MAREK JASAŇ

Vo Film.sk sa vraciame k staršej rubrike Ako ďalej, absolvent?, aby sme predstavili začínajúcich filmárov, zistili, aké skúsenosti získali počas štúdia a s akými predstavami a ambíciami vstupujú do profesionálneho života. Tentoraz prinášame vyjadrenia absolventa Ateliéru animovanej tvorby Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave Mareka Jasaňa,autora filmov Tutti, Mňau a Journey.

Ateliér animovanej tvorby FTF VŠMU má študentom čo ponúknuť, aj keďnie je vybavený tak moderne ako ateliéry na iných školách. Veľmi ma bavila možnosťrozmanitého prístupu k cvičeniam z hľadiska techniky animácie. Občas si to vyžadovalo trochu viac vybavovačiek a odhodlania, no bolo to takým mojím malým cieľom – prejsť si všetkými základnými technikami a snažiť sa prispôsobiť im jednotlivé cvičenia.

Čo sa týka slabších miest štúdia na VŠMU, to je trochu komplexnejšia téma, na ktorú nestačí takýto malý priestor. Chýbala mi tam štruktúra vyučovania. Študenti mnohokrát ani netušia, načo sa dané veci majú učiť,a možno to niekedy netuší ani mladšia generácia pedagógov. Metódy, ktoré fungovali pred pätnástimi rokmi, sú podľa mňa v základoch dobré, len by ich bolo treba reformovaťs ohľadom na súčasné trendy. A to nie je jednoduchá záležitosť, pretože ľudia z praxe nemajú veľmi čas a záujem učiť a staršia generácia učiteľov zase ťažšie sleduje súčasný vývoj svetovej animácie. U niektorých študentov tak vzniká pocit bezúčelnosti cvičení a podľa toho k nim aj pristupujú – povrchne a nesústredene. Prijal by som aj striktnejšie zadefinovanie štúdia. Vraví sa, že bakalársky stupeňby mal byťna zaučenie animátorskému remeslu a magisterský na rozvíjanie režijných schopností. V praxi som však tento pocit nemal a často som badal, že sa nielen študenti, ale aj profesori zamotávali vo významoch cvičení alebo ospravedlňovali objektívne chyby osobitosťou individuálneho tvorivého prejavu, nechávali študentom voľnosť, ktorá viedla k tomu, že aj po absolvovaní školy majú niektorí problém so základnými princípmi animácie.

V súčasnosti sa venujem predovšetkým zákazkovej tvorbe. Hoci sa teším z filmov, ktoré som počas štúdia vytvoril, cítim, že réžia vlastných projektov ma teraz až tak neláka. Myslím, že je tu dosťtvorcov s režisérskymi ambíciami, ktorých to baví a vedia to uchopiť, no majú problém nájsťsi ľudí, ktorí by im pomohli s remeselnou realizáciouich predstáv. A práve v tej realizácii sa cítim viac doma. Preto som sa rozhodol vydaťsa zatiaľtouto cestou a v nej vidím aj potenciál na zlepšovanie sa. Chce to však dávku sebadisciplíny, treba si nájsťsprávny systém a určiťsi hranice, čo je pre mňa občas ťažšie ako samotná práca na projektoch. 

V tomto odbore je veľmi dôležité nájsť si tých správnych ľudí a spoznať sa s nimi, najmä ak sa chcete ďalej venovaťvlastnej či zákazkovej tvorbe. Nejde iba o to, že ak niečo potrebujete, presne viete, na koho sa obrátiť. Funguje to aj opačne, čo je dôležité pri zháňaní roboty. Vo všeobecnosti platí, že ak niekto hľadá animátora, v prvom rade siahne po tom, koho pozná alebo na koho má dobré referencie. A tie môžu prísť často aj od ľudí, o ktorých ste si mysleli, že vám z hľadiska práce nemajú čo ponúknuť. Preto som sa počas štúdia nebránil spolupráci s inými ateliérmi a dokonca si myslím, že som sa jej mohol venovať ešte viac.

Nedávno sme s Patrikom Paššom ml. a Lukášom Figeľom dokončili videoklip pre skupinu No Name, ktorý sa snáď už čoskoro dočká zverejnenia. Zároveň som začal animovať pre Joannu Kożuch zábery do jej pripravovaného animovaného dokumentu Bolo raz jedno more a postupne sa zapájam aj do celovečerného animovaného projektu White Plastic Sky, ktorý vzniká ako koprodukcia Maďarska, Slovenska a Francúzska. To sú projekty, ktorým som venoval (alebo im plánujem venovať) trochu viac času, no občas sa pritrafí aj nejaká rýchla „týždňová“ zákazka alebo „obľúbené“ zákazky typu „už včera bolo neskoro“.

spracovala Jaroslava Jelchová