Marcel Šedo

absolvent audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU

Slovo elitár je posledných pár rokov častým námetom debát na sociálnych sieťach a databázach. Najčastejšie ho sprevádza pejoratívny význam, až akési odpľutie. Podobné je to aj s výrazom elity, ale v tomto prípade nejde ani tak o samotné slovo ako skôr o ľudí, ktorí ich vraj majú stelesňovať. Oba výrazy sú úzko späté s problémami filmovej reflexie.

V systéme špecializácie a voľnotrhovej konkurencie sú elity logickým vyústením akéhokoľvek odboru. Špičkový umelec, vedec, novinár, skrátka ktokoľvek, kto je elitou vo svojom odbore, najlepšie s hmatateľným dosahom na verejnú mienku, sa k tomuto označeniu prepracoval systematickým vzdelávaním a úspešným presadením sa na trhu. Je teda zrejmé, že tento systém produkuje elity a len málokomu to prekáža. Pokiaľ máme takto nastavený systém, z logických dôvodov sa stáva pobyt v elitnom klube žiadaný. S internetom sa táto cesta otvorila aj najširšej verejnosti. 

Niečo podobné môžeme vidieť aj v oblasti filmovej kritiky. V nej sa pojem elita dlhé roky spájal s označením elitár. To boli tí zlí kritici, čo presadzovali len intelektuálne či „vysoké“ umenie, povyšovali sa nad ostatných a používali odborné výrazy. Ako som už spomínal, tento systém produkuje elity, svoju „hantírku“ majú aj ostatné špecializované odbory a tým, že „elitári“ presadzovali náročné filmy, spoluvytvárali nielen intelektuálske ovzdušie, ale aj svoj status dôležitosti a nenahraditeľnosti.

Keď boli tieto staré elity zvrhnuté, na ich miesto nastúpili noví hrdinovia. Tí už sa tak okato neoháňali cudzími výrazmi, snažili sa svojím vkusom a používaným jazykom prispôsobiť „bežnému“ divákovi, ale predovšetkým sa vyhranili voči starým elitám. Nepriateľom už nie je popkultúra, ale midcult. Svoj zdanlivo neelitársky prístup tak elitársky povýšili nad tradičné elitárstvo. Takáto vláda však nemôže trvať dlho, pretože ide len o zmenu imidžu – niečo ako tenisky Billa Gatesa. Snaha o prístupnú odbornosť a zdanlivú „proľudovosť“, spojená s občasnými fanúšikovskými výkrikmi, je simulakrom populizmu, ktorý čaká na vlastnú deštrukciu. Stačí príchod populistu, ktorý (vraj) stelesňuje skutočný „hlas ľudu“, a je vymaľované.

V oblasti česko-slovenskej filmovej kritiky je takýmto hlasom internetový trol menom verbal – najrýchlejšie rastúci používateľ na ČSFD, recenzent časopisu Pevnosta zároveň vulgárny rasista a šovinista. Práve on výborne ilustruje už spomenutý úkaz a taktiež elitárstvo každého diváka či kritika. Verbal agresívne presadzuje svoj vkus, svoju hodnotovú orientáciu a otvorene opovrhuje vkusom iných divákov, nielen „elitárov“ a intelektuálov, ale aj fanúšikov „pokleslých“ pubescentných ság, telenoviel atď. 

Je skrátka zrejmé, že žijeme vo svete, v ktorom budú elity a elitári neustále existovať, a zároveň sa ukazuje, že do istej miery je elitárom každý divák – nielen ten nenávidený intelektuál. Cestou von nie je a ani nemôže byť prosté odmietnutie delenia na vysoké a nízke, ale omnoho radikálnejší krok, v ktorom budú zrušené všetky abstraktné dualistické kategórie i samotná špecializácia. Vieme si však vôbec predstaviť takú spoločnosť?