Nedávna minulosť v nových slovenských filmoch

Vražda novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky Martiny Kušnírovej bola nechutným zločinom, ktorý otriasol spoločnosťou, a my Poliaci sme si na základe toho uvedomili, ako málo vieme o súčasnej politike na Slovensku a o jeho novodobej histórii. A ako jedno vplýva na druhé.

Vyzerá to tak, že tieto dve časové roviny – minulosť a súčasnosť – koexistujú a prepletajú sa u oboch našich národov silnejšie než kedykoľvek predtým. Film je výborným prostriedkom na metaforické odkrývanie kostlivcov a oživovanie zabudnutých spomienok. Je pritom zaujímavé, že slovenskí režiséri rôznych generácií reflektujú minulosť svojej krajiny, každý iným štýlom a v odlišnej miere. 

Tereza Nvotová je najmladšou autorkou a vo svojom filme Mečiarskúma dôsledky Nežnej revolúcie, rozdelenie spoločného štátu a sociálno-politickú transformáciu, ktorá rozhodne nebola bezproblémová. Získanie slobody síce sprevádzala eufória (rovnako ako v Poľsku), ale prinieslo to so sebou aj nejedno úskalie a otvoril sa široký priestor pre korupciu, zneužívanie moci a obohacovanie sa na štátnom majetku. V Poľsku sme tento proces volali divoká privatizácia, no vo filme nebol nikdy poriadne zachytený. V tejto časti Európy boli 90. roky dekádou akéhosi snového oparu, keď sa všetko odohrávalo vesmírnou rýchlosťou a len ťažko sa dala získať komplexná predstava, čo sa v krajine vlastne deje. Nvotová do svojho filmu včlenila zábery z domáceho videa, aby ukázala, ako bol Mečiar vnímaný v čase svojej najväčšej slávy – ako niekto nasledovaniahodný, s nespochybniteľnými zámermi. V skutočnosti prvý slovenský premiér zaobchádzal s krajinou ako so svojím vlastným štátom a zneužíval zložky komunistickej tajnej služby na vydieranie svojich politických oponentov. Nvotová sa s Mečiarom aj stretla. Žije si prekvapivo pokojným životom v ústraní, nikdy ho nestihol žiadny trest. Je dôkazom, že nie všetci ľudia sú si rovní. Režisérka vykresľuje, aké ľahké bolo manipulovať spoločnosťou, ktorú práve vypustili zo zoo do džungle (ako by povedal Miloš Forman). Riadenie nového sveta sa ukázalo ako zložité a silný, charizmatický vodca ku kormidlu bol nevyhnutnosťou. No stálo to za takúto cenu? 

Divoká polovica 90. rokov, obdobie vrcholného mečiarizmu, tvorí pozadie hraného filmu Únosrežisérky Mariany Čengel Solčanskej. Príbeh sa vinie okolo 25-ročnej novinárky, ktorej zavraždia brata. Ako sa snaží hľadať odpovede a dôjde aj k únosu prezidentovho syna, publikum zisťuje, že Slovensko môže byť desivé a nebezpečné miesto, ovládané nemilosrdnými politikmi. Zaujímavá a výpovedná je skutočnosť, že oba filmy vznikli v približne rovnakom období a svojím spôsobom predznamenali udalosti roku 2018 spojené so stratou dôvery verejnosti k lídrovi krajiny.

Odlišnú kapitolu slovenských dejín otvára film Tlmočníkv réžii Martina Šulíka. Starý tlmočník sa v ňom vydáva na cestu do odľahlých kútov krajiny a „do čias“ masakru, ktorý sa odohral na sklonku druhej svetovej vojny. V sprievode syna bývalého nacistického dôstojníka a s jeho pomocou prichádza na to, že čeliť pravde je ako vyháňanie ducha: desivé, ale v konečnom dôsledku oslobodzujúce. A kinematografia dokáže vyvolať podobnú skúsenosť nielen na individuálnej, ale aj na skupinovej úrovni.  

Ola Salwa (poľská filmová kritička a programerka festivalu Transatlantyk v Lodži)