O kultúrnej autenticite

V posledných rokoch som videla prinajmenšom tri slovenské filmy, ktoré podľa môjho názoru prevýšili všetko, čo sa natočilo v Česku. Boli to Šulíkove snímky a Tlmočník a Mečiar Terezy Nvotovej. 

V Česku bol osud menovaných filmov tristný. Cigána, ktorý získal v roku 2011 Zvláštnu cenu poroty na MFF Karlove Vary, videlo v kinách len niekoľko tisíc ľudí, na čom sa podpísal rasizmus v spoločnosti i neblahé uvedenie filmu počas letných prázdnin. Ani Tlmočník nelámal divácke rekordy, rýchlo z kín zmizol. A Nvotovej Mečiar sa objavil hádam len na festivaloch.

Cigána považujem za vrchol Šulíkovej tvorby pre autentickú krásu, s akou autor zobrazuje to najúbohejšie prostredie, ktoré vlastne hamletovskou fabulou pozval do ríše shakespearovských kráľov. V Česku i na Slovensku máme veľa filmov o Rómoch, ale žiadny z nich nenatočil Róm. Sú to pohľady zvonku a často sú to aj napriek snahe karikatúry. Šulík ako jeden z mála nepredstiera, že do všetkého rómskeho vidí. Jeho Rómovia sú proste ľudia medzi inými ľuďmi, so všetkým dobrým i zlým. Tlmočník sa dotýka viny a výčitiek, ktoré kontaminujú niekoľko európskych generácií. A pokiaľ ide o Mečiara: nepoznám film, ktorý by precíznejšie postihoval mentalitu a príťažlivosť súčasných európskych diktátorov a následky ich vyčíňania.

Slovensku závidím práve tieto filmy, pretože sú inteligentné, nerobia z divákov hlupákov bez názoru, sú medzinárodne zrozumiteľné a svojím duchom zároveň hlboko slovenské. Z českých filmov sa kultúrna autenticita stráca. Dôvodov je viac, ale jedným z nich je, že v posledných desiatich rokoch sa v európskom priestore rozbehli najrôznejšie dramaturgické workshopy (ich financovanie často prevyšuje prostriedky na samotné filmy). Medzinárodní odborníci, ktorí koučujú scenáristov a režisérov, majú skúsenosti i školenie, ich rady posúvajú filmy bližšie na svetový trh. Lenže autorom chýba schopnosť brániť sa tým radám v prípade potreby. Brániť sa nálepke, ktorú nazývam „európske kultúrne škatuľkovanie“. V rámci neuvedomenej kultúrnej hegemónie mávajú západní partneri jasnú predstavu, ako majú vyzerať filmy z „Východu“. A ten sa v ich hlavách dodnes neurčito rozpína od tureckých hraníc po Baltské more a vyzerá všade viac-menej rovnako. Proste postkomunistická Európa. Áno, je tu dnes rumunská nová vlna, Mundruczó, Nemes, Szumowska, v Česku snáď Bohdan Sláma, ale sú to výnimky. Inak prekvapuje, koľko producentov a tvorcov sa dalo zviesť povrchným konceptom „Východu“ ako fádnej a divokej periférie Európy. 

Na českej filmovej tvorbe ma už roky rozčuľuje jej myšlienkový provincionalizmus, ktorý ide paradoxne v pätách tejto túžby vyjsť v ústrety západným partnerom. Neplatí to, samozrejme, vždy. Ale hoci má Česko dobre fungujúci a financovaný fond a točí sa jedna koprodukcia za druhou, väčšina súčasných českých filmov sa vlastne môže odohrávať kdekoľvek „na Východe“.

Už desať rokov vediem v Prahe kurz pre amerických študentov Film ako zrkadlo dejín a individuálnej slobody. Púšťam tam klasiku: Menzela, Chytilovú, Kieślowského, Kadára s Klosom, Třeštíkovej Manželské etudy. Cieľom je ukázať, aký dosah mal povojnový vývoj v strednej Európe na individuálne osudy a na mentalitu obyvateľov. Posledné roky si však uvedomujem, že márne hľadám české filmy, ktoré by naozaj presvedčivo dokumentovali českú súčasnosť. Tým historicky najmladším je Hřebejkova Kawasakiho ruža spred desiatich rokov.

Bohužiaľ, Cigán a Tlmočník s anglickými titulkami na trhu nie sú a zatiaľ som nezohnala ani Mečiara. Aká škoda, veď tieto filmy sú svetové a zároveň nepoznamenané tým požadovaným klišé o „Východe“. Sú slovenské. A ja sa teším, že ich bude viac. Zatiaľ je to tak,že na udeľovaní Českých levov sú slovenskí umelci ako doma – ale zastupujú české filmy.

Tereza Brdečková (filmová publicistka, scenáristka a spisovateľka)