Pokračovanie obsahu:

Manipulácia je pre mňa stále aktuálna téma

Tereza Nvotová zaujala ešte pred nástupom na FAMU dokumentom Ježiš je normálny!. Jej absolventský hraný film Špina mal už svetovú premiéru na MFF Rotterdam. Snímka, ktorá cieli na jednu z mnohých tabuizovaných tém, má na Slovensku premiéru v týchto dňoch, keď Tereza zároveň dokončuje dokument s názvom Mečiar.

Robert Kirchhoff v jednom rozhovore povedal, že pre neho existuje iba jeden film – film ako umenie. Ako to vnímaš ty? Neuzatváraš sa totiž iba v dokumentárnej tvorbe.
– Pre mňa je to vec formy. Tému sexuálneho násilia a vôbec nahliadania do úplne uzavretých vnútorných svetov sa mi zdalo lepšie nakrútiť ako hraný film. Ale tému Mečiara a Slovenska budem radšej točiť ako dokument. Téma si vyberie formu. Na hraný film treba všetkého viac – peňazí, ľudí, času... V dokumente môžete zase byť ohybnejší v procese. Mňa baví jedno aj druhé, takže určite budem nakrúcať hrané aj dokumentárne filmy.

Stále sa však trvá na presnom určení – hraný, dokumentárny, animovaný film, aj keď prestupovanie medzi nimi v rámci jedného diela nie je žiadnou novinkou.
– Ak sa človek pozrie na zahraničnú kinematografiu, vidí, že to nie je rozdelené. Realita s fikciou sa miešajú a nejde o to, ako to poviem, ale čo poviem. Ja som si takisto obsadila do hraného filmu nehercov, ľudí, ktorí prežili to, o čom hovorí, takže môžeme povedať, že tam je Špina ohnutá do reality. V dokumentárnom filme je zase veľa vecí nastavených, pripravených ako scény, a pritom je to dokument. S úplne legitímnymi prvkami hraného filmu. Keď pripravujem dokument, tak odo mňa chcú pred nakrúcaním scenár, scénosledy, ľudia chodia na festivalové pitchingy, a pritom ešte nevedia, čo natočia. Je to rovnaké ako pri hranom filme, takže i tu sa to stiera. A niektoré festivaly už majú súťaže spojené.

Áno, pretože takýchto filmov pribúda.
– Je to taká globalizácia filmových foriem (smiech). Pre nás tvorcov by bolo najlepšie, keby sa to prestalo deliť. Na rôznych fondoch sa musíme upratať do škatuľky. Nerozmýšľala som nad systémom, ktorý by bol lepší, ale bolo by perfektné, keby sme si mohli ohýbať formu podľa potrieb látky. Samozrejme, to je nočná mora producentov, ktorí si potrebujú urobiť rozpočet.

Vravela si, že Špina si vypýtala formu hraného filmu. Vzhľadom na citlivú tému si takto mohla ísť ďalej ako v dokumente? Práve otázky etiky sú často dôvodom, prečo tvorcovia zvolia cestu fikčnosti, ale bez toho, aby rezignovali na autenticitu...
– Určite bol aj to dôvod, ale druhá vec je, že ja nie som typ režiséra ako napríklad Helena Třeštíková. Nedokázala by som sa takto pred kamerou hrabať v ľuďoch. Neodsudzujem to, ale pre mňa je to často už za čiarou. Ak by som nakrútila dokument o znásilnení, bude sa v ňom hovoriť o minulosti, o tom, čo sa stalo. Myslím si, že omnoho väčší efekt má, keď to divák môže prežiť s postavou v prítomnosti. Teraz strihám politický dokument o veciach, ktoré sa stali už dávno, a je to náročné resuscitovať tak, aby to fungovalo ako príbeh, ktorý sa pred vami odvíja, hoci mám k dispozícií kopu archívov. Pri téme sexuálneho násilia by som to musela postaviť na slove, zatiaľ čo v hranom filme oveľa viac povedia tiché scény. A druhý nežiaduci efekt je, že by diváci mali potrebu toho človeka ľutovať, vyhradzovať sa voči nemu. S fiktívnou postavou sa dokážu emocionálne viac prepojiť, hlavne ak sa bavíme o obetiach trestných činov, ktoré sú až príliš často posudzované cez akúsi fóliu predsudkov a nálepiek.

Napokon, snaha tvorcu je čo najviac zotrieť bariéru medzi fiktívnou postavou a divákom, najmä ak má film vyprovokovať diskusiu.
– To bolo naším cieľom. Často sa ma pýtajú, prečo to nie je nakrútené ako nejaký odborný film, prečo sme to nerozkryli z pohľadu rodičov, doktorov, učiteľov, autorít...

... čiže prečo si nenakrútila dokument.
– Ani nie dokument, ale reportáž. To sa v hranom filme nedá. V strižni sme osekávali ďalšie a ďalšie vedľajšie linky, pretože vzďaľovali diváka od hlavnej postavy. Ten vnútorný pohľad a empatia s ňou je celý princíp tohto filmu. Bez toho by to nemalo zmysel.

Už si spomínala, že si do filmu obsadila nehercov, reálnych pacientov psychiatrie. Tu ti určite pomohla skúsenosť s dokumentárnym filmom, ale ty máš aj skúsenosti ako herečka, čo je pre režiséra veľká výhoda.
– Presne tak. Ja som mala ako herečka privilégium zažiť viacero režisérov, bez toho, aby sa predo mnou kontrolovali, že som sama režisérkou. Mohla som sledovať ich prácu s hercom, vytvorenie atmosféry na pľaci. To mi dosť pomohlo. Je zaujímavé, že vedeniu hercov sa v Európe veľmi neučí. Neexistujú na to konkrétne techniky, ako majú napríklad v Amerike. Preto sa mladí režiséri často boja hercov. Je to logické – príde herec osobnosť, má svoju hereckú rutinu a mladý režisér sa to bojí lámať, posúvať niekam inam. Keď som pracovala s hercami, išla som na to cez seba, cez to, čo by pomohlo mne ako herečke. Väčšinou to však nie je dokonalá analýza, herec nepotrebuje mať taký náhľad na vec ako dramaturg. Sú to skôr vnútorné pohnútky, ktoré keď sa vám podarí v hercovi spustiť, tak je výborný. Samozrejme, musí svoju postavu dobre poznať. Ja som u nás ako herečka nikdy nezažila dôslednú prípravu s režisérom. Väčšinou sa tvorilo priamo na pľaci a pretváralo počas nakrúcania. Vedela som, že pri svojom filme sa s hercami pripraviť musím. Zobrala som celé, hlavné mladé osadenstvo na drevenicu, kde sme spolu aj so scenáristkou prechádzali celý scenár a vnútorný svet postáv. Keďže hlavná postava dlhý čas mlčí o tom, čo sa jej stalo, nechcela som, aby som jej pocity musela dojiť v hudbe, kým herečka bude len tak civieť doblba. Táto príprava nám dosť pomohla na pľaci, nemuseli sme si vysvetľovať základné veci, Dominika Morávková už mala postavu úplne v sebe.

Špina je naozaj veľmi úsporná v dialógoch, čo je v poslednom čase aj istý trend.
– Ja a scenáristka Barbora Námerová nemáme rady filmy, ktoré sú príliš ukecané. Vedeli sme, že na to chceme ísť takto. Na pľaci sme však netrvali na tom, aby bolo všetko presne tak, ako je napísané. Ak som videla, že situácia je umelá, tak sme robili zmeny. Pri niektorých scénach som ani nechcela, aby sa to herci naučili podľa scenára. Napríklad pri scéne hádky. Počas hádky človek hľadá slová, používa pomocné výrazy, nadávky, jednoducho, kým sa vyjadrí, tak mu to trvá. Keby to mali napísané a všetko by vedeli krásne vyjadriť, nevyznelo by to autenticky. Vedeli, o čom to má byť a kam to má smerovať, na čom ten dialóg stojí, a potom už išli samy za seba. A nehercom som vôbec nedávala dialógy. Scenár ani nevideli, čo bolo super, lebo oni tie situácie dobre poznali a rýchlo sa do nich vžili. To, čo tam hovorili, človek ani nevymyslí. Ja som od nich potrebovala, len aby boli sami sebou. S nimi išlo viac o dokumentárnu prácu.

V procese písania do toho vstupovali aj scenáristi Lubor Dohnal a Američan Brendan Ward.
– Obaja veľmi dobre poznajú klasickú hollywoodsku štruktúru filmu, ale na rozdiel od mnohých iných nepotrebujú do nej scenáristu tlačiť. Každý z nich mal iný spôsob práce. S Brendanom sme scenár absolútne dekonštruovali, rozložili ho na atómy a potom znovu poskladali. S Luborom Dohnalom to bolo viac intuitívne. Sedeli sme u neho celý deň a rozprávali sa, nápady vznikali procesom vzájomného napojenia sa.

Niektorí filmári hovoria, že film je dobrý spôsob na riešenie vlastných problémov. Aký je tvoj osobný vklad? Lebo ak si vezmeme napríklad dokument Ježiš je normálny!, v ňom čerpáš aj z vlastných skúseností.
– Skoro vždy vychádzam zo seba, aj keď to nemusí byť môj vlastný problém. Sú to témy, do ktorých som ponorená či už cez osobné skúsenosti, alebo cez skúsenosti ľudí okolo mňa. Ja by som nedokázala nakrúcať film o téme, ktorá by sa ma ani po čase nezačala týkať. To by ma nebavilo. Často výber témy vychádza z nejakého vnútorného hnevu, z pocitu, že tu je príbeh, ktorí ľudia musia vidieť a počuť. Ale hovorí sa potom aj to, že niektorí režiséri točia stále ten istý film.

Niektorí aj priznávajú, že variujú jednu tému, obracajú ju v čase, cez pribúdajúce roky, skúsenosti...
– Ale to podľa mňa človek zistí až časom, ja to ešte vôbec neviem. Možno o dvadsať rokov zistím, že aj ja to tak mám. Teraz mi je príjemné témy striedať. Pri Špine som sa emocionálne vyšťavila, pretože to neviem robiť inak, ako orientovať sa na základe vnútorných pocitov. Keď teraz strihám Mečiara, čo je politický dokument, je to intelektuálna práca, ktorá zas vydojí mozog. Aj pri tomto filme sa budem musieť trochu osobne zapojiť, aby to celé dávalo zmysel. Pri dokumente človek zisťuje, že dôvod, prečo autori potrebujú o tej-ktorej téme hovoriť, je často dobrý kľúč pre diváka, ako sa na tému pozerať. To platí aj pre film Ježiš je normálny!. Niekde hlboko to vo mne bolo. Sama som bola zvedavá, ako sa to pre mňa celé rozkryje. Ale ten film nie je o mne. Je o manipulácii a to je pre mňa stále aktuálna téma. Možno práve tá, ktorú budem robiť celý život.

Pýtam sa aj preto, že pri dokumentárnom seriáli Jeden rok s Fulbrightom si spolupracovala s režisérom Adamom Oľhom, ktorý bol vo svojom filme Nový život absolútne otvorený a osobný. Išla by si do podobného osobného projektu?
– Ten Adamov film je výborný. On mal jasný príbeh a tému a je perfektné, že do toho išli, lebo to bol síce klasický príbeh, ale neklasicky a veľmi úprimne spravený. Ja by som o svojej rodine nechcela nakrúcať. Jednak ten príbeh už vyťažil bulvár a jednak sa mi to nezdá až také zaujímavé, nedokážem sa na to pozrieť zvonka V druhom ročníku som nakrútila krátky film o svojej sestre Dorote, ale keď ho videla, povedala, že tam je za kravu a že to nemám nikomu ukazovať. Odvtedy mi ani nenapadlo točiť nejaké rodinné filmy.

Ak hovoríš o manipulácii, ako vnímaš to, že väčšina ľudí je aj dnes tak ľahko manipulovateľná?
– Už pri Ježišovi sa ukázalo, že stále bažíme po jednoduchých pravdách. Čím jednoduchšia pravda a k nej silný emocionálny zážitok, tým lepšie to funguje. A vidno to všade. V sektách aj v politike... Celé je to o ľudskej psychike, kódoch a programoch, ktoré tam máme. Ako ich nastaviť, aby sme poslúchali. Dnes máte vďaka internetu a sociálnym sieťam ešte aj čoraz dokonalejšie analýzy a štatistiky ľudských životov a potrieb. Politické strany už prestávajú riešiť volebný program, ale dizajnujú svoje vystupovanie na základe týchto štatistík: ku každému hovoriť jeho jazykom a ideálne mu potvrdiť to, čo si sám myslí, aj keď je to vo výsledku absolútne nekonzistentné. Takto vyhral voľby Trump, tak si Briti odhlasovali brexit a tak sa dostali do nášho parlamentu extrémisti. S náckami si zahajlovali, s ľuďmi na dedinách si dali pivo a vypočuli ich problémy, potvrdili im ich strachy. Manipulácia úzko súvisí s existenčnou neistotou a strachom, ktoré momentálne pociťujeme viac a viac. Preto sa dnes tak jednoducho manipuluje.

Vráťme sa k filmu Špina. Mne sa páči, že nielenže otvára tabuizovanú tému, ale súčasne aj narúša stereotypy, ktoré sa na ňu viažu. Aj producent filmu priznáva, že ho niektoré veci prekvapili práve pre vžité stereotypy o sexuálnom násilí.
– To bol od začiatku náš zámer. Ľudia si väčšinou myslia, že sa to deje opitým dievčatám v minisukniach v tmavých nočných uličkách, a pritom štatistiky ukazujú pravý opak. Väčšinou je to práve známy človek a stáva sa to v bezpečnom prostredí, často doma. Podľa všeobecných predstáv obeť znásilnenia vždy kričí, no v skutočnosti je to len jedna z množstva reakcií. Časté je, naopak, ticho, absolútny šok. Preto ľudí, ktorí mi povedali, že tá situácia je nepravdepodobná, odkazujem na dostupné štatistiky. Pre nich je to nepravdepodobné, lebo v ich predstavách je pravdivý ten mýtus.

Aj do úlohy násilníka si obsadila Róberta Jakaba, teda sympatického muža, ktorý vôbec nezodpovedá predstave o agresívnom násilníkovi.
– Chcela som do tej úlohy sympatického, pekného muža. A žiadaného, aby sa prelomil aj ďalší stereotyp, že znásilňujú škaredí muži, s ktorými ženy nechcú mať sex. Tak to nie je. Dokonca sa tento trestný čin stále ospravedlňuje tým, že sa muž neovládol, čo podľa mňa degraduje mužov na nejaké zvieratká, ktorým úplne vypína mozog v momente, keď sa im postaví. Takisto sa u nás vôbec nerieši znásilnenie v manželstve, ako keby bola žena povinná roztiahnuť nohy vždy, keď sa mužovi zachce. Však sa to aj absurdne nazýva „manželské povinnosti“. Pritom keď sa človek pozrie na jadro toho problému, zistí, že nám chýba hlavne rešpekt k sebe navzájom a k našim rozhodnutiam.

Nemenej silnou linkou je pohľad na fungovanie systému psychiatrickej liečby. Je príbeh filmu vyskladaný z viacerých skutočných príbehov?
– Áno. Väčšina vecí, ktoré sa vo filme dejú, sa reálne stali. Čo sa týka psychiatrie, chcem len znova zopakovať, že to nemá byť antipsychiatrický film. Skôr je to svedectvo ľudí zvnútra. A čo s tým, to nemôžem riešiť ja, musí sa to ozdraviť plošne. To nie je vina jedného doktora alebo kliniky. Je to systémový problém. Celý tento sektor je podfinancovaný, potom nie div, že tam nájdeme kopu vyhorených doktorov a nepreškolený personál. A detskí psychiatri to majú ešte ťažšie, lebo deti tam nejdú dobrovoľne. Tým je narušená základná dôvera. Vo filme sme chceli ukázať veci tak, ako sme ich spoznali. Nemôžem vytvoriť úžasne pozitívnu kliniku, keď som takú u nás nikdy nevidela. No možno taká existuje. Keď som sa bavila s deckami, ktoré prešli niekoľkými psychiatriami, tvrdili, že najviac im pomohlo to, že tam boli spolu. To sme ukázali aj vo filme. Navyše na Slovensku neexistuje zákon o obetiach trestných činov, ktorý má dávno každá vyspelá západná krajina. Keď sa niekto odhodlá ohlásiť napríklad znásilnenie, je vystavený ďalšej traumatizácii. Musí vypovedať znova a znova a dokazovať, že sa mu to naozaj stalo. Potom je pochopiteľné, že reportovaných prípadov je tu len päť percent. Rozmýšľali sme o situácii na Slovensku aj v súvislosti so záverom filmu. Nechceli sme skončiť v úplnej beznádeji, ale ani som do filmu nechcela dávať falošné očakávania, že vinník bude potrestaný. Pretože to sa u nás nedeje.

V akom štádiu je teraz pripravovaný dokument Mečiar? Nastal nejaký posun od obdobia, keď film začínal vznikať?
– To je práve ten prípad, že sa téma stala osobnou. Ja som vôbec neplánovala celovečerný dokument. Na začiatku bol proste nápad zavolať Vladimírovi Mečiarovi, či s ním môžem nakrúcať. Keď som si prečítala, že odchádza z politiky, začal ma zaujímať ako osoba. Ako myslí, ako žije, proste bežné veci. Možno ma k sebe pustil aj preto, že som z mladšej generácie. Keď som potom ten krátky film raz pustila, len ako portrét politika na dôchodku, spustilo sa okolo toho veľké haló a ja som pochopila, že musím nakrútiť väčší film, ktorý poskytne širší kontext. Najmä pre mladšiu generáciu, ktorá nevie, čo sa vtedy dialo. Tak som sa do toho pustila a veľmi mi pomohol vstup HBO, mohla som robiť širší prieskum, aj preto sa nakrúcanie natiahlo. Začala som oslovovať ľudí a sama som hľadala, ktoré momenty boli kľúčové. Veľa som pátrala v archívoch a teraz sme vo fáze strihu, už iba dotáčam zopár vecí. Z filmu o Mečiarovi sa stal film o všeobecnejších témach, ktoré komunikujú aj s divákom z inej krajiny.

Pri podobných snímkach sa vždy vynára otázka pamäti.
– Jasné, že každý má svoju verziu dejín. Ten film ani nemôže byť absolútne objektívny. Preto som si ho postavila na svojom hľadaní. K filmu by mal vzniknúť aj internetový projekt pre tých, ktorí sa budú chcieť dozvedieť viac. Budú tam zverejnené všetky rozhovory v celej dĺžke. Pri Únose sme zistili, že film dokáže vyvolať spoločenskú aktivitu. Som rada, že sa to prepojí s mojím dokumentom, lebo diváci potrebujú mať k tomu polofiktívnemu príbehu aj reálny kontext a informácie. Nie všetko v Únose totiž bolo tak, ako to film ukazuje. Je to jeden z výkladov udalostí. Veľa ľudí z mojej generácie alebo aj mladších si myslí, že je to absolútna pravda. To nie je dobre, pretože namiesto toho, aby sme pochopili celú šírku problému krajiny, máme tendenciu obviňovať iba konkrétne osoby. Vzhľadom na to sa nerieši jadro problému, ale len jeho dôsledky. Od revolúcie tu máme slobodné voľby a všetkých, na ktorých ukazujeme prstom, sme si sami zvolili. A aká je teraz účasť? Ľuďom sa nechce ísť voliť alebo hovoria, že nemajú koho, čo je síce pravda, ale na druhej strane je vinou všetkých tých, čo nešli voliť, že máme v parlamente neonacistov. A to je dosť veľký prúser.

Hovoríme o spolupráci s HBO. Práve televízne minisérie sa stali fenoménom. Aká je tvoja skúsenosť? Aká je miera tvorivej slobody?
– Napríklad v Amerike nemá režisér v týchto projektoch až takú voľnosť ako u nás. Najdôležitejší je tam showrunner, niečo ako hlavný scenárista. Režisér ani herec si nemôžu len tak meniť dialógy a scénu, musia to mať od neho schválené. U nás je to presne naopak – filmy drží pevne v rukách režisér. Na tých zahraničných seriáloch vidno, že majú veľké rozpočty. U nás je to, samozrejme, o iných sumách. Ale to si musia vypýtať diváci, že ich už nebudú uspokojovať lacné telenovely a televízie investujú viac peňazí do menej projektov. Pri Špine vstúpilo HBO do projektu až v závere. Oni väčšinou nepodporujú celovečerné filmy, nesnažia sa o ich produkciu, ale pri dokumente je to iné, sú pri filme od začiatku a ide o veľmi úzku spoluprácu. Je príjemné nemusieť niekoho presviedčať, že film potrebuje peniaze.

Už si spomínala podujatia na festivalových trhoch, kde sa predstavujú pripravované filmy. Ako vnímaš to, že umenie je produktom?
– Ja sa to snažím nevnímať, ale je to tak. Pri hranom filme sa to dá pochopiť, nakoniec vždy ide o to, aby ho videlo čo najviac ľudí, tak sa musí niekde predať. Absurdnejšie je, že sa takto predávajú aj dokumenty, a to ešte pred začiatkom natáčania. Chápem, že je to nutné, akosi mi však vadí počúvať všetky tie osobné príbehy ľudí, ktoré sa tam predávajú ako šunka. Dnes to skoro ani inak nejde. Potrebujete sa prepojiť so svetom, aby o vašom filme vedeli, mohli doň investovať a uviesť ho na festivaloch, odkiaľ to zase ide do lokálnych distribúcií. Pre tvorcov by bolo príjemnejšie pri tom trhu nebyť. Lebo sa môže stať aj opačná vec – že rozprávate o svojom filme tak dlho, až ho zabudnete urobiť.

Mariana Jaremková (filmová publicistka)
FOTO: Miro Nôta