Zuzana Gindl-Tatárová

bývalá prezidentka Slovenskej filmovej a televíznej akadémie, zakladateľka národnej filmovej ceny Slnko v sieti

Popredný český filozof a teoretik umenia Petr Rezek považuje slávnosť alebo oslavu za estetickú kategóriu. Za zastavenie sa v čase, za vymedzenie sa z každodennosti, za vyzlečenie sa z triviálnosti všedného dňa. Obliekame sa do slávnostných kostýmov, aby sme samých seba premenili na artefakt, na masku aktívneho účastníka spoločenského performance. V prípade tohtoročného vyhlásenia národných filmových cien Slnko v sieti išlo, žiaľ, o oslavné performance s výrazne provinciálnym nádychom. Presne takým, akému sme sa založením tejto ceny s dôstojným obsahom chceli vyhnúť.

Sledovala som ho len v televízii kdesi v sanatóriu a nepriala by som kolegom, ktorí sa počas slávnostného prenosu postupne ukázali, no najmä neukázali na obrazovke, aby počuli, ako to moji spolupacienti nahlas komentovali. Výber moderátora z rádia, zvyknutého bodro sa prihovárať pubertálnym milovníkom popmusic a neschopného rozoznať ľudí z filmárskej obce, bol prvým nešťastím, ktoré rozosmialo publikum. Vraj iba zaskakoval, ale niekto mu zrejme napísal scenár, v ktorom sa suverénne tvrdilo, že história národnej filmovej ceny Slnko v sieti sa začala písať v roku 2008... a ďalšie a ďalšie prešľapy, slovné prejavy bez hlbšieho obsahu a oblečenie mnohých účinkujúcich nevynímajúc. Väčšina českých kolegov zrejme prednášky Petra Rezka takisto nepozná, inak by sa sem nevybrali ako na vander do vzdialenej gubernie, kde si možno všetko dovoliť... a úplne zdegradovať už i tak nedôstojnú slávnosť. Výber skupiny Polemic, ktorá namiesto hudobného podmazu stále dookola hudlala svoje diluviálne „slnko v sieti“, vyvolal medzi divákmi okolo mňa ďalšie salvy smiechu. Pohotovo si ho totiž prirovnali k nekonečne sa opakujúcemu hudobnému motívu, ktorý sa hrával na pohreboch sovietskych potentátov...

Asi je zbytočné rozoberať tento nevydarený večer. Skôr sa treba zamyslieť nad tým, aký signál sme týmto prenosom vyslali verejnosti. Treba si položiť otázku, prečo si nedokážeme vážiť aspoň sami seba, keď si už nevážime ani vlastný film a jeho divákov. Druhou otázkou je naša historická pamäť. Ako je možné, že sa v takejto malej mise tak rýchlo na všetko zabúda a veci sa interpretujú podľa potreby? Že archív, najmä fotografický, až na malú poznámku niekto z webových stránok SFTA už dávnejšie dôkladne odstránil, a tak sa naše malé prekrútené dejiny len stávajú súčasťou väčšej, celospoločenskej nepravdy...

P. S.: Treťou otázkou zostáva, či sa nám pyšná ročná periodicita slávnosti jednoducho nevypomstí.