Eklektický Art Film Fest

Filmové hviezdy nezomierajú v Liverpoole, britská romantická dráma režiséraPaula McGuigana zo života herečky Glorie Graham, a Whitney, britsko-americký dokument o speváčke Whitney Houston v réžii Kevina Macdonalda, to bol otvárací a záverečný film 26. ročníka Art Film Festu, ktorý sa konal od 15. do 23. júna v Košiciach. Čo všetko sa zmestilo medzi tieto dva „medzníky“?

Už tradične dve súťažné sekcie. V súťaži hraných filmov sa stretlo 13 titulov, spomedzi ktorých získal Modrého anjela dánsky psychologický triler Tiesňové volanie(r. Gustav Möller), príbeh kodanského policajta, ktorý na tiesňovej linke prijme volanie unesenej ženy. Porota na ňom ocenila presvedčivosť rozprávania a silnú vizuálnu stránku. Predstaviteľ hlavnej úlohy Jakob Cedergrenzároveň získal cenu za mužský herecký výkon. Spomedzi herečiek ocenila porota Zsófiu Szamosi za stvárnenie postavy manželky a matky troch malých detí v snímke režisérky Zsófie Szilágyi Iba deň, zachytávajúcej 24 hodín zo života frustrovanej ženy, ktorá musí v nikdy sa nekončiacom kolotoči riešiť banálne i vážne rodinné a pracovné problémy. Modrý anjel za najlepšiu réžiu poputoval do rúk srbského tvorcu Ognjena Galvonića. Dej jeho hraného debutu Náklad sa odohráva v roku 1999, v čase, keď NATO bombarduje Srbsko, a jeho protagonistom je vodič dodávky, ktorý má previezť do Belehradu tajomný náklad. Porota vyzdvihla, ako sa režisérovi darí postupne vťahovať divákov do sveta svojho filmu a ponárať sa do najväčších hlbín ľudskej duše. Z dvoch zvláštnych uznaní poroty sa jedno ušlo nášmu Marekovi Kubošovi za Posledný autoportrét, intímnu spoveď na pomedzí hraného a dokumentárneho filmu, ktorá je plná humoru, hoci sa zaoberá základnými otázkami plynutia času, samoty a základov umenia. Druhé zvláštne uznanie získal turecký režisér Tolga Karaçelik za snímku Motýle, plnú vážnych i bizarných momentov a čierneho humoru. Skúma v nej vzťahy troch dospelých súrodencov počas cesty na vidiek za otcom, ktorého nevideli od ranej mladosti. Dobrou správou pre slovenských divákov je, že tak víťazné Tiesňové volanie, ako aj Posledný autoportrét uvidíme v našich kinách na jeseň tohto roku v rámci Projektu 100.

Súťaž krátkych filmov pozostávala z 36 titulov a Slovensko tu bolo zastúpené šesťminútovým dokumentom Boj, ktorý natočila filmová teoretička Eva Križková. Víťazstvo pripadlo švédskej hranej snímke Tieňové zvieratá (r. Jerry Carlsson), funkčnej „metafore sociálnych štandardov a stereotypov, v ktorej filmári využívajú svoju obrazotvornosť, no držia sa aj tradície švédskej kamery tvoriacej surrealistický priestor, kde nezostáva priestor pre fantáziu a individualizmus“. Zvláštne uznanie získal fínsky film Plameň, v ktorom režisér Sami van Ingen pracuje s jediným zachovaným kotúčom zo staršieho filmu Zaspala mladá, cielene využijúc fyzické poškodenie tohto fragmentu, aby vytvoril fascinujúcu, vizuálne pôsobivú úvahu o časovosti, večnosti a pominuteľnosti.

V oboch súťažných kategóriách boli udelené aj divácke ceny. Spomedzi hraných filmov ju získala snímka Čo len ľudia povedia nórskej režisérky pakistanského pôvodu Iram Haq s neveľmi originálnou témou konfliktu medzi prísnymi tradíciami v pakistanskej rodine žijúcej v Osle a moderným, európskym pohľadom na život a svet, ktorý sa snaží presadiť si najmladšia členka tejto rodiny. V súťaži krátkych filmov ocenili diváci animovanú anekdotu Nevyužitý priestor (r. Max Porter a Ru Kuwahata) o chlapcovi, ktorého otec tak dokonale zasvätil do umenia baliť kufre, že chlapec nad otcovou truhlou skonštatuje, že je v nej „toľko nevyužitého priestoru“.

Popri dvoch súťažiach a poctách súvisiacich s ocenenými tvorcami (Hercova misia pre Zuzanu Mauréry a Ivanu Chýlkovú, Zlatá kamera pre Agnieszku Holland a Alexeja Germana ml. a Cena prezidenta festivalu pre Fera Feniča) tvorilo program festivalu ďalších 17 sekcií. Popri už tradičných sekciách pre cinefilov, venovaných svetovému, európskemu a ázijskému filmu či americkým nezávislým tvorcom, tu nachádzame aj sekcie určené skôr pamätníkom (staršie americké muzikály v sekcii Milan Lasica: Prezidentov výber), priaznivcom exploatačných filmov (Nočná prehliadka) či špeciálne deťom. Hoci uvádzanie väčšieho počtu distribučných filmov na festivaloch nepovažujem za veľmi vhodné, musím uznať, že predpremiéry v sekcii Be2Can Starter pútali pozornosť publika, a to nielen tematicky atraktívna Utøya, 22. júla (r. Erik Poppe), ale aj canneský víťaz Zlodeji (r. Hirokazu Koreeda). Dramaturgovia festivalu pokračovali aj v tradícii zaradenia časovo aktuálnej témy do programu (100. výročie vzniku Československa) a v poskytnutí priestoru filmárovi pochádzajúcemu z východného Slovenska (Fero Fenič). Objavila sa aj úplne nová sekcia Susedia online, venovaná tvorbe našich susedov Poľska, Maďarska a Ukrajiny so zameraním na kriminálny žáner a divácku úspešnosť. Moju počiatočnú nedôveru k nej jednoznačne prelomila trojica skvelých maďarských filmov Mäsiar, kurva a jednooký muž (r. János Szász), Budapest noir (r. Éva Gárdos) a Škrtič z Martfű (r. Árpád Sopsits) (o výpravnom gýči Kincsem – stávka na pomstuz dielne Gábora Herendiho radšej pomlčiac). A sekcia Variety Select: Art Films svojím spôsobom pripomenula korene Art Film Festu, pretože sa venovala filmom s tematikou umenia a umelcov (v pestrej zmesi od amerického maliara Jeana-Michela Basquiata až po slovensko-maďarsko-českého fotografa Roberta Vana a opernú speváčku Soňu Červenú). 

Staršie i novšie slovenské filmy prechádzali naprieč viacerými sekciami, no bola im venovaná aj samostatná Slovenská sezóna, zložená jednak z úspešných distribučných titulov, jednak z dosiaľ neuvedených noviniek – tie reprezentoval psychologický triler Karla Janáka Dôverný nepriateľ, dokumenty venované výtvarníkovi Alexovi Mlynárčikovi (Inde, r. Juraj Nvota a Marian Urban) a horolezcovi Pavlovi Pochylému (Pavúk, r. Ľubomír Slivka) i tri časti z televízneho dokumentárneho cyklu Budujeme Slovensko.

Festival ponúka aj širokú paletu sprievodných podujatí, z ktorých niektoré sú „k veci“, kým iné sú až nedôstojné podujatia artového typu a nijako nesúvisia ani s náplňou festivalu, ani s jeho hlavnou cieľovou skupinou. To sa týka najmä akcií súvisiacich s účasťou komerčnej televízie na festivale (ktorej dôvod nie je vôbec jasný). Keby som chcel byť uštipačný, poznamenal by som: Ak ste júnový Art Film Fest nestihli, nezúfajte. Ešte stále je tu „fantastický júl“ na Jojke, kde si môžete pozrieť Power Rangers, Fantastickú štvorkui Oceľovú päsť. Na Art Film Feste ma na to upozornili asi 35-krát.

Jaroslav Hochel (filmový publicista)
FOTO: Art Film Fest, Peter Stas

Cestu autora článku na košický Art Film Fest podporil Literárny fond. Ubytovanie bolo poskytnuté zo strany organizátorov festivalu.

Hviezdna sústava animácie

Jadrom je posolstvo, ktoré dostanú a dešifrujú diváci. Plášťom vizuálna stránka, spôsob narácie, experimetovanie. Takto vyzerá planéta animovaného filmu. Hovoria to aj hostia 11. ročníka medzinárodného festivalu Fest Anča, ktorý sa konal od 28. 6. do 1. 7. v Žiline. 

Fest Anča už nie je žiadna malá obežnica v slovenskej festivalovej sústave. Patrí medzi najdôležitejšie filmové podujatia a vedia o nej aj v zahraničí. Tento rok hostila výrazné animátorské osobnosti vrátane dvoch tvorcov, ktorí majú na konte oscarovú nomináciu – Theodora Usheva a Kódžiho Jamamuru. Kým prvý hovorí, že by na „oscarovské“ obdobie najradšej zabudol, toho druhého nominácia potešila. Odlišné pohľady na najnaleštenejšie filmové ocenenie sveta, no prístup k tvorbe rovnaký. Vo filmoch oboch cítiť výraznú autorskú ruku a využívanie animátorského umenia do detailov. 

S animáciou začal pomerne neskoro a z rodného Bulharska docestoval do Kanady za grafickým a webovým dizajnom. Lenže príležitosť vie byť pekne lákavá udička, na ktorú sa niekedy chytí aj poriadna ryba. V tomto prípade Theodore Ushev. „Pre mňa je v tvorbe animovaného filmu najdôležitejšie posolstvo a to, aké pocity viem v ľuďoch vyvolať. Nestačí byť dobrým, pretože takmer každý animátor robí dobrý film. Je dôležité byť výnimočným, zaujímavým, prinášať výzvy, prinášať posolstvo, ktoré sa dotkne mnohých ľudí alebo aspoň publika, čo je odovzdané tejto forme umenia,“ povedal Ushev v Žiline. Svoje filmy sa usiluje zakaždým obohatiť o iný štýl (a predsa nestráca svoj rukopis!). „Snažím sa implementovať toľko štýlov, koľko viem. V základe slúžia posolstvu, ktoré sa snažím odovzdať verejnosti. Pre mňa je estetika veľmi dôležitá. Je to forma umenia, nie je to zábava. Nieže by som zábavou pohŕdal úplne, veď animácia bola vytvorená ako určitá forma zábavy, ale pre mňa je to forma umenia. A veľmi silná. Môže to byť najsilnejší druh umenia na svete. V podstate môžete vo svojich filmoch vytvárať celý nový svet.“ Čitateľ snáď odpustí, že článok upriamuje pozornosť najmä na tento festivalový úlovok. Toto rozhodnutie stvrdili filmy ako Manifest krvi alebo Slepá Vaysha. A to aj krvou. Doslovne. Manifest krvi je totiž angažovaný animovaný film, ktorý nakreslil Ushev z 25 mililitrov vlastnej krvi. Hovorí o idealistických revolucionároch, ktorí prelievajú svoju krv v boji za spravodlivosť a pritom krv je symbolom života. Paradoxy?! „Moje filmy stále hovoria o sociálnych záležitostiach a politike. Veľmi sa zaujímam o to, ako nájsť miesto umelca v spoločnosti. Ako na seba umenie a spoločnosť narážajú. Manifest krvi je môj najosobnejší film,“ozrejmuje Ushev. „Vlastne som išiel na protest, kde polícia zbila jedno dievča a tiekla jej krv. Začal som sa pýtať, či to stojí za to, preliať svoju krv pre názory alebo presvedčenie. A potom mi napadla myšlienka politického manifestu. Namiesto toho, aby som išiel na protest, prelial som svoju krv vo filme.“ Ešte silnejšie pôsobí Slepá Vaysha, rozprávanieo dievčati, ktorej jedno oko vidí minulosť a druhé budúcnosť. Film, ktorý stavia diváka pred otázku voľby životnej cesty, patril určite medzi vrcholy festivalu.

Samozrejme, vrcholom bolo pre každého niečo iné. Autorke článku sa veľmi pozdávala aj projekcia pod mostom, ktorá sa týkala Kubalovho Zbojníka Jurka so živou hudbou Mareka Piačeka. Výrazne ochladená žilinská klíma zapadla do jeho úvodnej scény, v ktorej dážď bičuje, čo sa dá. Keď sa v chalupe pritúlili mačka a pes, muška a pavúk, aj návštevníci Fest Anče sa zomkli pod dekami, aby si vychutnali film. 

Prirodzene, vrcholom mohli byť aj snímky, ktoré zaujali medzinárodné poroty a odniesli si z festivalu ocenenia. Hlavnú cenu Anča Award získal titul Nič sa nedeje (r. U. a M. Kranotovci). Ten vznikol v dvoch verziách – v klasickej 2D animácii a vo virtuálnej realite, pričom jedna dopĺňa druhú. Na Fest Anči si ich diváci mohli pozrieť obe. „Kým v prvej verzii sledujeme ľudí, ktorí sa na niečo pozerajú, vo VR sa ocitáme práve na mieste, ktoré sledujú. Tvorcovia sa tak hrajú s divákmi: Pozorujete a ste pozorovaní,“ vyjadril sa programový riaditeľ Fest Anče Maroš Brojo. Cenu Anča Student Award si odniesol rakúsky tvorca Alexander Gratzer za film Animátor, na ktorom porota ocenila, „ako funguje aj s minimálnym množstvom animácie vďaka perfektnému načasovaniu a hrou s očakávaniami diváka.“V medzinárodnej súťaži videoklipov uspela Fínka Sanni Lahtinen, ktorá vytvorila klip pre skladbu w/o elektropopovej formácie Finkel. „Videoklip vás uchváti na prvý pohľad. Na začiatku vás vtiahne a na konci vypľuje. Obraz dynamicky plynie a organicky odráža hudobnú zložku. Rytmus, farby a animácia zavedú diváka na podmanivú cestu plnú emócií,“ uviedli členovia poroty. Cenu detských divákov Anča Kids’ Award získala rozprávka Pasca na vtáky (r. E. DeRushie). Na záver dve ocenenia, ktoré putovali slovenským autorom: distribučnú cenu Anča D Award si odniesol Lukáš Figel za krátku, ale zato pekne aktuálnu aj vtipnú snímku selFish, a cenu Anča Slovak Award si odniesla Ivana Šebestová za Žltú. Tu sa oplatí pristaviť aj pri porotcovskej reči, pretože Theodore Ushev, ktorý v úvode festivalu nevedel o slovenskej animácii vôbec nič, na záver osobne ocenil každý jeden film v súťaži a vyjadril uznanlivý obdiv nad tunajšou animovanou tvorbou. 

Pre niekoho bolo vrcholom festivalu paralelné podujatie Game Days. Vo Film.skmu zvyčajne venujeme iba malý priestor, lenže animácia, príbeh a významy hrajú dominantnú úlohu aj vo videohrách. Tento rok sa v priestoroch vynovenej Novej synagógy opäť stretli vývojári z celého sveta, aby prezentovali svoju tvorbu. Atentát 1942 (edukatívna videohra, ktorá rozpráva príbeh nacistickej okupácie preživšími, autori: J. Gemrot, L. Kolek) či 911 Operátor – (Po)učenie z nehody (videohra o náročnej práci operátorov tiesňových liniek, autor: B. Gajewski) je len skromným neodborným výberom toho, čo zaujalo.

Kto sa pozerá rád „za film“ a hľadá hlbšie témy, ktoré by sa klenuli dejinami kinematografie, musel privítať, že sa festival preorientoval z národného fokusu na tematický. Aktuálne to bola téma propagandy. Šesť nabitých sekcií, šesť historických období, celý svet v tom. Tento program zostavoval poľský odborník Michał Bobrowski (rozhovor o propagande v animovanom filme vám prinesieme v ďalších číslach Film.sk). 

A čo ešte mohlo zaujať na Fest Anči? Pokojne aj náhodne vybrané projekcie. Pretože to je čaro tohto festivalu. Len tak sa vybrať a sledovať. Niekedy to môžu byť zabudnuté večerníčky, inokedy bizarnosti na hranici pozerateľnosti, experimenty alebo aj sekcia Svetová panoráma. To sú filmy, ktoré to nedotiahli do hlavnej súťaže. Ale mohli by. Napríklad Moje druhé oko (r. A. Saleh) – príbeh dvoch bratov, ktorí kvôli vojne cestujú s príbuznými a susedmi púšťou, aby si našli nový domov. Lenže míny striehnu všade. Poetický a krásne čistý príbeh, ozdobený mytologickými kvetmi, vypovedá o aktuálnych témach, akými sú utečenci či následky vojen. A tak to má byť. Animácia môže vytvárať celkom nový svet, alebo nám ukazovať ten náš tak, aby sme ho pochopili. A zmenili.

Fest Anča nemá rád červené koberce, ale hviezdy animátorskej scény sa tu po „štrku“ rady prechádzajú. Žiadne prehnané ceremónie či reštrikcie, tu je pravidlom otvorený prístup. Aj preto Fest Anča svieti bez zbytočného tepla komerčných reflektorov.

Zuzana Sotáková
FOTO: Fest Anča