Soňa Horňáková

hudobníčka

Aj mňa oslovili mnohé filmy, ktoré dnes patria do zlatého fondu slovenskej kinematografie. Ale najviac ma očarili tie, ktoré nakrútil Juraj Jakubisko. Jednoducho ma uchvacuje tá jeho pestrofarebná, tajomná planéta, na ktorej nepochybne prebýva duchom, vždy keď ho vidíme zasnene kráčať po tomto našom malom svete. Môžeme si byť istí, že práve vtedy sa v jeho hlave rodia tie vzrušujúce, magické, bizarné príbehy, ktoré nás vždy unesú ďaleko, do najhlbšieho vesmíru vlastného bytia, aby sa nám zrazu všetko to, čo tvorí našu prapodstatu, ukázalo a pripomenulo v žiarivých bežiacich obrázkoch jeho filmov. Premietne nám naše vlastné sny, fakticky zložené z tej istej látky ako životy, takže napokon sa tie dva paralelné svety aj tak zlejú v jeden a my si ten jediný ozajstný odnesieme navždy so sebou. Juraj Jakubisko to vie, inak by nemohol nakrútiť toľko ozajstných filmov.

Vďaka , že som ich mohla vidieť.

(Dovidenia v pekle, priatelia, Vtáčkovia, siroty a blázni, Tisícročná včela, Kristove roky, Sedím na konári a je mi dobre, Zbehovia a pútnici, Perinbaba, Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý)

P. S. A teraz už len trpezlivo čakám, že sa na našej scéne objaví opäť niekto taký výnimočný ako JURAJ JAKUBISKO. Viem, slovenská kinematografia dostala pred rokmi poriadny úder pod pás, takže ešte stále sa zviecha zo zeme, vstáva z popola, paradoxne z toho, ktorý by si mal radšej niekto iný sypať na hlavu.