70. MFF Cannes

Dobrý ročník pre Slovensko

Jubilejný 70. ročník MFF Cannes (17. – 28. 5.) mal historicky najsilnejšie slovenské zastúpenie. V oficiálnom programe reprezentovali našu kinematografiu až dva majoritne slovenské filmy: celovečerný hraný debut režiséra Györgya Kristófa OUT bol v súťažnej sekcii Un certain regard a do súťaže filmových škôl Cinéfondation sa spomedzi 2 600 uchádzačov prebojoval Michal Blaško s bakalárskym filmom Atlantída, 2003.

Príbeh rodinne založeného päťdesiatnika Ágostona, ktorý sa po strate zamestnania rozhodne opustiť rodné Slovensko a vydať sa na cestu po východnej Európe v zúfalej snahe nájsť si prácu a splniť si sen – chytiť veľkú rybu, zaujal nielen programový tím sekcie Un certain regard, zameranej na netradičné a originálne diela. Na film OUT pozitívne reagovali aj kritici. Vo festivalovom vydaní ScreenDaily o ňom písali ako o kombinácii pozoruhodného vizuálneho citu s neočakávanými hrotmi bizarnosti a dokonca ho prirovnávali k tvorbe Akiho Kaurismäkiho. OUT v tejto súťažnej sekcii uviedli na troch oficiálnych projekciách.

Vo výbere 16 filmov v súťaži študentskej tvorby Cinéfondation sa o priazeň poroty, zloženej z významných mien svetovej kinematografie, medzi ktorými boli napríklad Cristian Mungiu či Barry Jenkins, uchádzal aj slovenský titul Atlantída, 2003 študenta réžie na FTF VŠMU v Bratislave Michala Blaška. Sugestívny príbeh o mladom ukrajinskom páre, ktorý sa pokúša ilegálne dostať z Ukrajiny do Nemecka, je inšpirovaný skutočnými udalosťami, otvára otázku morálnych zásad a skúma, čo všetko je človek schopný obetovať na ceste za svojím cieľom. „Rád zasadzujem postavy do hraničných situácií, keď sa skutočne prejavia, keď ich emócia nevychádza len z konkrétnej situácie, ale je dôsledkom predošlého vývoja a exponovania situácií,“ prezradil Blaško.

Okrem oficiálneho súťažného programu malo Slovensko tento rok silné zastúpenie aj na filmovom trhu Marché du film. Filmoví profesionáli z celého sveta mohli vidieť na vyhradených projekciách nielen OUT, ale aj ďalšie štyri slovenské a koprodukčné tituly: Piatu loď Ivety Grófovej, Cez kosti mŕtvych Agnieszky Holland, Masaryka Juliusa Ševčíka a Babu z ľadu Bohdana Slámu.

Na pôde filmového trhu sa uskutočnila aj prezentácia víťazných pripravovaných projektov z MFF Vilnius. V kategórii Vilnius Goes to Cannes zastupovala Slovensko producentka Katarína Tomková a v 20-minútovej ukážke predstavila chystaný observačný dokument Pavla Pekarčíka Dlhý deň. Slovenské zastúpenie nechýbalo ani na sprievodnom networkingovom programe Producers on the Move, zameranom na prezentáciu vybraných perspektívnych producentov z členských krajín medzinárodnej organizácie European Film Promotion. Do dvadsaťčlenného výberu producentov sa dostala Katarína Krnáčová, ktorá stojí aj za Piatou loďou. No a už po štrnásty raz bol súčasťou Marché du film spoločný prezentačný pavilón Slovenského filmového ústavu a Českého filmového centra. Zahraničným filmovým profesionálom poskytoval informácie o slovenskej audiovízii, slovenským zasa priestor na pracovné stretnutia a prezentáciu svojich projektov a okrem toho organizoval aj rôzne sprievodné networkingové podujatia na podporenie medzinárodnej spolupráce s tunajším audiovizuálnym prostredím.

Predpovede, že MFF v Cannes sa postupne čoraz viac spolitizuje, sa zatiaľ nevyplnili. Organizátori jubilejného 70. ročníka festivalu dali prednosť umelecky náročnému filmu. V medzinárodnej súťaži uviedli celý rad snímok renomovaných režisérov (tento rok v nej nebol žiadny debut), i keď viaceré nemali úroveň ich predchádzajúcich projektov. Dominovali veľké umelecké alegórie, ako bola napríklad snímka Neľubov ruského režiséra Andreja Zviaginceva (Cena poroty) alebo ukrajinská koprodukcia Sergeja Loznicu Une femme douce. Len tri súťažné filmy mali aktuálny politický rozmer – Aus dem Nichts nemeckého režiséra Fatiha Akina s Diane Kruger (cena pre najlepšiu herečku) v úlohe ženy bojujúcej proti nemeckým neonacistom, maďarský film Jupiter holdja (r. K. Mundruczó) so sýrskym utečencom v hlavnej úlohe a francúzsky titul 120 battements par minute (r. R. Campillo), ktorý ukazuje boj ľudí chorých na AIDS s francúzskym establišmentom 80. rokov – ten napokon získal v Cannes Grand Prix. No a Zlatá palma patrí filmovej eseji o umení a moci The Square, snímke švédského režiséra Rubena Östlunda, ktorá sa odohráva prevažne medzi umeleckými artefaktmi.

Aj v druhej najdôležitejšej programovej sekcii festivalu Un certain regard sa uplatnili „nadčasové“ filmy. Taký bol aj víťazný iránsky titul Lerd (r. M. Rasoulof) o boji vysoko morálne založeného, ale chudobného poľnohospodára proti demoralizovaným štátnym úradníkom tak trochu v duchu socialistického realizmu. Posolstvo namierené proti bezpráviu autoritárskeho režimu však zostáva čitateľné, čo bude zrejme znamenať zákaz distribúcie snímky v Iráne.

Na filmovom trhu v Cannes sa potvrdil trend, že takzvaný umelecký film sa predáva ťažko, a keď už, tak skôr na festivaly. Najväčší dopyt bol po dobrodružných príbehoch a záujem filmového trhu sa sústredil na TV formáty. Ceny filmov však neklesli, naopak. Netflix a Amazon produkovali alebo koprodukovali niekoľko súťažných filmov a podľa odborníkov ich predávajú za nerealistické ceny.

Veľkých diváckych filmov, ktoré predtým mierili zo všetkého najskôr do Cannes, bolo na tohtoročnom festivale málo. V súťaži figurovalo niekoľko titulov, ktoré sa uplatnia predovšetkým v rámci streamingu alebo v televízii, prípadne pôjdu do artových kín pre neveľké publikum. Zmeny na filmovom trhu komentoval Riccardo Tozzi z produkčnej spoločnosti Cattleya aj takto: „Priateľstvo medzi talianskymi režisérmi a divákmi sa skončilo. Je to dramatický obrat a týka sa dokonca aj filmových komédií. Diváci strácajú o domáce filmy záujem, snímky majú biednu distribúciu, nevie sa o nich. Preto naša spoločnosť začala produkovať televízne seriály. Myslím, že filmy pre kiná zostanú aj v budúcnosti, ale bude ich menej.“

Na túto situáciu reaguje aj európska produkčná spoločnosť StudioCanal, ktorá zvyšuje podiel televíznej produkcie, alebo streamingový gigant Netflix. Ten bol na festivale terčom kritiky pre neochotu uvádzať svoje filmy v kinách. Americký režisér Spike Lee, ktorý nedávno pre Netflix dotočil seriál, poznamenal, že „pre Francúzov, ktorí film milujú, je to zvlášť pálčivá otázka“. Sám však Netflix obhajoval. A nebol jediný. Brazílsky producent Rodrigo Teixeira k téme uviedol: „Vzostup Amazonu a Netflixu znamená, že sme uprostred veľkej zmeny audiovízie a ešte presne nevieme, čo tá zmena prinesie. Možno o päť rokov to pochopíme. Potrebujeme nájsť spôsob, ako robiť dobré filmy za menšie a stredné rozpočty. Vieme robiť filmy za viac než 100 miliónov dolárov a potom tie, ktoré stoja 1 až 10 miliónov. No nevieme robiť niečo medzi tým,“ povedal Teixeira s tým, že Amazon robí v tomto smere dobré rozhodnutia.

Imelda Selková ( oddelenie filmových podujatí NKC SFÚ ), Radovan Holub ( filmový publicista )
FOTO:
OUT, zdroj. MFF Cannes/M. Petit
 

Anifilm

Slovenská animácia žije

V Třeboni sa v termíne 2. až 7. 5. uskutočnil medzinárodný festival animovaných filmov Anifilm a pod jeho krídlami sa koná aj medzinárodne uznávané Visegrad Animation Forum. Nabitý program festivalu i fóra priniesol do českého kúpeľného mesta kvalitné animované filmy, slovenské nevynímajúc.

Na Anifilme sa v súťažných sekciách predstavilo viacero slovenských titulov vyrobených minulý rok. Do medzinárodnej súťaže celovečerných filmov pre deti boli zaradení koprodukční Lichožrúti (r. G. Miklínová), súťaž krátkych filmov obohatila koprodukčná Superbia (r. L. Tóth) a v medzinárodnej súťaži študentských filmov bol titul Chilli (r. M. Mikušová). Ďalší študentský film Tutti (r. M. Jasaň) bojoval v súťaži abstraktnej a nenaratívnej animácie a dva projekty – Andreja Kolenčíka a Mariána Vredíka – súťažili v sekcii videoklipov.

V Třeboni sa však prezentovali aj pripravované projekty, a to v rámci fóra Visegrad Animation Forum (VAF), jedného z najvýznamnejších podujatí pre profesionálov z oblasti animovanej tvorby v strednej a východnej Európe. Počas svojej päťročnej existencie si už vybudovalo silnú základňu, ktorá sa každým rokom rozrastá. Súťažne tu boli tento rok predstavené až tri slovenské projekty a do poroty posudzujúcej TV seriály zasadla Michaela Sabolčáková z RTVS.

Na pitchingovom podujatí pre krátke filmy odprezentovala projekt Divoké bytosti jeho spolurežisérka Marta Prokopová so zástupkyňami produkčnej spoločnosti Super film Veronikou Kocourkovou a Simonou Hrušovskou. Bizarný príbeh zo sveta, v ktorom ľudia prepustili miesto pánov tvorstva zvieratám, sa medzinárodnému publiku predstavil už na tohtoročnom Berlinale v rámci platformy pre nádejných filmárov Berlinale Talents.

Ďalším súťažným krátkym filmom VAF bol Šarkan z dielne produkčnej spoločnosti Bfilm, ktorý vzniká v koprodukcii s FAMU. Film o malom chlapcovi snívajúcom o svete dospelých je magisterským projektom Martina Smatanu, ktorého bakalársky film Rosso Papavero uviedli na Berlinale 2015 a následne ho premietali na festivaloch po celom svete.

V sekcii televíznych seriálov a špeciálov sa predstavil vianočný špeciál Mimi & Líza – Záhada vianočného svetla, ktorého sa režijne ujala Ivana Šebestová a ktorý vzniká – takisto ako seriál – v koprodukcii RTVS a spoločnosti Fool Moon. Tento projekt získal na VAF čestné uznanie poroty a možnosť zúčastniť sa na prestížnom európskom podujatí Cartoon Forum 2017 v Toulouse, zameranom na televíznu animovanú produkciu.

Okrem pitchingových súťaží sa projekty mohli prezentovať aj v rámci medzinárodnej platformy Minority Co-production Pool. Slovensko zastúpili chystané seriály Tresky Plesky Veroniky Kocourkovej (Super film) a Websterovci Kataríny Kerekesovej (Fool Moon), nový film Ivany Šebestovej Žltá (Fool Moon), ale aj dve celovečerné snímky Srdce Veže Petra Budinského (Plutoon, Bfilm) a Umelohmotné nebo maďarských režisérov Tibora Bánóczkiho a Sarloty Szabó (Artichoke).

V Třeboni oficiálne odštartovala svoju festivalovú púť nová kolekcia najlepších krátkych filmov od mladých debutujúcich umelcov zo strednej a z východnej Európy VAF New Talents 2017. Do výberu sa dostala aj slovenská režisérka Martina Mikušová s filmom Chilli.

Visegrad Animation Forum, to sú i workshopy, prípadové štúdie, prednášky na tému koprodukcie, stratégie a predaja filmov či financovania krátkeho filmu. Dôležitou súčasťou fóra je aj stretnutie národných filmových fondov krajín V4, ktoré sa tento rok rozšírilo o diskusiu s národnými vysielateľmi.

Slovenská Asociácia producentov animovaných filmov (APAF) tu zároveň predstavila novú brožúru Slovak Animated Film 2014–2019, ktorá informuje o chystaných projektoch slovenských animátorov a poskytuje aj prehľad toho, čo sa na scéne animovanej tvorby udialo za posledné roky. V online verzii ju nájdete na stránke www.apaf.sk.

Soňa Balážová ( odborná referentka Audiovizuálneho informačného centra SFÚ )
FOTO:
Chilli (zdroj: FTF VŠMU)
 

Chlapec, ktorý sa chcel stať prezidentom

O chlapovi vo vojne

Očividný vzrast domácej filmovej tvorby priniesol aj pozitívne vymedzovanie sa jej tvorcov. Vlastným bádaním a praxou formujú seba i svoje témy a rozširujú špecializovanejšie okruhy filmárskych výpadov. Ako autor starostlivo mapujúci prieniky do dejín minulého storočia prispieva k zrelej, vyprofilovanej generácii porevolučných dokumentaristov aj režisér a scenárista Dušan Hudec. Jeho posledný opus Chlapec, ktorý sa chcel stať prezidentom vznikol v koprodukcii RTVS, ktorá ho v rámci spomienok na vojnu odpremiérovala 2. mája na Dvojke.

Hoci historický dokumentárny portrét reprezentujúci aj podiel USA na vojne proti nacizmu asi sotva vyvážil návrat do dobového sovietizujúceho antifašistického sentimentu vysielaním kultovej Prerušenej piesne (1960), do pamäti naštepil zatratených hrdinov a boje.

Vzdialenejšiu tému cudzokrajných tichomorských bitiek oživila a zintímnila postava amerického vojaka, pôvodom Rusína, ktorý sa narodil v roku 1919 v Jarabine na severovýchodnom Slovensku a ako šesťročný odišiel s matkou a so súrodencami za otcom do Pensylvánie. Už ako seržant sa Michael Strank zúčastnil na ťažkých bojoch o ovládnutie japonských ostrovov a z radov tisícok vtedajších vojnových obetí ho vyniesla známa fotografia vztyčovania americkej vlajky na ostrove Iwodžima vo februári 1945. Pár dní nato zomrel po výbuchu granátu.

Spomienka na tohto poddôstojníka americkej armády spojila historické okamihy ďalekovýchodnej vojny s územím Slovenska a zdôvernila filmový portrét. Ten pozostáva z výpovedí Strankových žijúcich spolubojovníkov a jeho sestry, archívnych snímok a uchovanej korešpondencie, čo dopĺňajú a aktualizujú zábery súčasných branných cvičení. S touto výbavou pracuje skúsený režisér Dušan Hudec s citom a hospodárne, aby obraz príslušníka armády neprekryla vojnová história a naopak, aby dejepisná rekonštrukcia nepotlačila osobné stretnutie s postavou. Jemne estetizujúce snímanie je navýšenou súčasťou dokumentu, čo ho vymaňuje z televízneho štandardu, ale neodpútava od civilnej obsahovej priority.

Výpoveď či údernosť filmu vyplýva predovšetkým zo skladby orálneho a písomného dokumentačného zberu. Konkrétnosť a jadrnosť svedectiev odzbrojuje. Bojové vlastenectvo dýcha triezvou zodpovednosťou. Plynie z údelu doby a veku i z chlapskej sily a odvahy. Hrdinom boja sa stáva človek s prirodzenou autoritou a vôľou, v prípade Stranka s tvrdou, sčasti aj výbušnou náturou. Jeho pamiatku neforsíruje obetná agenda mocenských plánov, padlý bojovník nie je ich rukojemníkom. A obraz vojny obnažuje lapidárny veteránov normatív: „Chceli sme Japoncov zabiť, aby oni nezabili nás.“ Preto symbol vztýčenej vlajky nie je v tomto prípade symbolom hrdinstva, kam film ku koncu rozprávania s trochu neudržaným klimaxom ústi, ale znakom príslušnosti k teritoriálno-štátnemu celku, ktorému nedominuje národ, náboženská moc či ideológia. Podnetná by možno bola aj letmá fikcia o paralelnom Strankovom osude, keby ostal na Slovensku, resp. v Československu, a bojoval počas druhej svetovej vojny na území svojej prvej vlasti.

Eva Vženteková ( filmová publicistka )
FOTO:
EDIT Studio