Účasť v Cannes je pečiatkou

Z festivalu v Cannes chodia najmä správy o svetových hviezdach filmu. Má však aj iné zákutia a do niektorých už nazreli aj slovenskí tvorcovia. Tento rok navyše súťažil slovenský film nielen v sekcii Cinéfondation, ale po prvý raz aj v sekcii Un certain ragard. Ako to bolo s účasťou tunajších tvorcov v histórii francúzskeho festivalu? 

Vynechajme festivalovú účasť v rámci industry programu a pozrime sa hneď na sekciu študentských filmov Cinéfondation, do ktorej sa podarilo dostať už niekoľkým slovenským filmom a tvorcom. Prvým bol v roku 1999 Vladimír Král s krátkym animovaným titulom Keď nie, tak nie. Na ďalšieho slovenského zástupcu v sekcii však bolo treba čakať jedenásť rokov, kým sa v Cinéfondation neobjavil stredometrážny hraný film Ďakujem, dobre, absolventský projekt Mátyása Priklera. VŠMU poslala do Cannes výber svojich titulov a festivalová komisia zaradila Ďakujem, dobre do zostavy trinástich finalistov z vyše tisícky prihlásených filmov. Podľa režiséra bol celý proces prozaický, bez toho, aby vyvíjal nejakú iniciatívu smerom k festivalu. Do Cannes vyrazili s finančnou podporou Audiovizuálneho fondu v päťčlennej zostave. „Vtedy som ešte len začínal a netušil som, do čoho idem. Pochopil som však, že účasť v Cannes je to najlepšie, čo sa filmu mohlo stať. Tá festivalová nálepka mu osamostatnila život, odrazu dostávate pozvania z ďalších festivalov a aj doma vás to ako tvorcu legitimuje,“ hovorí Mátyás Prikler. „Cinéfondation je v tom hlučnom a nablýskanom virvare veľkého festivalu ako príjemný ostrov s osobným prístupom ľudí. Navzájom sme sa spoznali aj s tvorcami ostatných súťažných titulov – pozreli sme si spoločne všetky filmy sekcie a bavili sa o nich. Mali sme aj oficiálny program, ako bola napríklad slávnostná večera, poskytovali sme rozhovory médiám na základe dodaného zoznamu... Vo všetkom bolo o nás postarané,“ dodáva Prikler s tým, že účasť v Cannes vníma ako príležitosť a záleží aj na tom, ako ju kto dokáže využiť. O jeho film mali festivaly záujem a zrejme by ich absolvoval aj viac, keby ho sčasti nehendikepovala jeho dĺžka (40 minút) a keby sa Prikler nekoncentroval na celovečernú verziu Ďakujem, dobre, ktorú od začiatku plánoval. „To, že sa stredometrážna verzia dostala do Cannes, bola výhoda v tom, že už som nebol iba jeden z neznámych debutantov z postsocialistickej Európy. Účasť v Cannes je ako pečať, ktorá vám zostáva, takže dlhometrážna verzia filmu sa o niečo viac očakávala. Nevýhodou bolo, že mnohí v tom videli snahu priživiť sa na úspechu krátkeho filmu.“

V roku 2011 sa do sekcie Cinéfondation dostal slovenský poslucháč FAMU v Prahe Aramisova s krátkym hraným filmom Cagey Tigers. Ďalší slovenský tvorca Matúš Vizár nakrútil na tej istej škole animovaný film Pandy ako svoj bakalársky projekt a napokon z toho bola nielen účasť v Cinéfondation, ale aj zisk tretej ceny v rámci sekcie. To sa už písal rok 2013. Vizár podobne ako Prikler tvrdí, že výber jeho filmu do Cannes prebehol bez toho, aby v tomto smere vyvíjal nejakú iniciatívu. „Myslím, že ho prihlásila škola, a to ešte nedokončený, presnejšie nedokončený z môjho pohľadu, lebo film už bol odovzdaný ako ročníková práca a premietal sa aj na Famufeste. Z Cannes jednoducho napísali, či sme im schopní poslať DCP kópiu a či to bude svetová premiéra – inak by film do súťaže nezaradili. Bez podpory zo slovenského Audiovizuálneho fondu by však bolo nepomerne náročnejšie nájsť peniaze na DCP a na účasť na festivale.“ V samotnom Cannes sa podľa Vizárových slov staral o propagáciu filmu česko-slovenský pavilón v rámci Marché du film, kým on sa zúčastňoval na akciách pavilónu a na podujatiach, ktoré si vyžadovala sekcia Cinéfondation, no a popritom sa snažil „obzrieť si“ samotný festival. Vizár hovorí, že v porovnaní s hlavnou súťažou o Zlatú palmu ide v Cinéfondation naozaj len o filmy, lebo mená všetkých študentských tvorcov sú rovnako neznáme. Zároveň priznáva, že vďaka Cannes získal ako tvorca istý kredit, Pandy sa dostali do povedomia ďalších festivalov (teraz už majú na konte desiatky ocenení) a s odstupom času je rád, že má takúto skúsenosť. No ako bežný fanúšik filmu by sa vraj do Cannes asi nevybral.

Slovenské snímky sa nespájajú len so Cinéfondation. V roku 2005 bol do paralelnej festivalovej sekcie Semaine internationale de la critique (Medzinárodný týždeň kritiky) zaradený krátky slovensko- -nemecký film Martina Repku Plávanie. Figuroval vo výbere šiestich najlepších snímok z východnej Európy – Europe in Shorts.

Písal sa rok 2008, Audiovizuálny fond ešte neexistoval, v slovenských kinách nebolo toľko domácich titulov ako teraz, a hoci boli všetci zvedaví na výpravnú Bathory, kombináciou kreativity a empatie k téme a protagonistom vynikli Slepé lásky Juraja Lehotského. Zaujali aj Frédérica Boyera, ktorý stál za sekciou Quinzaine des réalisateurs v Cannes. Producent Marko Škop spomínal, že najprv ponúkali film (ešte v štádiu hrubého strihu) na Berlinale, neskôr, keď už bol titul dokončený, mali vyhliadnutú sekciu Semaine internationale de la critique v Cannes, no tam Slepé lásky nešťastne vyradili bez posúdenia komisiou, aby sa napokon vrátili do hry cez Quinzaine des réalisateurs. Čo bolo pre zástupcov snímky počas festivalu dôležité? „Najdôležitejšia bola samotná premiéra, ktorá mala neuveriteľnú atmosféru – bolo tam asi osemsto ľudí a film bol prijatý úžasne. Potom nasledovali rôzne aktivity, ktoré s ním súviseli: ďalšie projekcie, množstvo rozhovorov, tlačovky. Pamätám si, že sme mali s Markom Škopom neuveriteľne nabitý program. Bolo to veľmi pekné, ale aj časovo náročné. Snažili sme sa spoločne urobiť maximum pre budúcnosť filmu,“ ozrejmuje Lehotský. Jeho snímka si napokon z Cannes odniesla Cenu artových kín CICAE. Rok nato producent Škop hovoril, že Slepé lásky sa podarilo dostať do distribúcie v desiatich krajinách sveta a film uviedlo množstvo medzinárodných festivalov, na ktorých získal ďalšie ocenenia. „Mne to celé dalo hlavne pocit, že to, čo robím, má zmysel,“ uzatvára Juraj Lehotský.

V spomínanej sekcii Quinzaine des réalisateurs sa v Cannes dávno pred Slepými láskami premietal aj Jakubiskov film Vtáčkovia, siroty a blázni. Bolo to v roku 1971, krátko po úrodných 60. rokoch, keď sa o československé filmy živo zaujímal aj festival v Cannes, dokonca ich pravidelne zaraďoval do hlavnej súťaže. Pravda, išlo zväčša o snímky českých režisérov, ale v roku 1961 sa o Zlatú palmu uchádzala aj Pieseň o sivom holubovi Stanislava Barabáša a o štyri roky neskôr to bol Obchod na korze Jána Kadára a Elmara Klosa, za ktorý získali Zvláštne uznanie herci Jozef Kroner a Ida Kamińska. Mladá Emília Vášáryová sa zase v roku 1963 zúčastnila na festivale s filmom Vojtěcha Jasného Až přijde kocour, kde stvárnila hlavnú úlohu. No a Ivan Palúch zavítal do Cannes v roku 1969, keď tam premietali až tri filmy, v ktorých účinkoval (hoci žiadny z nich nebol slovenský): Čoskoro bude koniec sveta (r. A. Petrović), Michael Kohlhaas (r. V. Schlöndorff), oba v hlavnej súťaži, a Marketa Lazarová (r. F. Vláčil). Na festivale vtedy bola aj slovenská novinárka Emília Kincelová, ktorú vyslala redakcia denníka Práca. Kincelová hovorí o tomto ročníku v superlatívoch a pripomína aj mimosúťažné uvedenie Jakubiskových Zbehov a pútnikov, ktorí zanechali silný dojem. „Keď som sa na festivale pýtala Jura Jakubiska, kam sa tak ponáhľa, vždy mi povedal, že do hotela prestrihať film. A jeho Zbehov a pútnikov si v Cannes prišlo pozrieť aj veľa ruských emigrantov – vidieť pohromade starú ruskú šľachtu bol smutný, priam šokujúci zážitok.“ Podľa nej mali Jakubisko i Palúch v tom čase otvorené dvere k medzinárodnej kariére, no nezabúda dodať, že oboch v rozlete zastavila československá normalizácia. Samotná Emília Kincelová mala možnosť zúčastniť sa na festivale v Cannes len v roku 1969 a rok predtým, keď MFF predčasne ukončili. Vrátila sa tam až po páde železnej opony a chodí tam dodnes. Spomína však, že v 60. rokoch bol festival oveľa prístupnejší ako v súčasnosti. „Dvere sme mali všade otvorené. Vo všetkom nám vychádzali v ústrety. Rozhovor sa dal urobiť, s kým som len chcela. Treba si uvedomiť, že festival nebol taký obrovský ako teraz, v starom festivalovom paláci sme boli ako jedna rodina. Každý sa s každým mohol stretnúť. Stačilo pekne poprosiť.“ A hoci sa odvtedy žiadny slovenský film neuchádzal o Zlatú palmu, pri súčasných rozmeroch festivalu je potešujúce aj to, že sa tunajšia tvorba vracia do Cannes cez súťaž Cinéfondation a aktuálne i Un certain regard.

Daniel Bernát
FOTO: Ďakujem, dobre (zdroj: MMPhilms), Pandy (zdroj: BFilm)