JURAJ GALVÁNEK

„V našom filme hovoríme: Sen je druhý život. A pýtame sa: A čo keď aj prvý?“Navyše „každý film je nový život“. A keďže Švankmajer animuje tradične a pomaly – priemerný posun štyri sekundy za deň v prípade filmu Šílení –, výrok Juraja Galvánka získava aj ďalší, pragmatický význam. V máji sa tento kameraman dožíva 75 rokov. 

Remeslu sa učil najprv ako asistent kameramana a produkcie vo Filmovej tvorbe a distribúcii v Bratislave. V roku 1963 ho prijali na FAMU, kde vyštudoval odbor filmového a televízneho obrazu. Získané zručnosti (nadobudnuté napríklad aj stážou v Nemecku) v nasledujúcich desaťročiach bohato zužitkoval. 

Na Kolibe natočil približne 300 krátkych dokumentov a zároveň spolupracoval s televíziou. V 70. rokoch robil krátke filmy s režisérmi, ako sú napríklad Jaroslav Pogran, Ivan Húšťava, Ladislav Kudelka či Pavol Benca. V roku 1983 sa stretol s Janom Švankmajerom pri krátkej snímke Do pivnice. Konštrukcia obrazu, ktorá stojí skoro výhradne na práci s detailom, pomáha výrazne prekresľovať nuansy emócií v tvári mĺkveho dievčatka, objavujúceho v atmosfére surrealistického hororu zákutia pivnice, keď sa do nej norí na ceste po zemiaky. To boli počiatky oceňovanej tvorivej spolupráce, na ktorú dvojica nadviazala až po revolúcii.

Medzitým sa Galvánek kameramansky podieľal okrem iného na poetickom dokumente Nekonečná pieseň domoviny (1986) v réžii Emila Fornaya alebo na celovečerných hraných filmoch R. S. C. (r. Martin Valent, 1990) či Okresné blues (r. Juraj Bindzár, 1990). Na začiatku 90. rokov si navyše založil produkčnú spoločnosť C-GA FILM a koprodukčne podporil aj vznik niektorých Švankmajerových filmov. Tie sú umelecky najvýraznejšou súčasťou Galvánkovej tvorby. Okrem krátkeho titulu Do pivnice spolu natočili tri celovečerné snímky: Otesánek (2000), Šílení (2005) a Prežiť svoj život (2010). Podľa Galvánka má Švankmajer presne premyslené, ako má záber vyzerať. Pre režiséra je on týmpárom spriaznených očí, čo pri ich práci vyznieva ako najdôležitejšie. Nakrúcaniu predchádza dlhá príprava, ktorú podmieňuje presná vízia. Švankmajerove tvorivé metódy – hra s políčkami filmového materiálu, kombinácia fotografie, animácie a hranej akcie – si vyžadujú veľa plánovania v predprodukčnej fáze a trpezlivosti počas výroby. 

Filmy Otesánek a Šílení sú žánrovo ukotvené v surrealistickom horore, kde bolo pre oboch podstatné vyhnúť sa prílišným kontrastom medzi svetlom a tieňom. Švankmajer sa kontrastu vyhýba a nonšalantne hovorí, že nemá nič spoločné s ľudským vnímaním sveta.Rámovanie je ďalšou výraznou zložkou. Ako vysvetľuje Galvánek, výstavba priestoru vo filme Šílení „nie je postavená na pohyboch kamery, švenkovaní či jazdách – v celom filme sú len dva zábery nakrútené s použitím transfokátora. Základom obrazu je teda absolútna jednoduchosť.“Tú dopĺňajú podnetné animované epizódy. Posledný film, na ktorom spolupracovali, je kolážový útvar Prežiť svoj život (robil na ňom aj kameraman Jan Růžička). Herci hrajú skôr mimikou, nie pohybom, sú figúrami a ich prejav je v rukách tvorcov, oni nimi hýbu, respektíve ich fotografiami.To korešponduje s obsahom filmu. Hrdina stráca kontrolu nad svojím životom a vrstvenie významov prisudzuje Švankmajer skôr podvedomiu. 

Úvodný výrok článku tak dostáva konkrétny tvar. Každý film sa javí, že je nielen iným životom, ale aj iným vesmírom, a predsa sa v niečom podobajú. Dvojica Galvánek – Švankmajer tvorí vždy organický, originálny a rozhodne aj nekompromisný vizuál.

Jakub Lenčéš (poslucháč audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
FOTO: Peter Procházka