Rudolf Urc

Nie som z tých, čo ticho ležia, kam ich dajú

Hlásil sa na štúdium réžie na FAMU, kde ho neprijali, no vzali ho na dramaturgiu. Po absolvovaní školy nastúpil do Spravodajského filmu v Bratislave, neskôr pôsobil ako režisér a dramaturg dokumentárnych filmov v Štúdiu krátkych filmov a od roku 1971 zakotvil v animovanej tvorbe. Tohtoročný držiteľ ceny Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej kinematografii Rudolf Urc oslavuje 12. júna osemdesiatku. V tento deň sa v Kine Lumière v Bratislave slávnostne pokrstí jeho publikácia Neviditeľné dejiny dokumentaristov, ktorú vydáva Slovenský filmový ústav, a chystá sa i 2-DVD Čarovný svet animovaného filmu.

Do Spravodajského filmu ste nastupovali ako mladý absolvent FAMU koncom zložitých 50. rokov, keď sa obrazy reality, ktoré mali komunikovať s masovým publikom, ohýbali pod tlakmi zvonku. S akým naladením ste tam išli?
– Štúdium dramaturgie bolo zamerané dosť teoreticky, nerobili sme vlastne žiadny vlastný autorský film. Cítil som, že mi táto remeselná skúsenosť chýba, a myslel som si, že v Spravodajskom filme by som ju mohol získať. Vedel som, že to bude tvrdá škola. Vezmite si len tie časté výjazdy za témami, pričom neraz sme dostali zadanie z hodiny na hodinu, cestou v aute sme rozmýšľali, ako si s témou poradiť, a keď sme napokon prišli na miesto, realita bola od našich predstáv a plánov aj tak vzdialená. Mňa však táto potreba okamžitých reakcií, vynachádzavosti a improvizácie priťahovala. Iste, existovali politické tlaky, ktoré boli vtedy všade, a Spravodajského filmu sa týkali ešte bezprostrednejšie. Nebola to práve príjemná súčasť tej roboty. Vedel som však, do čoho idem, sám som si to vybral a napokon som sa veľmi veľa naučil. V Spravodajskom filme vznikali aj krátke filmy, reportáže, spolupracovali sme s dokumentaristami, vždy tam bolo čo robiť, vládol tam nepretržitý ruch, to ma bavilo. A treba zdôrazniť, že sa nerobili len „musilky“, ale aj témy, o ktoré sa tvorcovia úprimne zaujímali a chceli ich naozaj robiť.

Vy ste potom prešli k dokumentu a stáli ste pri ňom v období 60. rokov, keď krajina postupne prechádzala zmenami smerom k „socializmu s ľudskou tvárou“. Ako ste ten vývoj vnímali z pohľadu tvorivých podmienok?
– To už bolo tlaky zvonku cítiť čoraz menej, prostredie sa liberalizovalo. Samozrejme, stále boli všelijakí nadriadení a dlho fungoval aj tlačový dozor, takže zápasy o tému sa úplne neskončili, ale vedeli sme, že už nie sme takí osamotení. Existoval napríklad Filmový a televízny zväz, kam sme sa utiekali. Ešte vždy bolo treba hľadať okľuky, pátrať po spojencoch, obehávať rôzne miesta, no obdobie 60. rokov bolo v liberálnosti neporovnateľné s tým predchádzajúcim i nasledujúcim. Pre mňa bolo pôsobenie v dramaturgii školou diplomacie aj schopnosti lavírovať. Musel som držať chrbát autorom filmu, s nimi som bol na jednej lodi, no zároveň som musel byť v strehu voči nadriadeným. Istým spôsobom to bolo schizofrenické. Mojou výhodou okrem iného bolo, že som občas aj sám robil filmy, vedel som teda, aké to je, mať nad sebou celý schvaľovací kolos, a dokázal som sa vžiť do neľahkej pozície režiséra. A v tom čase som bol aj v strane (s príchodom normalizácie ho vylúčili – pozn. red.), takže som mohol veľa vecí pretlačiť, poznal som prostredie a vedel som, kto by nám mohol pomôcť a kto uškodiť.

Hovoríte o liberálnom období, ale keď ste sa začiatkom roku 1968 púšťali napríklad do kolektívneho filmu Čas, ktorý žijeme, naozaj ste neočakávali žiadny odpor?
– Nepamätám si, že by sme do toho išli s tým, že nás stopnú. Atmosféra bola silne uvoľnená, s augustovými udalosťami ešte nikto nerátal – o to boli šokujúcejšie. Všetky filmy z tohto obdobia ešte išli do kina a zo zotrvačnosti to podobne fungovalo aj po auguste, keď sa iba hľadala cesta k normalizácii a režim nebol stabilizovaný. Tvrdé to začalo byť až od polovice roku 1969.

Vy ste dostali „na výber“ – buď od filmu odísť, alebo prejsť k animovanej tvorbe...
– Chcel som zostať pri filme. Ten animovaný bol tak trochu v závetrí, ja však nepatrím k ľuďom, ktorí sa dajú niekam položiť a sú radi, že môžu v tichosti ležať. Snažil som sa v oblasti slovenskej animovanej tvorby niečo dosiahnuť a voľačo sa hádam aj podarilo, hoci to trvalo dosť dlho. Situácia v animovanom filme bola zložitá, muselo sa začínať naozaj od nuly. Nemohli sa prijímať noví ľudia, a keď, tak za zlých podmienok. Navyše Kubal, ktorý bol jednotkou, nastavil takú latku, že dokázal urobiť jeden film za tri mesiace, kým iným to trvalo rok aj dlhšie. Očakávalo sa teda, že budeme robiť veľmi rýchlo, plány sa nadsadili a nikoho nezaujímalo, v akých podmienkach sa pracuje. V 80. rokoch vedenie zistilo, že aj animovaná tvorba môže byť zaujímavý obchodný artikel, a tlačilo na výrobu; zo Západu mali záujem najmä o seriály, ale nás bolo veľmi málo a nevedeli sme chrliť výsledky v požadovanom množstve a čase. Napriek tomu slovenský animovaný film už mal v 80. rokoch svoj cveng, a netýkalo sa to len Kubala. Prichádzali ocenenia z domáceho prostredia i zo zahraničia. Možno by sa produktivita postupne dala zvyšovať, keby sa kontinuita tvorby neprerušila s prechodom na trhové hospodárstvo, pádom Koliby a potom aj nezáujmom televízie. Najviac je mi ľúto všetkých tých talentovaných tvorcov, ktorí mohli robiť svetové filmy, no nebolo kde a s kým – spomeňme napríklad Františka Jurišiča, Štefana Martauza, Vlada Malíka, Ondreja Slivku, Moniku Trajterovú, Laca Csurmu, Valériu Takáčovú... Keď z toho procesu raz vypadnete, už nedokážete zachytiť vývoj a strácate silu. Našťastie sa aj vďaka iniciatíve Martina Slivku podarilo na FTF VŠMU rozbehnúť katedru animovanej tvorby a vďaka nej prišla nová generácia animátorov.

Táto generácia bola húževnatá, snažila sa vyrovnať s novými podmienkami, spolupracovať a pomáhať si.
– Na nich sa kládli oveľa väčšie nároky ako na moju generáciu. Museli byť nielen tvoriví, ale súčasne aj rozmýšľať ekonomicky a preukázať veľa organizačných zručností. A to všetko sa učili za pochodu. Prví študenti katedry z 90. rokov preukázali mimoriadnu šikovnosť.

Spoločnosť ALEF FILM & MEDIA vydáva v spolupráci so SFÚ 2-DVD Čarovný svet animovaného filmu, ktoré je zložené z vášho rovnomenného TV cyklu a vášho výberu filmov z dejín slovenskej animovanej tvorby. Zároveň vám v SFÚ vychádza kniha Neviditeľné dejiny dokumentaristov. Aký má koncept?
Neviditeľné dejiny sú portréty dokumentaristov zo 60. rokov, s ktorými som spolupracoval. Sú tam Pavol Sýkora, Marcela Plítková, Vlado Kubenko – text o ňom som v porovnaní so svojou knihou Traja veteráni za kamerou rozšíril –, ďalej Štefan Kamenický, Otakar Krivánek, ktorý neskôr zabŕdol do hraného filmu, kameraman Alexander Strelinger, ale aj skladateľ Ilja Zeljenka, filmový publicista Pavel Branko, veľmi spoľahlivý spolupútnik dokumentárnej tvorby, historik Jožo Jablonický. Ja ich všetkých nazývam dokumentaristami trochu nadnesne, ale každý z nich bol s dokumentárnou tvorbou úzko spojený, prežíval to s nami a išiel po našom boku aj do všelijakých zápasov.

Daniel Bernát
FOTO:
Miro Nôta

Mária Kráľovičová

MÁRIA KRÁĽOVIČOVÁ

Slovenská televízna, filmová, ale predovšetkým divadelná herečka Mária „Marína“ Kráľovičová sa tento mesiac dožíva deväťdesiatky.

Narodila sa v obci Čáry v roľníckej rodine ako najstaršia z piatich súrodencov. V jednej domácnosti žila nielen s rodičmi, ale aj so starou mamou. Jej otec bol komunista, no napriek rozličným názorom rodičov to bol harmonický domov. Takýto obraz sa Márii Kráľovičovej podarilo preniesť aj do svojej vlastnej domácnosti.

Jej divadelná kariéra sa začala krátko po skončení druhej svetovej vojny a trvá prakticky dodnes. Vyštudovala herectvo na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Na profesionálnom javisku vystúpila po prvý raz 22. septembra 1945 v Komornom divadle v Martine ako Agafia Tichonovna v Gogoľovej hre Ženba. Počas dvojročného pôsobenia v martinskom divadle stvárnila štrnásť postáv. A hneď v prvej sezóne získala za postavu Aničky v Ženskom zákone ocenenie Talent roku na Divadelnej žatve v Prahe. V roku 1948 sa stala stálou členkou činoherného súboru SND v Bratislave. Aktuálne tam účinkuje v troch inscenáciách: v Leni hrá diváčku, ktorá z hľadiska nečakane preruší talkšou s kontroverznou filmárkou Leni Riefenstahl a udá celej debate úplne iný smer, v slovenskej klasike Ivana Stodolu Bačova žena stvárňuje gazdinú a v predstavení Popol a vášeň má úlohu vernej slúžky Niny, v ktorej nahradila Evu Krížikovú. Výraznejšiu postavu si zahrala v inscenácii Kvarteta od Ronalda Harwooda, ktorá mala derniéru v roku 2014. V dojemnom príbehu o starobe a starnutí hrala po boku Emílie Vášáryovej, Božidary Turzonovovej, Emila Horvátha ml. a Mariána Geišberga.

Počas štúdií na škole sa zoznámila s dnes už legendami slovenského divadelníctva – Gašparom Arbetom, Jankom Borodáčom aj Andrejom Bagarom. Jej vtedajšími kolegyňami boli o generáciu staršie herečky Hana Meličková či Oľga Borodáčová- Országhová. Mária Kráľovičová tak počas svojej kariéry stihla spolupracovať s veľmi pestrou škálou hercov a režisérov. Pred desiatimi rokmi sa o jej profesionálnych kvalitách vyjadril dnes už zosnulý Juraj Slezáček: „O hodnote herectva Márie Kráľovičovej nemôžem pochybovať. Je úžasný partner, je perfekcionistka, je umelkyňou, ktorá odvádza precíznu prácu. Každému, kto potreboval, pomohla.“ Okrem divadla sa Kráľovičová venovala aj filmu. Debutovala v snímke Priehrada (1950), pamätáme si ju i z komédie Skalní v ofsajde (1960), ale aj z oveľa novšieho filmu Vadí nevadí (2001). Účinkovala v prvej inscenácii bratislavského televízneho štúdia Dovidenia, Lucienne!. Písal sa rok 1957 a inscenáciu vysielali naživo. Odvtedy sa Mária Kráľovičová objavila v desiatkach ďalších televíznych dramatických projektov. A neodmysliteľnou súčasťou jej profilu je recitačné umenie.

Z množstva vyznamenaní a ocenení, ktorých sa jej dostalo, spomeňme aspoň Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, Cenu Jozefa Kronera za celoživotné herecké dielo, Krištáľové krídlo v kategórii divadlo a audiovizuálne umenie alebo pamätnú dlaždicu na Filmovom chodníku slávy pred Mestským divadlom P. O. Hviezdoslava v Bratislave, ktorú udeľuje MFF Bratislava. M. Kráľovičová v Solanovom filme Muž, ktorý sa nevrátil.

Barbora Gvozdjáková ( absolventka audiovizuálnych štúdií FTF VŠMU )
FOTO:
archív SFÚ/Margita Skoumalová