Na tejto ceste sa nedá vyhnúť výmoľom

Rozbalia, natočia, zbalia a idú ďalej. V posledných týždňoch tiahla po Slovensku filmárska karavána s režisérom Martinom Šulíkom na čele. Ten po šiestich rokoch od svojej snímky Cigán nakrúca ďalší celovečerný film – road movie Tlmočník.

„Tak si poprosím tri dvanástky a tri rumy,“ žartujú v stánku s občerstvením na parkovisku pred Slovenským národným archívom v Bratislave členovia štábu. Kým vonku to vyzerá na ospalé spoločenstvo, ktoré sa oddáva slnečným lúčom, za múrmi časom ohlodanej „kocky“ pulzuje celkom iný rytmus.

Za stolmi knižnice listujú v dobových dokumentoch hlavní predstavitelia Tlmočníka – oscarový český režisér Jiří Menzel a rakúsky herec Peter Simonischek. Z opačnej polovice miestnosti sa na nich pozerá oko kamery a niekoľko párov ľudských očí, natisnutých pri sebe. Tie najpovolanejšie, patriace režisérovi, hlavnému kameramanovi a skriptke, však miera k náhľadovému monitoru. „Stop! Jirko, čo ťa na tom rozhorčilo, že si tak razantne buchol o stôl?“ zvolá s pobavením v hlase Martin Šulík. „Sú v tom blbosti,“ odpovedá Menzel, ktorý v rukách zviera propagandistické noviny Gardista. S fotografom sme vpadli do nakrúcania komornej scény, v ktorej prevládajú čisté línie drevených stolov osvetľované jednoduchými čiernymi lampami. Jediným znakom súčasnosti je pracovník archívu v pozadí, ktorý sedí pred počítačmi. Sledujeme skúšku a potom niekoľko ostrých – medzi nimi prebieha tanec lámp, ktoré neustále napravujú členovia štábu, aby záverečná kompozícia ulahodila oku hlavného kameramana Martina Štrbu. Keď je všetko tak, ako má byť, asistent réžie zvolá: „Akcia!“ a všetci okrem ústrednej hereckej dvojice ustrnú vo svojej momentálnej pozícii. Na tvárach oboch protagonistov sa zračí ponorenie do vlastných myšlienok, ktoré prerúša chvíľkový rozhovor a ten sa opäť rozpustí do zamyslenia. „Stop, danke schön,“ oddeľuje režisér dokončený záber od toho ďalšieho. Nemčina je na pľaci prítomná neustále. „Chceli sme byť dôslední v tom, že ak má človek pochopiť prácu tlmočníka a samotnú jeho postavu, musí byť film v nemčine,“ hovorí mi neskôr Martin Šulík. Nasleduje scéna s detailným záberom na Simonischeka v popredí, neskôr prichádza nakrúcanie so zameraním na Menzla. „Aké to bolo?“ pretrhne ticho Menzel a Šulík mu odpovedá: „Dobré, ovládol si spánok, na rozdiel odo mňa.“

Únava je na mieste, filmári už absolvovali polovicu natáčacích dní a dnešok si už pýta obednú pauzu. „Nakrúcanie sme rozdelili na dve polovice. Chceli sme zachytiť surovú jarnú prírodu, preto sme všetky obrazy, ktoré sa odohrávajú v exteriéroch, natočili v prvej polovici apríla. Teraz v máji budeme natáčať všetky interiéry,“ približuje Šulík. Po nakrúcaní v archíve zamieri štáb do hotela Devín v Bratislave a potom smerom na sever Slovenska. „Príbeh je vymyslený ako road movie, čiže sme sa snažili sledovať cestu našich hrdinov. Začína sa vo Viedni a končí v Ružomberku. Medzitým si naši hrdinovia prejdú slovenské kúpele, opustené dediny, Banskú Bystricu i Zvolen,“ ozrejmuje Šulík. A čo vlastne jeho postavy na cestu privádza? „Náš film je vlastne o tom, ako sa dvaja starší páni, ktorých zvláštnym spôsobom spája minulosť ich rodičov, rozhodnú dopátrať, čo sa stalo na konci druhej svetovej vojny. Obidvaja musia preto precestovať celé Slovensko. Keď sme tento scenár s Marekom Leščákom písali, chceli sme, aby nebol len o minulosti, ale aj o prítomnosti Slovenska. Preto sú mnohé epizódy, ktoré sa vo filme odohrávajú, súčasné. Stretávajú mladé dievčatá, ale aj problémy, ktoré dnes na Slovensku sú. Mal by to byť teda pohľad na minulosť, ale už očami súčasníkov,“ hovorí Martin Šulík a popritom si upíja z kávy. Jiřímu Menzlovi zveril postavu slovenského Žida, tlmočníka Aliho Ungára, Petrovi Simonischekovi zase úlohu rakúskeho alkoholika, potomka bývalého dôstojníka SS Georga Graubnera. „Georg sa na cestu s Alim vydáva preto, že sa chce dozvedieť pravdu o svojom otcovi. Obaja majú rodičov postihnutých druhou svetovou vojnou, no každý iným spôsobom. Cestu začnú ako ľudia, ktorí sa neznášajú, ale myslím si, že v priebehu filmu jeden druhému porozumejú. Tým, že každý z nich vyrastal v inej kultúre a inom spoločenskom systéme – Georg v západnej a Ali vo východnej Európe –, má každý z nich zdanlivo inú životnú skúsenosť. Ale v konečnom dôsledku sa tie ich životy v mnohých bodoch podobajú. Mali sme pocit, že ich konfrontácia by mohla byť pre divákov zaujímavá,“ pokračuje v rozprávaní Šulík, na ktorého inšpirácia prehovorila z rádia. „Raz som išiel autom a v Českom rozhlase čítali z knihy o Rakúšanovi, ktorý počas vojny velil vojskám v Ružomberku. Tú knihu napísal jeho syn. Zdalo sa mi to zaujímavé ako konfrontácia súčasného pohľadu s minulým.“ Dej postupne rozšírili o postavu tlmočníka, a hoci si ju vymysleli, aj ona sa Šulíkovi a Leščákovi akosi priplietla do cesty už predtým. „Pred dvomi rokmi sme chceli natočiť seriál o povolaniach, v ktorých sa odohráva etický konflikt. Napríklad o spisovateľovi, ministerke, kňazovi, podnikateľovi, ale aj o tlmočníkovi. A pretože žiadna televízia do toho seriálu nechcela vstúpiť, rozhodli sme sa, že z toho jedného dielu urobíme film.“

Do Tlmočníka chcel Šulík obsadiť silnú osobnosť, herca s výraznou charizmou. Vtedy prišla do kín snímka Toni Erdmann, ktorá získala päť Európskych filmových cien a jedna z nich patrí aj predstaviteľovi hlavnej úlohy Petrovi Simonischekovi. „Poslali sme mu scenár, ktorý sa mu zapáčil, stretli sme sa, porozprávali a on ponuku prijal,“ spomína Šulík a pochvaľuje si spoluprácu nielen so Simonischekom, ale aj s Menzlom. „Myslím, že si spolu porozumeli. Jirko Menzel má veľmi ťažkú úlohu, lebo hrá v dvoch cudzích jazykoch – slovenčine a nemčine, s ktorou mu Peter pomáha. Neviem, ako sa to vo filme prejaví, to je vždy ťažké predpovedať, ale práca s nimi je veľmi poučná a svojím spôsobom zábavná,“ uzatvára režisér a mieri späť do útrob archívu, kde pokračuje čulý filmársky ruch. Road movie Tlmočník by malo mať premiéru na jar budúceho roka.

Zuzana Sotáková
FOTO:
Miro Nôta