Fero Fenič,

režisér, scenárista, producent

Ako prvé som videl krátke grotesky s Chaplinom. To počiatočné okúzlenie z filmového plátna bolo také silné, že odvtedy som nechýbal v príležitostnom kine v našej obci na žiadnom nedeľnom detskom predstavení. Ten prvý zážitok však už nič neprekonalo. Až kým som ako stredoškolák neobjavil v prešovskom kine Úsvit českú novú vlnu. Bol to akoby prirodzený oblúk medzi tragikomikou Chaplina a živočíchopisom Formana (Lásky jedné plavovlásky, Hoří, má panenko), Passera (Intimní osvětlení) a Chytilovej (Sedmikrásky). Vydával som vtedy svoj školský časopis Študák, písal poviedky a práve pod vplyvom tejto novej vlny mi prestávalo stačiť slovo a narastala túžba získať ďalší rozmer: obraz.

Ako študent FiF UK v Bratislave som pri občasných premietaniach v jedálni internátu Horský park postupne objavoval taliansky neorealizmus (Zlodeji bicyklov) a s ním i Felliniho (Cesta, Sladký život, 8½), Pasoliniho (Accattone, Mamma Roma,Evanjelium sv. Matúša) či Viscontiho (Rocco a jeho bratia, Gepard). Po Súmraku bohovsom celú noc nemohol zaspať. Neskôr pribudla i Viscontiho Smrť v Benátkacha hlavne Felliniho Amarcord. V mojej domácej videotéke dodnes patrí k nestarnúcim titulom. Vzťah k tomuto obdobiu talianskeho filmu ma priviedol i na Centro sperimentale di cinematografia v Ríme, aj keď ma na FAMU ako bývalého študenta novinárstva nasmerovali na dokumentárnu réžiu. No realizmus a paradokumentarizmus boli vlastne znakmi väčšiny mojich obľúbených filmov.

Nielen v období štúdia, ale ešte aj dlho po ňom som celé dni prežil v kinách. Prešiel som si obdobím Bergmana, Kurosawu, Tarkovského, Wajdu či Fassbindera. Z tej rozmanitosti vyplýva, že mám rád každý dobrý film, ktorý ma dokáže osloviť obsahom, obrazom, formou, ktorý ma prekvapí, prípadne vo mne prebudí takú silnú emóciu, že sa nezaoberám tým, ako to tvorca natočil. Dnes sa mi to stáva u Pedra Almodóvara, Paola Sorrentina, ale aj u Ulricha Seidla. Toma Tykwera som už po jeho prvom filme pozval na Febiofest do Prahy, tak ma zasiahla explózia jeho talentu. Už dlho čakám, kedy sa mi to stane aj pri českom alebo slovenskom filme.