Filip Ostrowski

knižný vydavateľ (Absynt)

Čo sa týka sledovania filmov, posledné roky pre mňa nie sú najlepšie. Svoj čas venujem predovšetkým trojročnému synčekovi a práci vo vydavateľstve. A ešte o čosi horšie sú na tom slovenské filmy. Žiaľ, bývam v Krakove a slovenské filmy sa u nás do bežnej distribúcie dostanú len zriedkavo. Jazdím síce často na Slovensko, sú to však vyslovene pracovné cesty a na návštevu kina pri nich nie je ani pomyslenie, preto sa vždy snažím využiť príležitosť, keď sa objavia v programe niektorého z krakovských filmových festivalov. A práve takto som mal pred dvomi rokmi možnosť vidieť film Filipa Remundu a Roberta KirchhoffaPara nad riekou, z ktorého som bol nadšený. Tento film mi ponúkol všetko, čo mám na dokumentoch rád. Po prvé – množstvo zaujímavých a nových informácií v podobe príbehu troch slovenských jazzmenov. Mám rád improvizovanú hudbu a slovenských jazzmanov takmer vôbec nepoznám, trubkár Laco Deczi, saxofonista Ľubo Tamaškovič a kontrabasista Ján Jankeje tak pre mňa boli veľkými objavmi. Po druhé – film ma dostal svojou bravúrnou formou, z ktorej som mal pocit, že sme kdesi blízko hraného filmu. Skvelý príbeh, žiadne „gadające głowy“ (ako u nás v Poľsku hovoríme hovoriacim hlavám) a k tomu veľmi častý pocit, že režiséri improvizujú rovnako dobre ako ich hrdinovia jazzmani. A napokon – Para nad riekoumá aj univerzálny rozmer, pokúša sa odpovedať na otázky, ktoré sa týkajú lúčenia sa so životom.Presne tieto veci mám rád aj na reportážach a vôbec ma to neprekvapuje, pretože dobré dokumenty a literatúra k sebe majú neuveriteľne blízko.