Dôverný nepriateľ

Technológie ako nepriateľ

V kinách sa začne od 16. 8. premietať slovensko-český triler Dôverný nepriateľ, ktorý nakrútil český režisér Karel Janák. Na plátna prinesie námet, ktorý sa len zdanlivo týka budúcnosti. Umelá inteligencia a moderné technológie už nejaký čas výrazne prenikajú do našich životov a medzi zaužívané pojmy sa dostáva aj koncept inteligentného domu. Čo sa však stane, keď umelá inteligencia prerastie človeku cez hlavu? 

„Väčšina z nás chce mať v živote stále viac moderných technológií, lenže tým si na seba pletieme bič a raz sa nám to môže vypomstiť. Trochu sa zahrávame s ohňom a práve to ma na tom fascinuje. Som rád, že sme mohli natočiť film, ktorý na všetky tie rizika upozorní,“hovorí o Dôvernom nepriateľovirežisér Karel Janák. Ako sa vlastne k tomuto majoritne slovenskému filmu dostal? „Málokto vie, že Karel má dve vysoké školy. Pred réžiou na FAMU vyštudoval odbor fyziky pevných látok. Jeho prvé zamestnanie bolo z oblasti informačných technológií. Bol pri tom, keď sa v Československu prvý raz použili počítače vo veľkom – ako programátor pri kupónovej privatizácii,“ ozrejmuje slovenský producent projektu Dôverný nepriateľa jeho spoluscenárista Ľubomír Slivka. „Napozeral som si Janákove snímky. Cuky Lukyfilmvtedy ešte neexistoval, oslovil maRafťákmi, Snowboarďákmia dynamikou filmu Ro(c)k podvraťákov. Má zmysel pre divácky zrozumiteľnú výstavbu rozprávania, dôsledne dbá na expozície a pri tom všetkom zostáva dynamický. Skvelo pracuje s temporytmom a navyše je detský hravý.“

Na otázku, či ho pri tvorbe námetu poháňala skôr fascinácia alebo znechutenie modernými technológiami, Slivka reaguje: „Jednoznačne fascinácia. Námet filmu vychádza zo života. Z konkrétneho, môjho. Dcéru mám vydatú v Kanade. Navštevovať rodinu a jej známych je iné, ako žiť v hoteli a vyhľadávať turistické atrakcie. Ja trávim čas v Alberte, v provincii, kde sa hrá hokej, chová dobytok a ťaží ropa. Chlapi tam chodia do práce na týždňovky. A ženy s deťmi nechávajú v domoch vybavených technológiami, ktoré presahujú možnosti domácich paní programovať ich. Ony žijú v tom, čo ich manžel pred odchodom naťukal do počítača a zmena prichádza vždy až po jeho návrate... Čaro príjemného a súčasne aj nechceného sa pre mňa stalo námetom na film.“ Pre Slivku to však nebola jediná inšpirácia. „Ďalšou bola moja chalupa, ktorú mi priatelia vybavili smart technológiami. Deväťdesiatročná drevenica mi zrazu začala písať SMS správy, posielať fotografie, hlásiť, čo sa deje v dome a jeho okolí. Jej technológie doteraz nemám zvládnuté. Spôsobujú mi šok a budia vo mne rešpekt.“

Ľubomír Slivka vníma realizáciu filmu Dôverný nepriateľv dvoch etapách. Tou prvou, dlhšou, bola literárna príprava projektu. „Celý čas som tŕpol, aby nás s témou umelej inteligencie niekto nepredbehol. Vznikli filmy Ex machinaaj Ona, ale, našťastie, stále tu existovala odlišnosť od nášho filmu. Hnalo nás vpred, že sme boli, a naďalej sme, iní. Pracovný názov filmu bol On, Ona a doma prvý grant na scenár sme dostali v roku 2011,“ približuje Slivka.„Do overovania výroby sme išli v roku 2015, prvý filmovací deň bol v októbri 2016. Znie to neuveriteľne, ale aktuálny film o dobe, ktorá prišla, sme robili sedem rokov! Čiastočne za to môže aj Sedem zhavranelých bratov, pretože počas ich nakrúcania sme práce na Dôvernom nepriateľoviprerušovali.“

Slivka tvrdí, že najväčšou výzvou bolo dodržať zvolený žáner. „Spočiatku film vznikal ako komédia. Vysvitlo však, že táto téma má oveľa väčší potenciál vo forme trileru. Žijeme v dobe, keď nik nevie, čo nás čaká. Prečo sa tomu smiať?“ Ako ďalej poznamenáva, na nakrútenie príbehu si vybrali podľa neho ten najkomplikovanejší možný spôsob. „Spravili sme to tak, ako sa film má poctivo robiť. Kombinujeme množstvo prostredí, od začiatku nám bolo zrejmé, že nenakrúcame inscenáciu. Nemohli sme dvoch hercov zatvoriť v dome, zavesiť na okno záclonu, nech nám to tam zahrajú, a hotovo. Nakoniec sme filmovú ilúziu tak, ako sme si ju predsavzali, zvládli. Nielenže sme si pri tom siahli až na dno, ale veľa sme sa aj naučili. Tento film mi ostane dlho za ušami,“ vysvetľuje Ľubomír Slivka. A ako dopĺňa, Dôverný nepriateľje síce triler, ale nesnažili sa kopírovať americkú produkciu v oblasti tohto žánru. „Myslím si, že sme urobili európsky film, v precíznosti motivácií konania hrdinov, v ich ľudskosti... Taký, aby nám bol blízky. A či osloví divákov? Dúfam. Ako svojho času povedal Jiří Menzel, nehanbím sa za to, že robím film pre divákov.“

Dôverný nepriateľ (r. Karel Janák, Slovensko/Česko, 2018) 
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 1 282 830 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 668 030 eur, podpora RTVS: 150 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Rastislav Graňák (poslucháč audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
FOTO: ATACK FILM

Jan Palach

Intímny príbeh v dramatickej kulise

Český režisér Robert Sedláček sa po hraných seriáloch České stoletía Bohéma, ak odhliadneme od jeho dokumentárnych projektov pre televíziu, opäť vracia do minulosti a zameriava sa na zásadné obdobie spoločných česko-slovenských dejín. Vypovedá o tom už názov jeho hranej novinky – Jan Palach.

K Palachovi sa nedávno vrátila aj režisérka Agnieszka Holland v úspešnom projekte Hořící keř (2013). No kým ten interpretuje udalosti po Palachovom upálení, Sedláčkov film sleduje, čo tomu predchádzalo, čo sa odohrávalo v dvadsaťročnom študentovi, ktorý v januári 1969 urobil brutálne protestné gesto proti okupácii Československa a spoločenskému konformizmu. Režisér pritom hovorí, že sám by si túto tému nikdy nevybral. „Pretože by som asi riešil to, čo všetci: Kde máš príbeh? Všetci vedia, ako sa to skončí. Lenže to u Ježiša a Husa tiež, a predsa o nich vznikajú ďalšie a ďalšie príbehy. Tam ide o tú cestu,“citujú Sedláčka tlačové podklady k filmu. „Vďaka Eve Kantůrkovej (scenáristka snímky – pozn. red.)som to dal. Mám tú skúsenosť, že ako musíte niektorým veciam utiecť, aby vás nezničili, iné si vás musia nájsť, aby vám v niečom pomohli, posunuli vás ďalej. A mňa ten Palachposunul v premýšľaní tak tvorivom, ako aj obrazovom. A to je pritom veľmi jednoducho točený,“ozrejmuje Sedláček a nezabúda dodať, aké to bolo psychicky náročné. Podľa neho bolo najťažšie nestratiť pri dlhom nechronologickom nakrúcaní vedomie vnútornej kontinuity. „V prípade, ako je tento, keď nejde o žánrový film, ale o subtílnu psychológiu, je náročné udržať vierohodnosť postupnej premeny postavy. Pretože on o svojej premene s nikým nehovorí, žije zo dňa na deň a okolo neho nikto nič nezaznamená. Všetko som si to premietal v hlave, aby to nadväzovalo atmosférou. Dlho som si nepripúšťal, ako je práve toto vyčerpávajúce... Keby sa to točilo v troch miestnostiach s piatimi hercami, dobre. Ale tu som trištvrte roku strážil uveriteľnosť intímneho, krehkého príbehu a okolo mňa pobehovali stovky ľudí, čo inscenovali kolektívne eufórie, bitky, demonštrácie, sprievody, jazdili tanky, historické autá, vlaky...“ 

Pre scenáristku Evu Kantůrkovú bolo zase najnáročnejšie vyjadriť celistvým príbehom, za akých okolností v Palachovi vznikalo a dozrievalo ono konečné rozhodnutie. „Išlo o to vo všetkých situáciách, dialógoch a vzťahoch vytvárať takmer nepoznateľný podtext, jemné a nevypovedané chvenie, navodzujúce možnosť vnímať práve tie zvláštnosti Palachovej povahy, jeho duchovné a názorové vybavenie, a tak si potom v závere môcť ozrejmiť jeho vnútorný svet, otvorený k neslýchanému rozhodnutiu.“

Keď hľadal Sedláček vhodného predstaviteľa hlavnej úlohy, nechcel, aby to bol niekto známy a zároveň to mal byť herec, ktorý „premýšľa, je krehký a súčasne v niečom pevný, tvrdý až krutý“. Napokon postavu Palacha zveril Viktorovi Zavadilovi, s ktorým už spolupracoval na seriáli Život a doba soudce A. K. V ďalších úlohách snímky účinkujú Zuzana Bydžovská, Denisa Barešová, Michal Balcar, Jan Vondráček a zo slovenských hercov dostala výraznejší priestor mladá Kristína Kanátová.

Sedláčkov film bude mať v Česku premiéru 21. augusta, v deň 50. výročia vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Do tunajšej distribúcie sa dostane 30. augusta. Za slovenskú stranu sa na jeho vzniku podieľala spoločnosť ARINA aj RTVS.

Jan Palach (r. Robert Sedláček, Česko/Slovensko, 2018)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 1 729 500 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 60 000 eur, podpora RTVS: 100 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Daniel Bernát
FOTO: CINEART TV Prague

Môj neznámy vojak

Čo môže odkryť August 1968

Do kín sa počas leta dostane ďalší film, ktorý súvisí s augustovými udalosťami roku 1968. A súvisí aj s rodinou jeho autorky Anny Kryvenko. Kreatívny dokument Môj neznámy vojak vznikol v česko-lotyšsko-slovenskej koprodukcii.

Režisérka Anna Kryvenko žije v Prahe, no pochádza z Ukrajiny. Jej prastrýko patril k vojakom okupačných armád, ktoré v roku 1968 vtrhli do Československa. S týmito udalosťami sa nedokázal vyrovnať a po návrate domov spáchal samovraždu. Okolo uvedených bodov sa vinie rozprávanie filmu Môj neznámy vojak. Presnejšia však bude samotná režisérka: „Na začiatku som chcela, aby som vo filme, ktorý je postavený do veľkej miery na rodinnom príbehu, bola prítomná čo najmenej. Nie je to film o mne. Ale čím ďalej sme na tom pracovali, tým bolo jasnejšie, že ten film musí byť rozprávaný z môjho uhlu pohľadu – z pohľadu mladej ženy z Ukrajiny žijúcej v Prahe. Vo výsledku je to teda aj film o mne a mojej rodine, o súčasnej situácii na Ukrajine a v Rusku, o Kryme a zároveň o českej xenofóbii a vzťahu k cudzincom,“objasňuje Kryvenko pre Film.sk. Na aké motívy položila v snímke najväčší dôraz? „Pre mňa bolo dôležité ukázať, že vždy, v akejkoľvek situácii existuje druhá strana a nie je to vždy absolútna opozícia typu dobro a zlo, obeť a vrah, východ a západ. Vnútri týchto konštrukcií môžu existovať živí ľudia, ktorí trpia, nevedia, čo robiť, vnútorne bojujú. Táto otázka sa stala jedným z východísk pre tento film. Aké to je byť okupantom? Zostáva človek človekom? Môže niečo zmeniť?“ vysvetľuje autorka a pridáva hneď druhý, podľa nej rovnako dôležitý motív. „Tým je pocit zdedenej viny. Viny za niečo, čo človek neurobil, ktorú ja, a viem, že aj množstvo ďalších ľudí z bývalého Sovietskeho zväzu, v dnešnej dobe pociťujem. Práve súčasnosť je vo filme rovnako dôležitá ako história. Nikto o tom veľmi nehovorí, ale ktokoľvek, kto rozpráva po rusky, je dosť často vnímaný ako ,rusák, ktorý nás okupoval‘. Je to citlivá téma, ktorú som sa snažila aspoň načrtnúť.“

Film sa z väčšej časti skladá z archívnych materiálov, českých, slovenských, ruských, belgických a amerických, oficiálnych i súkromných. Režisérka využíva aj svoje vlastné a rodinné archívy. Časť snímky pritom dokrúcala na 16 mm film – ide o dotvorenú linku subjektívneho pohľadu autorkinho prastrýka, jeho prežívania situácie, do ktorej bol vtiahnutý. Kryvenko však poznamenáva, že túto líniu nespracúva formou rekonštrukcie udalostí, zvolila skôr metaforický prístup. „Vo filme sa zámerne vyhýbam rozhovorom so svedkami udalostí, s vojakmi alebo s ľuďmi, čo to zažili. Viac ma zaujímalo, ako sa dá pracovať s pocitom, vnemom, náladou. Vo filme pracujeme s naratívom osobného denníka, s oficiálnymi dokumentmi, policajnými protokolmi a tak ďalej. S tým, čo tvorí pamäť o udalosti v rôznych formách. S ústrižkami, fragmentmi, zmienkami...“

Na projekte Môj neznámy vojakzačala režisérka pracovať pred viac ako dvomi rokmi. Veľa času jej zabrali obsiahle rešerše vo viacerých krajinách. Získala tým množstvo podkladov, videla denníky a listy vojakov, načerpala ich spomienky, podľa ktorých si vytvárala predstavu o tom, čo asi prežívali po príchode do Československa. Bol to pre ňu základ na vizuálne stvárnenie ich dojmov. A dôležitou fázou bol strih, ktorý trval sedem mesiacov. Anna Kryvenko na ňom spolupracovala „s mladou ruskou strihačkou Darjou Černjak, ktorá vyštudovala FAMU a sama dobre vie, čo to znamená byť cudzinkou v Českej republike“.

Slovenským koproducentom filmu Môj neznámy vojakje spoločnosť Wandal Production.

Môj neznámy vojak (Můj neznámý vojín, r. Anna Kryvenko, Česko/Lotyšsko/Slovensko, 2018)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 194 357 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 25 000 eur, podpora z RTVS: 7 750 eur)

Daniel Bernát
FOTO: Anny Kryvenko