdia zaujal nielen divadelných, ale aj filmových režisérov. A azda najviac sa preslávil (nefilmovou) postavou Jánošíka v muzikáli Na skle maľované. 

Michal Dočolomanský debutoval v oblasti filmu vo veselohre Jána Lacka Výlet po Dunaji(1962). Už na začiatku svojej kariéry spolupracoval s výraznými režisérmi, akými boli Peter Solan (Tvár v okne), Eduard Grečner (Každý týždeň sedem dní), Ivan Balaďa (Tri gaštanové kone). Na konci 60. rokov sa objavil v snímke Dialóg 20 40 60 (režiséri P. Solan, Jerzy Skolimowski, Zbyněk Brynych) a 70. roky otvoril divácky úspešným titulom z tatranského prostredia Medená veža v réžii Martina Hollého. V tejto dekáde účinkoval i vo viacerých televíznych projektoch, spomeňme aspoň adaptáciu Jégého románu Adam Šangala(r. Karol Spišák) alebo Sváka Ragana(r. Martin Ťapák). V roku 1973 hral postavu ľahkomyseľného Vavrinca v historickej snímke Vlada Bahnu Skrytý prameň. Často účinkoval po boku hereckej partnerky Božidary Turzonovovej, čo platí aj pre film Štefana Uhra Penelopa (1977). A až do 90. rokov spolupracoval s režisérom Martinom Hollým, ktorý ho obsadzoval do hlavných úloh a naplno využíval jeho herecký potenciál (Hriech Kataríny Padychovej, Horúčka, Noční jazdci, Mŕtvi učia živých či Právo na minulosť). Český režisér Oldřich Lipský zase výdatne zužitkoval jeho zmysel pre humor vo fantazijných komédiách Adéla ještě nevečeřela (1977) a Tajemství hradu v Karpatech (1981).Zahral si takisto v populárnej filmovej ságe Juraja Jakubiska Tisícročná včela (1983), naďalej dostával množstvo príležitostí v televízii a až do svojej smrti pôsobil ako člen činohry SND. 

Pre Michala Dočolomanského bol najdôležitejší výsledok a podľa neho bola profesionálna symbióza režiséra s hercom veľmi vzácna. Vravieval, že režisér je schopný zapáliť iskričku, ale potom už horí herec. „Bol to džentlmen za každých okolností, v dobrom zmysle slova, ako superman. Niesla sa v ňom chlapskosť Brzobohatého, vznešenosť Kodeta, bol krásny ako Alain Delon a mal v sebe aj hrdosť Jánošíka. Toto všetko dokopy spravilo Dočolomanského nenapodobniteľným,“ cituje režiséra Juraja Jakubiska časopis Slovenka. Michal Dočolomanský vynikal chameleónskou schopnosťou stvárniť najrôznejšie typy postáv a prirodzeným hereckým prejavom bez zbytočnej dramatizácie. V auguste 2007 mu udelili Rad Ľudovíta Štúra I. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenska a za šírenie dobrého mena v zahraničí. V tom istom roku získal aj cenu Literárneho fondu za celoživotnú tvorbu.

Lenka Magulová (poslucháčka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
FOTO: archív SFÚ/Václav Polák

MAGDA VÁŠÁRYOVÁ

Na konci augusta oslávi sedemdesiatku herečka Magda Vášáryová, ktorá sa dokázala presadiť tak na Slovensku, ako aj v Česku. Napriek tomu sa po revolúcii herectva dobrovoľne vzdala.

Keď už sme spomenuli jej úspech v oboch častiach niekdajšieho Československa, samotná Vášáryová v rozhovore pre denník Smev roku 2008 uviedla, že do „hereckých nebies“ ju vynášali skôr v Česku. A dostávala tam výrazné filmové ponuky. Jednou z tých úplne prvých bola hlavná úloha v náročnom projekte Marketa Lazarová (1967). Nakrúcal ho František Vláčil, aj preto išlo o náročnú skúsenosť, najmä keď Vášáryová bola ešte len tínedžerkou. Nerada si na to spomína, hoci ide o pamätný film. Výsledok bol skvelý, čo platí aj o stvárnení titulnej postavy, mladučká Vášáryová si však povedala, že herečkou nechce byť. Netúžila po tom ani predtým. Dala sa na štúdium sociológie, ale k herectvu ju vrátila ponuka hlavnej úlohy v televíznej dráme Krotká(r. S. Barabáš, 1967), kde sa mala objaviť po boku Ctibora Filčíka. Opäť vzniklo dielo, ktoré nezapadlo, naopak, dodnes sa vyzdvihujú jeho kvality. A rovnako to platí o dvojici filmov, ktoré robila v tom období s Jurajom Jakubiskom – Zbehovia a pútnici(1968) a Vtáčkovia, siroty a blázni(1969).„Jakubisko, tak ako Vláčil, mal scenár nakreslený. V tom zmysle vedel, ako má každý záber vyzerať. Ale počas skúšok nás provokoval a nakoniec si vybral niektorú z variácií na danú tému, ktorú sme mu ponúkli. Občas sme sa tým bavili, ale niekedy to bola z jeho strany ,pekná‘ manipulácia s našimi dušičkami,“povedala herečka v rozhovore pre Sme, ktorý vznikol pri príležitosti vydania filmu Vtáčkovia, siroty a bláznina DVD v roku 2009. Vášáryová sa v ňom ocitla v kolotoči Jakubiskových divokých hier, ktorý pri krútení vrážal aj do vážnych, niekedy priam posvätných tém, a kým raz z neho doliehala úsmevná bláznivosť, inokedy to bola krutosť a napokon všetko vyústilo do tragédie. Bolo krátko po okupácii, film zakázali a Magdu Vášáryovú dočasne vylúčili zo školy.

Herectvu sa však venovala naďalej – v divadle, televízii i vo filme. Čo sa týka jej účinkovania pred kamerou, 70. roky boli predsa len v znamení televíznych úloh (napríklad Úklady a láska, Ako ostrihať manžela, Netrpezlivosť srdca, Demeterovci,Sesternica Beta,Listy Juliane, Elektra), filmov robila pomenej (Na kometě, Princ Bajaja, ...a pozdravuji vlaštovky,Skrytý prameň, Krutá ľúbosť). V predchádzajúcej zátvorke sú filmy prevažne českých režisérov (Karel Zeman, Antonín Kachlík, Jaromil Jireš), ku ktorým sa v roku 1980 pridal aj Jiří Menzel a vďaka nemu pribudla do herečkinej filmografie pamätná úloha hrabalovského strihu – pôvabná, usmievavá, roztopašnícka, no dobromyseľná milovníčka života Maryška, ktorá v mužoch vyvoláva zasnené pohľady (Postřižiny). 

Z inej kategórie je jej spolupráca s ďalšou výraznou režisérskou osobnosťou – Dušanom Hanákom. Obsadil ju najprv do príbehu ženy „na rázcestí“, ktorá by azda aj chcela, no už sa nemá čoho zachytiť vo zvädnutom manželskom vzťahu a hľadá dôvernú blízkosť a porozumenie inde. Soňa z Tichej radostije postava, tvorená predovšetkým pohľadmi a výrazmi tváre, v ktorej sa zračí aj trápenie a únava, no zároveň prezrádza nevyužitú citovosť hrdinky a jej vnútornú dôstojnosť, ktorá sa nevytráca ani vtedy, keď ju podkopávajú. Hanák neskôr obsadil Magdu Vášáryovú aj do Súkromných životov(1990), čo bol vlastne jej posledný film. V pracovnom živote sa potom ubrala smerom k diplomacii a politike. Sama však vravela, že už vo svojom hereckom období sa s režisérmi nebavila len o rolách, ale veľa a často práve o politike. 

Daniel Bernát
FOTO: archív SFÚ/Vladimír Vavrek

MARTIN HUBA

Pochádza z umeleckého rodu. Jeho otec Mikuláš Huba patril v oblasti slovenského divadla i filmu k zakladajúcej hereckej generácii, on je však rovnako výraznou hereckou osobnosťou (nielen) svojej generácie. Martin Huba oslávi v júli 75 rokov. 

Spočiatku bol pre svojich slávnych rodičov (jeho mama Mária Kišonová-Hubová bola operná speváčka) vnímaný ako „protekčné dieťa“, postupne však vďaka svojmu talentu i tvrdej práci presvedčil kritikov aj divákov o svojich schopnostiach. Na toto obdobie si zaspomínal po udelení Hercovej misie na Art Film Feste v roku 2013: „Otec ma za celý svoj život za nič nepochválil. Rodičia ma povzbudili tým, že ma naučili byť veľmi tvrdým voči sebe. Obaja ma nielen naučili, ale mi prikázali ísť vždy až po, respektíve nad hranicu mojich možností.“

Má precíznu hereckú techniku a najmä schopnosť zachytiť a preniesť na diváka vnútorný rozpor postáv, to všetko so zmyslom pre symbolické znakové vyjadrenie a skratku.Nazývajú ho aristokratom divadla a zatiaľ čo na javisku doma aj v Česku dostáva zaujímavé úlohy a presadil sa aj ako režisér, filmové ponuky mu prichádzajú takmer výlučne od českých tvorcov. Po desiatkach prevažne televíznych úloh spred roku 1989 (vrátane pamätných slovenských pondelkov) si po revolúcii zahral v snímkach Jaromila Jireša (Labyrint), Jiřího Menzla (Obsluhoval jsem anglického krále, Donšajni), Karla Kachyňu (Fany), Jana Švankmajera (Šílení), Bohdana Slámu (Štěstí), Jana Hřebejka (Musíme si pomáhat, Horem pádem, Kawasakiho ruža) či Tomáša Mašína (3 sezóny v pekle). V rozhovore pre Film.sko spolupráci s niektorými spomenutými režisérmi povedal: „Ono je to zvláštne. Či už je to Hřebejk, Menzel alebo Mašín, moja skúsenosť je taká, že vás do značnej miery rešpektujú, ale zase sa z vás nezbláznia. Ja by som nevedel robiť s niekým, kto by mi nedovolil dostať sa do štádia, v ktorom by som nemal pocit, že hovorím za seba. Všetky tie postavy vyžadovali nejaké osobné stanovisko. Menzel je rafinovaný, hrá tú hru neporaziteľnosti bezbranného. V štýle – odpustite, že tu som. Ale je to z jeho strany veľmi premyslený spôsob, ako nenastrašiť herca a znova mu dať ten pocit, že vy ste autorom tej vašej kreácie. Keď sa to však začne príliš vzďaľovať od jeho predstavy, tak vie byť veľmi tvrdohlavý. Je síce veľmi taktný, ale aj veľmi dôsledný.“

Poľská režisérka Agnieszka Holland sa ho nebála obsadiť do negatívnej postavy, teda proti charakterom, v ktorých ho divák vídal pravidelne. A Hubov Vilém Nový z projektu Hořící keřukázal, že tento jeho „potenciál“ by ešte stál za využitie vo filme. 

Čo ho, naopak, dokáže odradiť? „Téza, tézovitosť, plochosť ma odradí,“ povedal pre Film.sk. „Odradí ma, keď kolíše IQ hrdinu. Ja veľmi rád zahrám blbca. To je tiež dramatická situácia, že vám osud nadelí určité percentá rozumu. Ale nemám rád, keď je hrdina nedôsledne vedený práve po tejto stránke. U každého človeka, dramatického hrdinu nevynímajúc, môže kolísať čokoľvek, ale nemôžete byť chvíľu múdry a chvíľu hlúpy. Niekto môže byť chvíľu účelovo hlúpy, ale to znamená, že je rafinovaný, múdry alebo bezcharakterný. To je jedno. Musí tam byť motív, aby niekto zmenil IQ. Keď dostávate tie scenáre, ktoré sú, po psychologickej stránke, napísané tak od buka do buka, cítite, že nie je možné, aby ten človek bol reálnou bytosťou. Ja viem, že filmová realita je iná ako divadelná realita. A tie sú iné ako denná realita. Ale aj konanie dramatického hrdinu musí mať kontinuálnu logiku.“ 

Najbližšie by sme mali vidieť Martina Hubu ako Masaryka v česko-slovenskom filme Hovory s TGM.

Mariana Jaremková (filmová publicistka)
FOTO: IN Film Praha